Afganistan som navštívil šesťkrát. Prvú cestu som podnikol v roku 2013 a poslednú tento rok v apríli. Každá z nich bola úplne iná. Niekedy mám pocit, akoby som prešiel nejakou bláznivou horskou dráhou. Každá výprava bol iný obraz, a ten sa skladal do pomyselného puzzle, ktorý vytváral čoraz ucelenejší dojem. Nie, nejdem sa hrať na najväčšieho odborníka pod slnkom a ani neskĺznem do otrepaného „Veď som tam bol, tak to musím vedieť“. Z takýchto výrokov som už dávnejšie vyrástol. Skôr naopak.
Šesť mojich návštev mi vymaľovalo šesť rozdielnych obrazov menom Afganistan. Prvá cesta bola – ako vždy – najzaujímavejšia a najemotívnejšia. Vtedy nehrozili takmer žiadne bombové prepady a cez krajinu sa dalo cestovať. Štvrtá cesta bola emočne najsilnejšia, lebo sme túto vnútrozemskú krajinu videli dva týždne pred nástupom Talibanu. Mal som pocit, že sa tam tak skoro nevrátim. O to bolo väčšie prekvapenie, keď nám náš fixer (nie je to sprievodca, ale niekto, kto zabezpečí prechod cez územie) po roku povedal, že sa tam môžeme vrátiť. Videli sme na vlastné oči, že Taliban je úplne rovnaký ako v rokoch 1996 až 2001. Ešte teraz si pamätám na výroky niektorých slovenských politikov a politológov, ktorí vyhlasovali, že Taliban je už iný. Vôbec sa neopierali o fakty, ale skôr o emóciu podporenú nenávisťou proti USA. Asi najviac ma zaráža, že nedokážeme prijať fakty, radšej sa zapojíme do argumentačného súboja medzi pomyselným Západom a Východom. Čo tam po faktoch. Hlavne, že držím palce jednej strane. Môj názor však utvárala každá cesta. Presviedčal som sa, že pravda nepozná svetové strany.
Tento rok som sa tam vrátil a dostal som sa pod ďalšiu emočnú paľbu. Uvidel som krajinu, ktorá prostredníctvom Talibanu otočila výhybku do stredoveku. Nedá sa stručne opísať, ako to tam vyzeralo. Pokúsim sa o tom čo najviac porozprávať počas najbližších dní.
V tomto článku sa chcem skôr venovať otázke, či sa dá dostať do krajiny menom Afganistan. Dá, ale. Skôr by som mal napísať „ale“ veľkými, možno najväčšími písmenami.
Víza
Do Afganistanu dostanete víza pomerne jednoducho. Stačí prísť do Dubaja alebo pakistanského Péšaváru a presvedčiť konzula, že nie ste blázon. Niekedy si veľvyslanectvo vypýta sprievodný list od vášho kontaktu a povolenie od ministerstva vnútra Talibanu. Keďže som bol v tejto krajine veľakrát, víza mi dajú do 20 minút. Tu však treba povedať, že to, čo platilo včera, zajtra nemusí. Kto miluje nalinajkované údaje a exaktné informácie, bude veľmi nemilo prekvapený. Napríklad jeden cestovateľ nedostal víza napriek tomu, že mal všetko potrebné. Konzul ho otočil a odmietol debatovať. Ja som nemal nič, ale mňa so skupinou pustili. Je to častokrát o sympatiách, nuansách komunikácie a dohadovaní sa. Tu nepomôže dolár navyše alebo iný druh všimného. Je to niečo, čo sa nedá vysvetliť.
Cestovanie krajinou?
