„Prosím, pomôžte mi! Môj bývalý manžel ma chce zabiť! Teraz má na to právo,“ prosí nás uplakaná žena na kábulskom letisku. Hovorí, že pred ním uteká už niekoľko mesiacov. „Stále mením miesto bydliska, ale dlho to nevydržím!“ Vzlykajúc nám rozpráva celý svoj príbeh. Tajne dúfa, že ju nejako prepašujeme za hranice Afganistanu. Celý príbeh nám potvrdzuje jej priateľ, ktorý ju drží za ruku a oči má zaliate slzami. „Taliban dáva manželom právo robiť so ženami, čo sa im zachce. Keď sa dozvie, že žije so mnou, tak zabije aj mňa.“ Aj toto je jeden z mnohých smutných príbehov, ktorý sa v krajine odohral po nástupe Talibanu.
Hneď na začiatku uvádzam, že počas mojich šiestich ciest po Afganistane som získal viac príbehov od mužov ako od žien. Dôvod? Toto je moslimská krajina a žena tu podľa miestnych pravidiel nesmie hovoriť s cudzím mužom. Už len za to, že by sa s ním rozprávala, jej hrozí trest palicovaním. Preto sa všade stretávam s tým, že žena pred mužom sklopí oči a tvári sa, že ho nevidí.
Aké je vlastne postavenie žien v krajine, kde vládne hnutie Taliban?
Návrat o niekoľko storočí späť
Na územiach, ktoré kontroloval Taliban, zavádzal šaríu. Postupne zakazoval televíziu, hudbu a hudobné nástroje, výtvarné umenie, alkohol, počítače a internet, šach, biele topánky (biela je farba vlajky Talibanu), otvorenú diskusiu o sexe a ešte omnoho viac. Muži boli povinní nosiť bradu v určitej dĺžke. Toho, kto nemal bradu, mohli zbiť alebo inak potrestať. Mužov, ktorým brada z nejakého dôvodu nenarástla, poslali do väzenia až na 40 dní, aby sa tam dokázalo, že im ochlpenie na tvári nerastie. Ženy nesmeli pracovať, byť ošetrované mužskými lekármi, vystupovať na verejných miestach s odhalenou tvárou a bez manžela alebo príbuzného. Prístup žien k vzdelaniu bol výrazne obmedzený. V roku 2001 mali dievčatá iba 1 % podielu na školskej dochádzke. Vzdelanie sa vrátilo do Afganistanu až po invázii spojeneckých vojsk v roku 2001. Hlavne mestá si užívali renesanciu vzdelania, ale na dedinách, respektíve v odľahlých regiónoch zostali podmienky stále žalostné.
Treba si uvedomiť, že v Afganistane sú neuveriteľne veľké spoločenské rozdiely. Ak pricestujete do Kábulu, mesto na vás zapôsobí ako veľmi chudobné. Len ak precestujete celý Afganistan a uvidíte aj ďalšie mestá a dediny, Kábul je vo vašich očiach odrazu iný. Vtedy ho začnete vnímať ako veľmi rozvinuté mesto. Život v Kábule je na míle vzdialený od reality tam vonku. Potreby a túžby obyvateľa v hlavnom meste sú rozdielne ako na dedine. Ten rozdiel si neviete ani predstaviť, kým to neuvidíte na vlastné oči.
My doma máme nejaký sen. Plánujeme dovolenky, túžime si kúpiť autá, nový mobil, vieme si v obchodoch vybrať rôzne produkty, potraviny… máme jednoducho na výber. Bežný Afganec na dedine žije zo dňa na deň a jeho jedinou túžbou je zaobstarať základné životné potreby pre seba a svoju rodinu. Keby ste mu rozprávali o svojich cestovateľských snoch, nepochopí vás. On sa ledva vie dostať do nemocnice v najbližšom meste. Tento bežný dedinčan túži aspoň po tom, aby existovalo elementárne právo, ktoré bude platiť pre všetkých. Chce mať pocit, že zákon bude platiť pre všetkých a nebudú rozhodovať peniaze. Taliban vyhral u miestnych preto, lebo vedel zabezpečiť tie najzákladnejšie životné potreby. V roku 2021 sa podpora Talibanu šírila ako povodeň a jedno mesto za druhým padalo do rúk mužov v čiernych turbanoch.
