Diktátori boli, sú a, žiaľ, aj budú. Ak by sme sa pozreli na posledných sto rokov ľudskej civilizácie, našli by sme také nepochopiteľné a bizarné príbehy, pri ktorých človeku normálne rozum zastáva. Pol Pot sa rozhodol, že všetci obyvatelia sa majú stať farmármi. Zrušil mená i vysokoškolské diplomy. Kim Ir Sen začal budovať idealistickú spoločnosť v krajine, ktorá sa stala jednou z najchudobnejších na svete. Pamätáte sa na známeho Turkmenbašiho, ktorý pomenoval mesiace v roku podľa seba a svojej rodiny a dal si stavať zlaté sochy? Samozrejme, vedeli by sme vymenovať niekoľko desiatok bláznov, ktorí v poslednom storočí uverili svojej prozreteľnosti.
Vedeli by ste však určiť najdivokejšieho diktátora v Európe, ktorého si pamätajú ešte vaši rodičia alebo starí rodičia? Ktoré meno vám napadne ako prvé? Mne napadne jednoznačne Enver Hodža, ktorý uzavrel Albánsko, túto balkánsku krajinu do plášťa takých absurdností, až si budete myslieť, že si to všetko vymýšľam.
V rokoch 1944 až 1985 vládol tomu malému balkánskemu národu zvláštny, sociopatický a úplne šialený diktátor menom Enver Hodža. Kým stalinizmus v Európe sa fakticky skončil smrťou samotného Stalina, alebo aspoň chruščovovskými reformami, ktoré nasledovali, v Albánsku pokračoval v nezmenšenej a nespochybniteľnej miere až do roku 1990.
Keď Hodža v roku 1985 zomrel, Albánsko bolo oficiálne treťou najchudobnejšou krajinou na svete, s HDP malého mesta a priemerným príjmom 15 USD mesačne. Štyri desaťročia kolektivizácie viedli na vidieku takmer k hladovaniu. Hodžov agresívny izolacionizmus znamenal, že ľudia stále používali poľnohospodársku technológiu z 20. rokov 20. storočia. Keď sa režim niekoľko rokov po Hodžovej smrti konečne zrútil, zanechal po sebe zmätené obyvateľstvo.
Enver Hodža sa narodil v juhoalbánskom meste Gjirokaster (vtedy súčasť Osmanskej ríše) v roku 1908. Odišiel študovať botaniku na univerzitu v Montpellier napriek tomu, že sa o túto tému nezaujímal. Zanechal štúdiá a odcestoval do Paríža, kde sa pasoval za predstaviteľa albánskeho komunistického hnutia a zaradil sa do mestského spoločenského okruhu komunistických vydavateľov. Tam navštevoval notoricky známe zhýralé večierky marxistického socialistu Paula Vaillanta-Couturiera.
Počas svojho života mal zostať horlivým frankofilom – Francúzsko bolo totiž jednou z mála krajín, s ktorými udržiaval akýkoľvek vzťah. Po návrate do Albánska Hodža pracoval na niekoľkých zvláštnych prácach, než sa zapojil do albánskeho odboja počas druhej svetovej vojny. V priebehu niekoľkých rokov sa Hodža – málo známa a ešte menej obľúbená postava – nejakým spôsobom vmanévroval do vedenia strany.
Juhoslovania boli pri dosadení Hodžu k moci nápomocní a v povojnových rokoch mu ju pomohli upevniť. Napriek tomu Hodža v roku 1948 prerušil vzťahy s Titom a aj so zvyškom krajín Varšavskej zmluvy. Neskôr sa rozišiel so ZSSR (Chruščov bol zradca a revizionista, tvrdil) a vytvoril spojenectvo s Čínou, ktoré trvalo až do v 70. rokoch 20. storočia.
Čoskoro však začal popravovať súperov vo vlastnej strane – vrátane tých, ktorých len pred pár rokmi chválil ako vojnových hrdinov. Všetci disidenti boli rozdrvení, rovnako ako duchovenstvo a aristokrati. Priatelia zo starej školy a stredoškolskí priatelia podľahli čistkám; osoba, ktorá poskytla Hodžovi svoje štipendium na štúdium vo Francúzsku, bola popravená, rovnako ako jeho priateľ, ktorý ho nechal zadarmo bývať vo svojom parížskom byte.
