Sýria je zničená krajina a koniec vojny je stále v nedohľadne. Počas mojej návštevy oznámil turecký prezident Erdogan, že sťahuje zo severnej Sýrie svoje vojská, ktoré tam vraj chránili tureckú suverenitu pred Kurdmi. „Erdoganovi tu nikto neverí. Povie áno, ale myslí nie. Vždy spraví úplný opak. Sú to len tančeky pre svetovú verejnosť,“ vraví mi Yasser, s ktorým sme preberali celú situáciu. „Čo si myslíš, kedy sa skončí vojna?“ položím naivnú otázku, na ktorú dostanem najvhodnejšiu odpoveď: „Len Allah vie.“ Pred cestou som si myslel, že najzdevastovanejším mestom bude Aleppo, ale keď som videl Hamá alebo okrajové oblasti hlavného mesta, ostal som ako obarený. Stačí prejsť len štyri kilometre z centra Damasku a odrazu narazíte na rozbombardované mestské časti, kam sa život tak ľahko nevráti. Je to zvláštny pocit. Doobeda si užívate relatívne bezstarostný život v centre mesta pri kávičke a vodnej fajke a poobede vidíte scény ako z toho najhoršieho vojnového či katastrofického filmu. Na jednej strane honosné reštaurácie, kde si objednáte skvelé jedlo a pri zvuku podmanivej hudby si užívate príjemné chvíle a päť kilometrov od vás ľudia hľadajú spôsob, ako prežiť.
Aj v pekle si musíš vedieť užiť
V Aleppe sme sa s Ewkou dostali do reštaurácie s výhľadom na mesto, kam chodila miestna smotánka. Ľudia tu boli oblečení do toho najlepšieho, smiali sa a popíjali čaj. Mal som pocit, akoby som bol v inom svete, kde neexistujú žiadne starosti, ale stačilo sa pozrieť z okien dolu a videli ste žobravé deti, ktoré hľadali v odpadových košoch aspoň kúsok zhnitého jedla. „Musíš sa niekedy odosobniť a užiť si tu jedinečnú chvíľu života. Obliecť sa do toho najlepšieho, vyparádiť sa a dožičiť si dobré jedlo, inak sa zblázniš. Musíš si dopriať aj pozitívnu chvíľku života. To sa však nedá pochopiť, kým si to nezažil. Osobne som to nechápal, kým do Sýrie neprišla vojna,“ vysvetlí mi jeden hosť v reštaurácii.
Vojna sa tu neskončí tak skoro. Zapojilo sa toľko hráčov, že nik nechce prísť o tvár. Sýrske mesto Idlib stále ovládajú protivládne sily, ktoré pravidelne bombarduje sýrske a ruské letectvo. Turci na severe, ktorí si robia, čo chcú, malé skupinky ISIS, ktoré prepadávajú, koho chcú. „Prečo sa nedohodnú?“ pýta sa ma kamarát a ja sa mu snažím vysvetliť blízkovýchodné myslenie. „Ústup alebo dohoda sa tu berie ako slabosť a kto je slabý, musí byť zničený. V našom svete považujeme rokovanie za niečo pokrokové, ale v mysliach týchto vojakov, politikov a ľudí je to prejav slabosti.“
Pýtam sa ďalšieho Sýrčana, čo si myslí o Asadovi. „Pred 15 rokmi som ho nemusel, teraz ho podporujem. Nie je to však bezhlavá podpora, ale skôr nutnosť. Radšej si vyberiem diktatúru ako neustálu vojnu. Myslím si, že keď Asad začal hovoriť o reformách, prejavil tým slabosť, čo využila opozícia. Len si vezmi jeho portréty. Sú všade, vyjadrujú jeho silu a oznamujú všetkým, že pred nimi stojí silný prezident.“ Mám pocit, že podobne hovorili ľudia v Iraku o Saddámovi. Vedeli, že je to diktátor a vrah, ale lepšia alternatíva zatiaľ neprišla.
Nikdy som sa neuchýlil k verejným politickým názorom, ale teraz si jeden dovolím. Nemali by sme sa až tak starať do Blízkeho východu. Čo tým myslím? Ako sme nadávali, že komunisti vynášali svoju revolúciu a myšlienky marxizmu-leninizmu do rôznych kútov sveta, tak by sme nemali násilne vynášať naše hodnoty. Osobne si myslím, že naše hodnoty sú správne, ale to isté si myslí o svojich názoroch niekto v Sýrii alebo v Afganistane. Ak chceme niekoho presvedčiť, ukážme, že to vieme inak, a nie tak, ako sa to robilo pred 40 alebo 60 rokmi počas studenej vojny. Vidím, že Európa stráca vplyv v Afrike, lebo sme hovorili o rovnosti, bratstve a slobode, avšak to boli len rozprávky starej matere. Afrika nám neverí a skôr hľadí na iné svetové strany, ktoré ich rovnako zomelú. Nemáme sa uzavrieť sami do seba, len sa pokúsme nájsť iný spôsob prezentovania nášho životného myslenia a filozofie. To, čo teraz robíme, respektíve sme robili, je len voda na mlyn všetkým diktátorským a polodiktátorským režimom, ktoré majú plné ústa o rovnosti, ale svojim obyvateľom pri každom vhodnom momente oklieštia ich práva. Hnevám sa na všetkých západných lídrov, ktorí oklamali cez vznešená slová nielen svoje publikum, ale aj tých vonku. Aj tu môžete vidieť, že keď si priznáme chybu, využijú to populisti a hneď sme v ich očiach porazení. Svet musí vidieť, že to, čo hovoríme a hlásame, aj reálne robíme. Zatiaľ sme ukázali, že v zahraničnej politike si v niektorých prípadoch môžeme podať ruku s Ruskom a Čínou, ktoré neznášajú naše slobodné myslenie a boja sa ho.
