Autom cez málo známu Sibír
Aj teba láka ísť autom do neznámych končín? Ako sa taká cesta plánuje a čo všetko potrebuješ? V zaujímavom rozhovore ti to prezradí manželský pár Hacka a Remčo, ktorý prešli svojim autom nielen Sibír. Príjemný rozhovor „Autom cez málo známu Sibír“, ktorý ťa prevedie netradičnými cestami a to doslova.
Ako vznikne nápad prejsť autom cez Sibír?
H: V prvom rade by si mal mať vzťah všeobecne k cestovaniu autom. My sme sa presne v tomto spôsobe trávenia dovoleniek našli. Nikdy nás nebavilo byť viac dní na jednom mieste, takže hotely, rezorty, či nebodaj organizované zájazdy, to nie je pre nás. Sme leniví sa niekomu prispôsobovať.
R: Po prejdení Európy a Strednej Ázie nás to stále viac ťahalo na východ. Mongolsko je veľký sen mnohých cestovateľov a Hacka mi o ňom pravidelne básnila. No mňa už dlhšie lákala iná, väčšia výzva. Bola ňou BAM road. Vďaka videám a fotkám z tejto oblasti som sa úplne zamiloval do sibírskej tajgy a hlavne do dobrodružného charakteru tejto zabudnutej cesty. Pri pozeraní videí z bajkalsko – amurskej magistrály na vás totiž lezie niečo iné ako pocit z klasickej dovolenky autom. Lezie na vás pach dobrodružstva, strachu a zviera sa vám žalúdok. To bolo presne to, čo som chcel zažiť na vlastnej koži. Najmä most ponad rieku Vitim sa mi zavŕtal do hlavy a vedel som, že je zle a že kým ho neprejdeme von z hlavy ho už nedostanem. Dobrodružné cestovanie autom je ako droga, keď to raz skúsite, chcete viac a viac.
Vy ste nešli bežnými cestami ako väčšina ľudí. Polorozpadnuté mosty, blatisté cesty a široko ďaleko žiadna civilizácia… Prečo takto?
R: Prečo nie? Ako som písal vyššie, adrenalín a endorfín, ktorý sa vo mne vyplavoval pri pomyslení na túto cestu mi nedal spávať. Nevedel som, či to naše auto má šancu zvládnuť a hlavne či to máme šancu zvládnuť my, psychicky. Či sa pred prvým mostom nerozsypeme a neotočíme to domov. Neboli by sme prví ani poslední, to mi ver. Ale jediná možnosť, ako si to overiť, je skočiť bosou nohou do vody, či dať bosú nohu k hadovi? Nemám moc pamäť na príslovia, každopádne som si bol istý, že sa musíme pokúsiť prejsť to. Že to je ten druh pocitu, ktorý chceme zažiť. Teda Hacka ani veľmi nie vlastne.
Pri sledovaní vášho filmu som nechápal tie prechody cez mosty. Ja by som mal stiahnutý zadok. Ako ste to vy zvládali?
H: Vieš čo, ani ja to nechápem, keď na to pozerám. Myslím, že na začiatku BAMky sa mi od strachu pokrčil žalúdok a vystrel sa až po pár týždňoch, keď sme sa odtiaľ dostali. Pre mňa bolo najdesivejšie to, že som musela Remča navigovať. Že úspech prejdenia každého ťažkého úseku bol z veľkej časti na mne. Jedna chyba a manžel sa aj s autom zrúti kamsi do priepasti. Veľakrát som sa na začiatku mosta upokojovala tým, že do rieky je to len nejakých 5-7 metrov, že to prežije. Horšie bolo, keď prišli mosty, ktoré boli omnoho vyššie nad riekou.
R: Veľmi ťažko! Prvé mosty boli na dlho. Zastavili sme pred mostom a pozerali si ho zo všetkých možných aj nemožných strán. Prechádzali sa po ňom, snažili sa neomdlieť od strachu a vymyslieť ako na to. BAM-ka si ťa najskôr hýčka a postupne pripravuje na najhoršie. Prvé mosty sme prechádzali aj hodinu, dve a to mali dĺžku sotva 50 metrov. Často bolo potrebné popresúvať drevené trámy na mostovke, aby sme s naším rozchodom kolies prešli. Bolo to náročné ako psychicky, tak aj fyzicky.
