V rámci cesty cez Beringovu úžinu sme ,,stvrdli“ v mestečku Lavrentiya na 12 dní. Je to miesto, ktoré ťažšie nájdete na mape sveta a nikdy sa nestane vyhľadávanou destináciou. Nevábne budovy, takmer žiadne cesty… Proste koniec Ruska. Ako keby toto miesto bolo zasadené do Dostojevského románu. Ten čas sme sa snažili využiť čo najlepšie a preto sme sa rozprávali s domácimi o takmer všetkom. O živote, túžbach, ale aj o ich situácii. A to, čo vás zaujalo najviac na našom Instagrame, bol život domácich a prečo zostali na takomto mieste. A práve v článku ,,Čukotka – život na konci Ruska“ ti prinášame pohľad na život.
Čukotka
Najprv si treba predstaviť túto najvýchodnejšiu ruskú provinciu. Má rozlohu vyše 700 tisíc kilometrov štvorcových a žije tu cez 49 000 obyvateľov. Ide o jeden z najredšie osídlených kútov sveta. Pôvodnými obyvateľmi sú Čukčovia, ktorí tu stále žijú tradičným spôsobom života. Venujú sa lovu rýb, veľrýb a chovu sobov. Rusi sem začali prenikať za vlády Petra Veľkého a cez Čukotku sa dostali na Aljašku, ktorú cárske Rusko malo do druhej polovice 19. storočia. Celý región je po Jakutsku druhý najbohatší v ruskej federácii, čo sa týka nerastného bohatsva. Ako nám povedal Vasiľ, ktorý pracoval ako jeden z riaditeľov v bani. ,,Na Čukotke nájdete celú mendelejovskú tabuľku“. Napriek tomu, že je tu takmer všetko, čo sa týka nerastného bohatstva, nevedú sem žiadne pozemné cesty zo žiadnej ruskej provincie. Jedine, ako sa sem viete dostať, je nasadnúť na lietadlo a spiatočná letenka z Moskvy stojí vyše 500 USD.
Čukotku navštevuje aj najmenej turistov v rámci Ruska. Každý, kto sem chce ísť (aj Rusi), potrebujú špeciálne povolenie, ktoré kontrolujú pri výstupe z lietadla v Anadyre. Ak ho nemáš, tak ťa proste vrátia naspäť. Je to z toho dôvodu, že provincia susedí hneď vedľa ,,triedneho“ neriateľa USA. Je tu toľko raketových, leteckých a radarových staníc, že si to nevieš ani predstaviť.
Hlavným mesto je Anadyr, ktorý je zároveň najvýchodnejším ruským mestom. Ostatné ľudské osídlia nespĺňajú atribút mesta.
Doprava v rámci Čukotky
Aj doprava v rámci provincie je viac menej komplikovaná. Najlepšou možnosťou je využiť letecké spojenia miestnej spoločnosti Chukotkaavia. Ale tá lieta len vtedy, keď je viditeľnosť v rámci celej trasy. To znamená, že pilot potrebuje vizuálny kontakt s letiskom a lietadlá nie sú navádzané elektronicky ako u nás v Európe. Preto sa stáva, že lietadlo tu mešká aj tých 12 dní ako v našom prípade. Možno si teraz kladieš otázku: čo tak ísť po zemi.
Áno, dá sa, ale je to o hubu. Napríklad 1100 kilometrov tu trvá 7 dní a 7 nocí bez nejakej prestávky na hotel. Proste ide sa. Ani cesty tu poriadne neexistujú a najlepšie sa ide v zime, kedy je všetko zamrznuté. Na tak dlhú trasu je zas dobré, aby išli dve autá, lebo tu keď sa ti niečo stane, ani svätená voda ti nepomôže.
Čukčovia
Ako sme už písali v článku ,,Čukotka – život na konci Ruska“, pôvodnými obyvateľmi sú Čukčovia. Je to etnikum, ktoré žije hlavne na severnom pobreží Čukotky pri Čukotskom mori. Žijú v malých dedinách, odkiaľ vyrážajú v letných mesiacoch na lov veľrýb, mrožov a tuleňov. Ako jeden z mála etník v Rusku majú povolený rybolov týchto chránených zvierat. Je to aj z toho dôvodu, že nikdy nevylovia viac, než je potrebné. Napríklad ak niekto uloví veľrybu, tak tá patrí celej dedine a nie jednotlivcovi. Preto sa nestane, že by si niekto privlastnil úlovok a tak na tom zarábal. Ďalšou činnosťou týchto prímorských Čukčov je pomáhanie pri strážení hraníc s USA. Ak by videli nejakého narušiteľa, tak to majú okamžite oznámiť miestnym orgánom. Za túto službu a dôveru sa môžu pohybovať v pohraničnej oblasti.