„Naša krajina je bezpečná a slobodná,“ vyhlási talibanec so sovietskym samopalom na pleci, ALE podrobne kontroluje povolenia, ktoré nás oprávňujú pokračovať v ceste medzi Kábulom a Mazár e-Šarifom. Napriek tomu, že neexistuje žiadne nariadenie, že musíte mať povolenie, niečo musíte mať. Hľadáte v tom logiku? Tá tu neexistuje. Reagovali by ste, že ste cestovatelia, turisti? Tak toto slovíčko bojovníci nepoznajú. Hľadajú ho v slovníku cudzích slov. Ak ste sa zasmiali, že to nemôže byť pravda, tak by vás z omylu vyviedli dvaja Poliaci, ktorí boli zatknutí za špionáž. Dôvod? Nemali povolenie, ktoré ministerstvo ani nevyžaduje. A tu sa dostávame k tomu najpodstatnejšiemu.
Si tu a pomoc nečakaj
Treba zdôrazniť, že ani jedno ministerstvo zahraničných vecí na svete neodporúča cestovať do tejto krajiny. Nie, Afganistan nie je taký nebezpečný ako Sýria, Jemen, Somálsko, Irak, Venezuela… Dokonca by som povedal, že je bezpečnejší ako v našich mysliach a predstavách. Tak prečo sem cestu nikto neodporúča? Lebo ak sa vám niečo stane, nikto vám nepomôže. Nikto a nič. Stratíte pas? Tak ste v neskutočnom probléme. Nie je tu žiadna ambasáda EÚ a žiaden veľvyslanec za vami nepríde. Dokonca poznám jeden prípad českého občana, ktorý mal pocit, že stratil pas. Volal preventívne na ambasádu v Teheráne, a tá mu povedala, že mu nemá ako pomôcť. „Ak sa potvrdí, že ste pas stratili, tak musíte načierno prejsť hranice s Pakistanom. Síce budete obvinený, ale z toho vás vysekáme.“ Ak sa hráte s myšlienkou, že ambasáda v Teheráne bola lenivá, ste opäť na omyle. Takto reaguje každá zastupiteľská krajina. Nikto a nič vám nepomôže.
Zlomíte si nohu? Potrebujete lekársku pomoc? Tú dostanete, ale žiadna poisťovňa vám to nepreplatí. V Afganistane si musíte uvedomiť, že ste vstúpili do oblasti, kam cestujete len a len na svoje riziko. Niekto by zvýskol, že toto je presne to, čo hľadá. Odpoviem výrokom: „Ak sa nič nestane, každý je hrdina. Ak sa niečo prihodí, všetci by chceli vrátiť čas.“ A teraz si predstavte, že stratíte pas a musíte nelegálne prekročiť hranice s Pakistanom. „Dá sa to za 300 USD, ale budete pár dní v pakistanskom väzení,“ povie náš fixer a zasmeje sa pod fúzy.
Ja sem cestujem na vlastné riziko. Uvedomujem si to. Ale tiež si uvedomujem, že takéto cesty vzbudzujú túžbu po netradičnom poznaní. Mojou zodpovednosťou je upozorniť aj na to nepekné a nepríjemné. Stokrát si rozmyslite, či vám cesta do Afganistanu za to stojí. Nebudem sa hrať, že len ja mám právo cestovať sem. S dobrodružstvom však prichádza aj zodpovednosť. Vnímam, že ľudia sem chcú vycestovať. Áno, beriem do Afganistanu aj klientov, ale až keď sa spoznáme a každý si uvedomí riziko, ktoré tu hrozí.
Ak to zhrniem, ideme sem len na svoju zodpovednosť a musíme mať fixera. Bez toho nech vám ani nenapadne vycestovať a ak niekto tvrdí iné, prosím, neverte mu. Pred pol rokom sa ešte dalo, ale teraz mimo Kábulu riskujete nepríjemnosti.
Chceli by ste sa spýtať na článok „Dá sa cestovať do Afganistanu?“ ? Dajte koment pod článok a radi odpovieme
O svojich cestách píšem aj knihy. Všetky si viete zakúpiť tu s podpisom
Ako to vyzerá v najkonzervatívnejšej oblasti a sídle Talibanu? Prečítajte si tu
Autor
Čítať viac článkov