Najkritickejší moment výpravy?
R: Pre mňa to bol jednoznačne most za mestečkom Khani. Miestni nás varovali, že tento most je v kritickom stave, rúcajú sa mu piliere, je celý naklonený. A vlastne mali pravdu, lebo pred asi 2 rokmi už definitívne spadol. Keď sme k nemu prišli, obaja sme sa dohodli, že naň určite nejdeme a budeme radšej brodiť rieku. Naše rozhodnutie v prvom momente bolo naozaj racionálne. Bolo zrkadlom toho, ako most vyzeral. Totálne zdevastovaný, deravý a jeho mostovka sa šikmo zvažovala na jednu stranu ako sibírska breza vo vetre. Piliere boli vlastne len pozbíjané drevené laty vyplnené kameňmi. Diery medzi pražcami boli také veľké, že by sa v nich pokojne stratila aj poľská fiatka. Šiel som v muškárskych nohaviciach vyskúšať stav rieky a rýchlosť prúdu. Na prvý pohľad všetko vyzeralo dobre. Rieka mala výšku niečo cez meter a ani prúd nebol až taký silný. Trúfol by som si do nej vojsť. Len ten podklad pod hladinou bol šialený. Obrovské balvany, kde by sme určite rozbili diferenciál, nádrž a možno aj kryštálový luster v kufri. Dlho sme váhali! Slnko padalo nebezpečne nízko a my sme vedeli, že v noci má začať snežiť. Takže, keď nie teraz už nikdy!
Padlo rozhodnutie a my sme šli na most. Po hodine a asi 40 metroch sme sa dopracovali k záverečnej šikmej časti mostu. Tej sme sa báli najviac. Slnko zapadlo za obzor a okamžite sa z letného spánku zobudila námraza. Zrazu sa nám začalo pri pobehovaní okolo auta neskutočne šmýkať. Vždy keď som sa posúval o pár centimetrov autom, som mal stiahnuté nie len ritné polky, ale snáď aj semenníky. Čakal som to najhoršie, kedy sa odtrhne zadná časť auta a začne sa pomaličky šmýkať k okraju bez zábradlia. Posledných 10m som preletel už na plný plyn, lebo som vedel, že týchto pár minút je rozhodujúcich, že bude lepšie ak skončí nejaké koleso v diere a nie celé auto v rieke. Aj keď píšem tieto riadky, oblieva ma pot pri tých spomienkach. Unavení a vystresovaní sme zakempili priamo za mostom. Ráno, keď sme sa zobudili bolo všade naokolo bielo. Cez noc napadlo asi 20cm snehu a nám došlo, že cesta späť už neexistuje. BAMku musíme zdolať!
Celý čas ste boli na všetko len vy dvaja. Ako ste mali podelené činnosti?
R: Hacka varila, ja som jedol.
H: Ako som spomínala vyššie, ja som bola navigátor, a musela som dohliadnuť na to, aby človek, ktorý si mýli pravú a ľavú stranu prešiel presne na centimeter po vopred dohodnutej trase.
A sama som sa vymenovala za hlavného kameramana. Vždy, keď sa niečo dialo, šup kameru do ruky. V niektorých momentoch to môjmu manželovi aj kvalitne liezlo na nervy, najmä keď sa niečo kazilo na aute a on to chodil opravovať. Ale napríklad na BAMke to už bola taká súčasť, že som mnohokrát ani neregistrovala, že mám kameru na hlave.
Je niečo, čo by ste teraz spravili ináč? Čo by ste odporúčali cestovateľom, ktorí by chceli ísť vo vašich stopách?
