Posledné dni a mesiace dostávam stále rovnakú otázku: Čo robíš, keď sa necestuje? Dokážeš obsedieť? Nežerú ťa mrle? Tú otázku som dostal asi tak tisíckrát a ja stále odpovedám rovnako. Nie, nie som nepokojný. Skôr naopak. Ako zvládam necestovať? Takto
Každý asi vie, že cestovanie je môj život. Cestujem už 20 rokov a každý rok som v priemere 10 mesiacov na cestách – a odrazu trhám domáce rekordy. Už si ani nepamätám, kedy som bol 3 či 4 mesiace v Európe. A som nervózny? Nie. Nikdy som nebol taký pokojný a nenahováram si to.
Tento rok som mal prejsť cez púšť v Čade, ísť na trek s kamošmi k tretej najvyššej hore sveta alebo odprevádzať naše prvé zájazdy. Avšak neplačem nad rozliatym mliekom. Vidím, že svet sa zavrel a uviedol sa do stavu „stand by“. Mám sa rozčuľovať, kde všade som mohol byť? Mám vypisovať statusy, či je alebo nie je situácia spravodlivá? Pomôže mi to? Namiesto toho som si povedal, že sa budem venovať veciam, na ktoré som nemal čas.
Koľkí z nás sa niekedy pohrávali s myšlienkou, aké by to bolo, keby sme nemuseli ísť do práce, ulice by boli vyľudnené a prišla taká malá apokalypsa? Presne ako v nejakom dobrom katastrofickom filme. A odrazu tá situácia nastala. Niekto bol rád, že nemusí ísť do školy, niekto sa potešil, že nemusí na služobnú cestu do zahraničia… Aspoň v mojom mikrosvete sa ľudia tešili prvé hodiny a dni. Plánovali si, čo všetko urobia, opravia a nacvičia. Práve počas jarného lockdownu som si s kamošmi veľmi intenzívne písal z Kambodže. Po pár dňoch ich už prepadla apatia, nahnevanosť a nevedeli narábať sami so sebou. Prosto nastal koniec sveta. Naša rutina, ktorá nás hnevala, nám začala chýbať. Nevedeli sme si vymyslieť nejakú inú rutinu.
Pred dvomi rokmi som sa zúčastnil na dvojmesačnej plavbe popri Antarktíde. Každého, kto bol na palube, po pár dňoch omrzelo pozerať na nekonečnú morskú plochu. Všetky knižky sa prečítali a rozhovory sa stenčili. Práve v tom momente mala jedna dáma prednášku o prvých polárnikoch, ktorí uviazli na rok či dva. Nikde nikoho, biela samota a tí ľudia museli prežiť. A viete, čoho sa najviac obávali? Že sa zbláznia z ničnerobenia. Tím okolo Ernesta Shackletona sa dohodol, že si vytvoria nejakú rutinu a budú zamestnávať mozog. Začali nacvičovať v obmedzených a prostých podmienkach divadelné hry, učili sa básničky alebo viedli filozofické krúžky. Prosto žiadne len také polihovanie, sedenie či ničnerobenie aj v podmienkach, keď vonku bolo mínus 80°C a víchrica dosahovala aj 200 km/h.
Svoje dni som si tiež rozvrhol. Mám harmonogram s rôznymi aktivitami. Napríklad som nemal dosť času sa v poslednom období vzdelávať. Preto som začal opäť veľa čítať, počúvať historické podcasty počas varenia a začal som opäť cvičiť. Dopísal som svoju druhú knižku a pripravujem sa na tretiu.
S priateľkou sme si rozvrhli, kedy v týždni by sme mali mať nejakú spoločenskú aktivitu. Je jedno, či to bude hra alebo sa niečím prekvapíme. Týždeň dostal opäť nejaký základ s pevnými bodmi. Zavrhol som neohraničené surfovanie po internete, premýšľanie, čo by bolo, keby korona nebola. V rámci Travelistanu sme pripravili online premietanie a premýšľame nad novými vecami.
Vždy sa dá niečo robiť. Len treba prekročiť ten prah pohodlnosti a začať niečo, na čo sme nemali čas. Učiť sa nový jazyk? Prečítať knižku? Dovzdelať sa? Každý má niečo, čo ho baví. Z každej situácie sa dá niečo vytĺcť.
A posledná vec. Zahoďte negatívne myšlienky. Už okolo seba počujem, že tak zle sa nemali naši dedovia ani za druhej svetovej. Na nás však nepadajú bomby. Nezobúdzame sa s neistotou, či nám nespadne strecha na hlavu. Máme čo jesť, netrpíme nedostatkom a žijeme v časoch, keď naša generácia nevie, čo je vojna.
A teraz sa idem pustiť do dejín Česka, ktoré majú vyše 10-tisíc strán 🙂
Práve počas karantény som dopísal knihu o Hodvábnej ceste. Predobjednať si ju môžeš tu a spolu s Peťom sme napísali knihu o Beringu, ktorú nájdeš tu
Autor
Čítať viac článkov