Takisto sa hnevám na všetkých politických lídrov, ktorí do svojho vojenského svetonázoru zapájajú deti. Pýtam sa, keď sa bojovalo pred 50 alebo 60 rokmi, skrývali sa bojovníci v školách alebo nemocniciach? Využívajú našu slabosť a vedia, že pri tomto nebudeme ticho. Lenže oni sú psychopati a využívajú všetky prostriedky, ktoré im situácia prinesie. Na kamerách majú utrápené pohľady, ale v hlavách už rozmýšľajú, ktorý detský štít využijú. Alebo sa spýtam inak: Vy by ste považovali za morálne, keby ste si svoj vojenský štáb umiestnili do suterénu školy? Mávli by ste rukou, ale by vás zožieralo svedomie? Psychopat hľadá len ďalší nástroj na svoj víťazný boj, ktorý nemá hranice.
Pánboh ma neobdaril vycibreným filozofickým slovníkom, ale dúfam, že ste mi správne porozumeli. Stále verím nášmu svetu, ale tiež sa naň hnevám za to všetko, čo potajme robí. A možno je to nakoniec všetko inak, ako hovorí môj dobrý kamarát. Cestujme s otvorenými očami, počúvajme a buďme kritickí.
Dodatok
Počas našej cesty sa situácia na Blízkom východe zhoršovala každým dňom. Začala vyrušovať aj domácich. To, že sa niekde ozve výstrel, dopadne raketa alebo niekto naruší vzdušný priestor, je skôr folklór, ktorý už nikoho nezaujme. Libanončanov však vyrušili pravidelné vojenské strety na hraniciach s Izraelom. Vláda v Bejrúte nemá pod svojou kontrolou južný Libanon, kde sa úspešne usalašil Hizballáh. Ten v spolupráci s Hamasom a Iránom ostreľuje Izrael, ktorý na bezpečnostnú situáciu reaguje podľa svojho uváženia a pravidiel. Tie pravidlá tvorí Blízky východ, a nie naše myšlienkové mantinely.
My sme dokázali odletieť, ale o pár dní sa začali rušiť pravidelné medzinárodné letecké spojenia. Slovíčko cancelled sa objavovalo na letiskových informačných tabuliach až príliš často. Atmosféra hustla nielen v hlavnom meste, ale aj na juhu Libanonu. „Martin, len si predstav, že sa opaľuješ na pláži v meste Tyr a zrazu vidíš, ako po izraelskom zásahu neďaleko stúpa dym. Počuješ v pravidelných intervaloch výbuchy, ktoré sú od teba vzdialené sotva 10 kilometrov,“ napíše mi kamarát priamo z epicentra diania. Na druhý deň raketa Hizballáhu dopadla na dvor školy v Golanských výšinách v Izraeli a zabila viac ako desať detí. Ani nie do 24 hodín prišla rázna odpoveď od izraelskej vlády, ktorá prišla na predmestí Beirutu, kde má Hizballah svoje sídlo. Pri atentáte bol zabitý Fuad Shukr
Streľba zabila aj šéfa Hamasu v iránskom Teheráne ku ktorému sa zatiaľ nikto neprihlásil „Odpoveď musela prísť, lebo potom by to nepriatelia Izraela považovali za veľkú slabosť,“ kontruje pre zmenu môj izraelský kontakt, ktorý sa na situáciu pozerá úplne ináč ako tí, čo sú na druhej strane hranice.
Odpoveď musí prísť vždy a nikto nevie, či bude rovnaká alebo horšia. Nikdy nebude menšia, lebo stratíte tvár. Chápem, že čitateľ týchto riadkov si bude ťukať si na čelo, že nikto nie je normálny. Bežný obyvateľ Libanonu nechce vojnu, ale vie, že Izrael je silný protivník, ktorý ho dokáže poraziť. Avšak svoju slabosť neukáže a radšej podporí hocijakú ráznu odpoveď. To isté spraví obyvateľ, ktorý žije pod Dávidovou hviezdou. Za 12 dní od nášho odchodu sa na chvíľu uzavrelo letisko v Bejrúte a turisti zostali v šachu.
Bezpečnostná situácia bola v oblasti vždy napätá, ale teraz je jedna z najhorších. To, čo platilo včera, už dávno zožrala história a dnes platia nové pravidlá. Prosím, dávajte si pozor a nikdy neprepadnite pocitu, že vám sa nič nemôže stať. Dokonca som počul názor, že veď turistov sa to netýka. Bomby a rakety nemajú vo svojom programe, že padnú len na domácich. Dávajte si pozor. Možno by ste mali odložiť svoje turistické spoznávanie na iné obdobie.
Máte otázky na článok „Blízky východ je sud s prašným prachom“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Ako to vyzerá v Aleppe? Prečítajte si tu
Autor
Čítať viac článkov