Potom máme aj Čukčov, ktorí žijú vo vnútrozemí a tí sa venujú chovu sobov. Tých som navštívil pred 2 rokmi a spoznával ich život v prirodzenom prostredí. Jedna rodina má približne 100 sobov a počas roka migrujú po Čukotke. Za rok vystriedajú 4 až 6 lokalít na pastvu. Títo Čukčovia predávajú výrobky zo sobov (mäso, kože) do dedín. Dávnejšie sa snažila sovietska moc usadiť Čukčov a vytvoriť kolchozy (niečo ako naše JRD pred rokom 1989), ale to sa viac-menej nepodarilo. Čukčov neskrotila ani príroda a tobôž sovietska moc v Moskve.
Zaujímavosťou je, že Čukčovia mali ešte pred niekoľkými desťročiami jeden veľký problém. Keďže žili v malých komunitách, často krát vznikali manželstvá v rámci úzkych rodinných kruhov. To malo za následok, že sa rodili postihnuté deti. To sa riešilo tak, že keď prišiel niekto ,,cudzí“, ponúkli mu ženu na noc, aby tak dal novú krv. Nežiadali nič také ako manželstvo, len nový prírastok, za ktorý cudzinec dostal aj nejaký dar v podobe sobích koží alebo iného výrobku.
Z čoho žijú domáci a čo koľko stojí
Priemerný plat na Čukotke je cca. 600 Eur. Napríklad veliteľ požiarnej stanice zarába cca. 1100 Eur, policajt okolo 700 Eur, ale predavačka okolo 450 Eur či rybár okolo 500 Eur, ak to prepočítame dnešným kurzom.
Potreviny tu stoja viac ako u nás doma na Slovensku.
- 1kg banánov cca. 11 Eur
- 1kg paradajok cca. 6 Eur
- 1kg jabĺk cca 5 Eur
- 1chlieb od 1,3 Eur
- 1kg ryby od 2 Eur
- 1kg kurčaťa od 1,5 Eur
- Maslo od 1 Eura
Dokonca aj vodka je tu drahšia ako v Moskve!!!
Celkovo sú potraviny drahšie aj z dôvodu, že väčšina je prinášaná leteckým mostom z Moskvy, Chabarovsku, Petropavlovsk Kamčatskiy či Vladivostoku. V letných mesiacoch (máj – september), keď more nie je zamrznuté, zásobovanie prebieha aj lodnou dopravou.
Je tu veľký nedostatok ovocia a zeleniny. Nemá to tu kde vyrásť. Preto sa stáva, že zelenina je tu polohnilá a postupne zamestnanci potravín odrezávajú hnilé časti, ale tento tovar predávajú naďalej. Preto, ak sem prídeš a si závislý na čerstvej zelenine a ovocí, prines si, lebo zaplačeš nie len finančne.
Ak by si chcel kúpiť miestny byt, tak za dvojizbový v paneláku z roku 1980 zaplatíš od 50 000 Eur. Ak by si si chcel zobrať hypotéku v miestnej banke, tak tu je úroková sadzba až 15%!!! Čo je omnoho viac ako u nás doma.
Skrátka ak si zrátaš plat, výdavky atď, budeš mať menej v peňaženke ako v našej slovenskej. Napriek tomu takmer všetci hovorili, že do Moskvy zarábať nepôjdu (tam je priemerný plat omnoho vyyšší), lebo tam nie je duša. Domáci (je jedno či je Rus alebo Čukča), potrebujú k životu nielen voľnosť, ale aj pocit, že môžu ľuďom dôverovať. Tu si napríklad nezamykajú dvere, nezištne sa pomáha a medziľudské vzťahy sú asi také, ako niekde na Islande. A to sa vraj nedá nájsť v Moskve.
Napríklad Max si išiel privyrobiť do Moskvy na byt. ,,Bol som tam 2 roky. Zarobil som síce pekné peniaze, ale boli to 2 roky utrpenia. Žiadne úprimné vzťahy, ľudia sa porovnávali podľa toho, kto mal koľko peňazí. Musel som proste utiecť na Čukotku.“ A tu je možno tá odpoveď, prečo tu ľudia žijú. Lebo je tu krásne.
Nemocnice a školy
Aj keď sme boli na konci Ruska, musíme povedať, že vybavenie škôl je tu lepšie ako u nás niekde na Slovensku mimo Bratislavy. Budova školy je častokrát aj najmodernejšia stavba. Nemocnica je v každej dedine a v závislosti od veľkosti dediny je aj vybavená. Samozrejme, ak je vážnejší prípad, musí ísť pacient do mesta a teda je odkázaný na leteckú dopravu. A to vieme, že nelieta každý deň.
Máš otázky na článok ,,Čukotka – život na konci Ruska“? Daj do komentu a radi odpovieme.
Ak by si chcel podporiť vydanie knihy o prechode cez Bering a o Čukotke, pozri si náš projekt tu
Ak ťa zaujíma život v Rusku z pohľadu Slovenky, prečítaj si rozhovor s Martinou Rúčkovou.
Autor
Čítať viac článkov