R: Ísť na ázijskom aute, na ktoré zoženiete všade diely
Nie, to bol žart. Neexistuje univerzálna odpoveď na túto otázku. Takéto dobrodružné výlety sú natoľko špecifické a jedinečné, že záleží na mnohých veciach. Jednoznačne netreba podceniť prípravu auta. Pri tisícoch kilometroch mimo asfaltu auto dostáva zabrať a určite sa vám niečo pokazí. Je ale dôležité, aby ste čo najviac eliminovali drobné, nie nevyhnutné poruchy. Aby ste napríklad pred cestou vyskúšali naviják a nemuseli ste ho potom dva dni opravovať v tajge. Aby ste si nezobrali kamarátovu starú zhrdzavenú nádrž a potom ju museli trikrát na ceste zvárať. Ale aj to k tomu patrí a na druhú stranu každá porucha nám priniesla nové priateľstvá a zážitky.
H: Ako hovorí Remo, treba hlavne vyraziť, nebáť sa toho, nejako to už dopadne. A aj s poruchami treba počítať, oni prídu a nadávkami, či stresovaním ich nevyriešite. Ale väčšina sa naozaj dá vyriešiť, veď sme nešli niekam, kde nepoznajú zváračku.
Rusko je krajina o ktorej sa hovorí. „Rusko nepochopíš, to je životný štýl“. Mali ste podobnú skúsenosť?
R: My sme do Ruska prišli po 40 dňoch v Mongolsku, kde sa s nikým moc nedorozumieš, jedlo sa skladá iba z baraniny a Mongoli sa chodia na teba pozerať ako na atrakciu. Keď sme prešli hranice, zrazu sme sa cítili ako doma. Mohli sme sa z každým porozprávať, jedlo nám bolo zrazu nejaké známe a aj kultúrne a sociálne zvyky oveľa bližšie. My sme sa v Rusku cítili veľmi príjemne a ľudia boli k nám vždy srdeční. Teda až na jedného opitého chlapíka so sekerou v zakrvavenej ruke, ktorý chcel Hacku zabiť. Nebojte, žije…
…A aj Hacka sa z toho dostala J
Čo vám cesta dala a čo naopak vzala?
Dala nám prekvapivo veľa. Teraz s odstupom času, čo je už takmer 5 rokov si uvedomujeme, že stále kontinuálne žijeme týmto nezabudnuteľným zážitkom. Robíme prednášky, napísali sme knihu a teraz spúšťame premietanie filmu. Je to neuveriteľné ako 6 mesiacov na ceste dokáže ovplyvniť život.
Čo nám vzala? Azda len to, že nám posunula pomyselnú latku závislosti na dobrodružstve, na cestovaní a spoznávaní nových zaujímavých miest do dosť vysokých sfér. Bojím sa čo bude ďalej. Musíme sa trochu teraz krotiť, veď máme dve deti, ale s cestovaním po vlastnej ose samozrejme pokračujeme! Deti nemajú na výber, cestujú s nami už od narodenia a je to veru ešte väčšia sranda.
Koľko trvá príprava takejto cesty? Koľko kíl náhradného materiálu, pneumatík,… Zabudlo sa na niečo?
Toto je tiež individuálne. My sme pred cestou radikálne prerábali auto. Výroba obytnej nadstavby nám trvala 4 mesiace, čo bol z odstupom času, keď nad tým teraz premýšľam, nadľudský výkon. Okrem toho sme stihli spraviť ešte aj repas motora. Náhradných dielov sme viezli asi 100kg a oplatilo sa to, lebo vždy, keď sa niečo na ceste stalo, buď sme si to expresne vedeli opraviť priamo v teréne alebo nám to na počkanie vymenili v servise. Za celú cestu sme mali len jeden defekt a to sme prešli na moste po trčiacom klinci.
Jediné čo sme zabudli, boli moje turistické topánky. A vlastne nie, že by sme ich zo sebou nemali, len ich Hacka tak skryla v aute, že sme ich našli až pol roka po príjazde domov.
Kam to bude najbližšie? Vzniká v čase korony nejaký sen?
Snov je plno a stále vznikajú ďalšie. Veď svet je veľký. Teraz s deťmi cestujeme viac po Slovensku a po korone chceme vyraziť smer Gruzínsko a Arménsko. Pobaltie a Škandináviu raz snáď spojíme do viacmesačnej cesty. Ale v pláne máme aj Južnú Ameriku a Kanadu s Aljaškou. Uvidíme, čo príde skôr.
Máte otázky na rozhovor „Autom cez málo známu Sibír“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