Hodža tiež popravil veľkú časť inteligencie. „Čistil“ do takej miery, že v rokoch po Hodžovej smrti sa prakticky nikto v politbyre nemohol pochváliť viac ako stredoškolským vzdelaním. Jednou z najnebezpečnejších pozícií počas Hodžovej vlády bol minister vnútra – všetkých dal zabiť okrem jedného dal zabiť.
V roku 1967 Hodža zmenil Albánsko na prvý ateistický štát na svete. Zatvoril všetky kostoly a mešity a dokonca zničil niekoľko náboženských budov. Hodža dokonca zakázal mužské brady pre ich spojenie s islamom a pravoslávnym kresťanstvom. V dvadsiatom storočí pestoval kult osobnosti, ktorý sa azda vyrovnal iba Kim Čong-Ilovi. Jeho publikované práce boli v školách povinným čítaním.
Hodža – alebo strýko Enver, ako sa rád nazýval – podporoval svoj kult náročným prepisovaním historických kníh, aby sa prezentoval okrem iného aj ako zakladateľ albánskeho komunizmu, zakladateľ Albánskej komunistickej strany a najvýznamnejšia postava partizánskeho boja. To, samozrejme, zdvihlo obočie veteránom týchto hnutí, hoci len tí, ktorí mali šťastie, že sídlili mimo Albánska, by mohli rozprávať iný a pravdivý príbeh. Hodža tiež udržiaval svoj ľud v neustálom strachu tým, že predstieral hrozbu invázie.
Hodža dal postaviť okolo 750-tisíc betónových bunkrov po celej krajine, väčšinou na pobreží a pozdĺž hraníc s Gréckom a Juhosláviou, ale aj v mestách, parkoch a na iných zdanlivo náhodných miestach. Architekt bunkrov Josif Zagali bol nakoniec počas jednej z pravidelných a zväčša nezmyselných čistiek poslaný do pracovného tábora.
Začiatkom 60. rokov sa Hodža a ďalší poprední členovia strany začali pohybovať v zvláštnom okrese v strede Tirany známom ako Bllok (doslova: Blok). Hodža a jeho kumpáni sa len zriedka odvážili von a radšej robili všetky rozhodnutia o krajine vo svojich obývačkách a salónoch.
V tomto bloku existovali špeciálne obchody, kde ste si mohli kúpiť najlepšie potraviny a západné oblečenie (ktoré mali bežní obyvatelia zakázané). Takisto kiná, kde ste si mohli pozrieť „zakázané“ západné filmy, a lekárne so západnými liekmi, ktoré si albánski agenti zaobstarali v zahraničí. V tomto privilegovanom komplexe bol k dispozícii každý luxus odopieraný zvyšku krajiny.
Do pracovného tábora ste sa dostali za to, že ste čítali niektorú zo zakázaných kníh. Čím bola kniha v rámci zoznamu zakázaných kníh vyššie, tým ste dostali vyšší trest. A viete, za ktorú knihu bol najvyšší trest? Za Bibliu. Knihy však neboli to najhoršie. Prísny trest ste dostali, keď ste neprišli k voľbám, obliekali ste sa príliš prozápadne, počúvali západnú hudbu, sledovali západné filmy, alebo nedajbože ste sa zúčastnili na proteste. Za toto všetko ste mohli dostať trest smrti, ktorý sa týkal aj detí od 12. roku života. Najhoršie na tom bolo, že keď vás odsúdili, trest stihol aj vašu rodinu a všetkých. Existovala tu kolektívna vina.
A čo turisti, ktorí sa sem dostali pred rokom 1990? Ako turisti ste nesmeli nosiť západné oblečenie, priniesť západnú knihu, nesmeli ste mať dlhé vlasy (ak ste mali, tak vás na letisku ostrihali) a nemohli ste sa len tak prejsť sám po ulici. Nepripomína vám to dnešné KĽDR?
Našťastie je dnes Albánsko úplne niekde inde a je to jedna z najpríjemnejších destinácií v Európe. Avšak pre jeho temnú históriu sa sem ľudia stále obávajú prísť.
Máte otázky k článku „Enver Hodža alebo ako sa Albánsko stalo KĽDR Európy“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Chceli by ste sa pozrieť do Albánska? Prejdite si náš itinerár viď tu
Autor
Čítať viac článkov