Prečo toto píšem? Ženy v mestách sa ešte stále búria a chcú sa vrátiť do škôl. Pamätajú si slobodu vyjadrovania sa, základné práva a štúdium v škole. V odľahlých regiónoch sú tieto potreby nepochopené aj z dôvodu, že predchádzajúca vláda sa na to vykašlala. Môžeme si nahovárať, čo len chceme, ale stará garnitúra neukázala dedinskému prostrediu, že sa dá žiť aj inak. Korupcia zatienila všetko dobré, a preto mestské ženy nemajú celospoločenskú podporu. Pochopím, ak mi niekto pošle rôzne stránky zahraničných organizácií, ktoré v Afganistane postavili školy. Áno, boli také organizácie, ale tie nevedeli nahradiť úlohu štátu.
Dievčatá chodia na základnú a strednú školu, kde sa naučia základné vedomosti – a koniec. Vysoká škola je ženám zakázaná. Taliban tvrdí, že školy otvorí, až keď bude zrušené embargo na Afganistan. Tomu však nikto neverí. Taliban len šikovne využíva marketing, ktorým chce obmäkčiť svetové spoločenstvo rovnako, ako to dokázal pred prevzatím moci. Nejeden svetový politik deklamoval (spomeňte si na Trumpa a spol.), že toto je iný Taliban. Správne volené slová ako z dokonalej príručky marketingu zaberú.
Sám vidím rozdiel. V mestách ako Kábul alebo Herát nájdete ženy, ktoré chodia len so šatkou na hlave, ale stačí vyjsť z mesta a odrazu sa oblečenie žien unifikuje do modrej burky, ktorá ich zahaľuje od hlavy až po päty. Treba povedať, že sú ženy, pre ktoré je to súčasť ich kultúry. Neprekáža im to. Sú s tým stotožnené. Za predchádzajúcej vlády sa mohli samy rozhodnúť, ako sa budú obliekať a čo budú študovať. Teraz o nich rozhoduje hnutie Taliban, ktoré salámovým spôsobom (?) zavádza pravidlá ako medzi rokmi 1996 až 2001.
Nie každý talibanec chce mať ženy doma
Počas poslednej cesty som sa rozprával s vojakom, ktorý bol členom hnutia Taliban. „Sám mám dcéry a neviem si predstaviť, že by neštudovali. Lebo národ bez vzdelania ani neexistuje. Dúfam, že toto nariadenie je len dočasné.“ Zahľadí sa na hory, ktoré sa rozprestierajú okolo nás. „To je vlastne môj najväčší sen, aby boli moje dcéry vzdelanejšie ako ja. Nech nevedia, čo je vojna.“ S kamarátmi na seba pozrieme a uvedomíme si, že nie každý talibanec musí zastávať tie najortodoxnejšie názory. On sám túto organizáciu vníma pozitívne aj preto, že nariadila všeobecný mier a amnestiu. Dokonca požiadala svojich členov, aby zabudli na krvnú pomstu. „Viem, kto zabil mojich šiestich bratov, ale po tomto vyhlásení som sa vzdal pomsty. Nechám ich žiť a Alah sa o nich postará na druhom svete,“ hovorí presvedčene talibanec, ktorý má len štyridsať rokov, ale vyzerá na šesťdesiatpäť.
Kam to bude smerovať? Dúfam, že sa mýlim, ale nevidím to ružovo. Jediné, čo viem sľúbiť, že vám o tom napíšem, keď sa do tejto krajiny zasa vrátim.
Máte otázky na článok „Ako sa žije ženám v Afganistane“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov