Viete si predstaviť, že dva mesiace by sme nevideli žiadnu civilizáciu? Vaše zmysli by zabudli na vône a chute? Aké to je, keď sa odrazu zjavíte vo svete, ktorý nám je tak veľmi známy? Ako chutí civilizácia?
V Union Glacier sme ešte zostali štyri dni, lebo počasie nám nedovoľovalo odletieť do Punta Arenas. Čas som si vyplnil triedením vecí, prechádzkami a čítaním kníh v spoločenskej miestnosti. Hoci som si chcel užívať posledné momenty v Antarktíde, mysľou som už bol doma. Ako zvládnem ten prechod do nášho sveta? Už raz som bol dva mesiace mimo civilizácie, keď som sa plavil krížom cez Atlantik. Príchod do Kapského mesta bol krásny, ale aj bizarný. Bude to tentoraz rovnaké? Vysporiadam sa s tým lepšie? Budem mať nejakú traumu?
Na všetky otázky som dostal veľmi rýchlu odpoveď. Lietadlo som teraz vnímal ako stroj času alebo hviezdnu bránu do iného sveta. Opakujem sa, ale v Antarktíde sme nezažili nič z tamtoho sveta. Nič tu nerastie, nežije, nevidíte stromy, nepočujete vtáčiky, nevnímate zeleň, necítite vône okrem vône snehu a ľadu. Všetky vaše zmysly sú také otupené, že si to uvedomíte, až keď sa dotknete civilizácie – a to doslova.
Keď naše lietadlo po štyroch hodinách pristálo v Punta Arenas a zostúpili sme po schodíkoch na pristávaciu plochu, ten rozdiel bol diametrálny. Už len teplota okolo nás. Dva mesiace som zažíval priemernú teplotu mínus 30 °C – a tu bolo okolo nuly. Rýchlo si vyzliekam mikinu a najradšej by som si stiahol aj tričko. Nielen mne, vlastne všetkým je teplo. Telo dostáva poriadny teplotný šok, s ktorým bude ešte dlho zápasiť. Najbližšie dva týždne budem chodiť na Slovensku v krátkych nohaviciach a tričku a ľudia okolo mňa budú pozerať, či mi nešibe. Ani sa im nedivím, lebo nemám na čele napísané, že som bol na póle. Odmietam to vysvetľovať pri každom udivenom výraze v bratislavských uliciach. Dokonca počujem hlasy, ktoré ma ľutujú, že asi nemám na oblečenie, alebo hrám hrdinu. Zima mi nebola, naopak, veľmi som sa potil.
Prvý zvuk civilizácie som vnímal cez štebot vtáčikov. Už na letisku som začul čosi iné než nárazy vetra a Robovo chrápanie. Ten štebot bol ako božská hudba, ktorú som vnímal veľmi intenzívne. „Katinka, počuješ tie vtáčiky?“ Aj ona sa zastaví a obaja zvoláme: „Vtáčiky!“ Ak by nás niekto filmoval, mal by pocit, že sme pod vplyvom silných omamných látok. Alebo sme deti kvetov.
Ako vlastne vonia civilizácia? Na letisku prechádzame okolo reštaurácií, z ktorých sa šíri množstvo vôní. Nikdy v živote som nosom nevnímal tak citlivo ako teraz. Cítim výraznú vôňu indickej kuchyne, spálený tuk z čínskej a vôňa pečiva ma dostane do kolien. „Veď ja som nemal čerstvý chlieb, ani nepamätám!“ zvolám.
Lenže civilizácia môže aj škaredo smrdieť – v podobe áut a cigariet. Vyjdem z letiska a pocítim výfukové plyny prvého auta. Možno tomu neuveríte, ale napne ma na zvracanie. Vedľa mňa si niekto zapáli. Cigaretový dym je neznesiteľný. Nebudem tvrdiť, že som si nikdy nezapálil, ale až teraz vnímam ten otrasný smrad. Možno je aj horší ako výfukový plyn. Pochopiteľne, že dnes mi tieto smrady až tak nevadia, lebo som si už zvykol. Ako sa však musí cítiť človek, ktorý celý život žije v prírode a zrazu príde do mesta? Už chápem, o čom hovorili Čukčovia, že mesto nie je pre nich, lebo im páchne. My sme si už zvykli a nevnímame túto škálu vôní a smradov. Zvykli sme si. Ak by ste to zažili aj vy, tak sa stavím, že mnoho ľudí prestane fajčiť.
Prvé dni v Punta Arenas vnímam všetky vône. Aj čerstvo pokosená tráva vonia ináč ako za normálnych dní. Vidím veci, ktoré majú inú farbu ako biela. Som nadšený, dlho sa prechádzam po meste a zoznamujem sa s týmto svetom úplne nanovo. Dalo by sa povedať, že toto je druhý najsilnejší moment celej cesty.
Viete, na čo som sa tešil najviac? Na sprchu a záchod. Taaaak dlho som na tele necítil tečúcu vodu. Doteraz som používal len rozmrazené vlhčené obrúsky a ruky som si umýval dezinfekciou. V sprche som bol asi hodinu a vrieskal som od radosti. Bol to priam orgiastický pocit. Len som sa čudoval, že sa mi nepodarilo umyť si vlasy – ani na tretí raz. Po takmer dvoch mesiacoch boli také mastné, že sa stali rezistentnými voči vode a šampónu. Ako toto zvládla Katinka? Tá si ich vraj umývala vyše hodinu a popritom pila pivo.
Keď som sa pozrel do zrkadla, pozeral sa na mňa cudzí človek. Bol tam vychudnutý chlap so spálenou tvárou, šúpajúcou sa omrzlinou a čistými rozstrapatenými vlasmi. Dosť dlho sme sa spolu zoznamovali. „Ešte si dám jednu sprchu, aby ma spoznala priateľka,“ povedal som tomu druhému Navrátilovi v zrkadle.
Veľmi som sa tešil do postele a na tmu. Keď som sa po dvoch mesiacoch na lodi vrátil domov, takmer pol roka som si potom nevedel zvyknúť na širokú posteľ. Dlho som spal na kraji. Teraz som opäť nevedel zaspať. Vyrušovala ma tma a zvuky z ulice, na ktoré som bol pred expedíciou zvyknutý. Tma bola taká zvláštna! Keď som zavrel oči, počul som ruch mesta. Po ulici prešlo auto, ozvali sa tiché kroky chodca pod oknom – a ja som sa zobudil. Nakoniec som to vyriešil mojimi obľúbenými štuplíkmi do ucha a krytom na oči. Zvyk je prosto železná košeľa.
Už som doma vyše mesiaca. Svet okolo mňa je neskutočne rýchly a ja si zvykám na pracovné tempo. Zvolil som rovnakú taktiku ako na začiatku expedície. Radšej pomalšie, aby som to celé neprepálil a nezbláznil som sa. Mám rád tento svet a nemenil by som ho, ale niečo mi z tej Antarktídy chýba. Neviem, čo to je, neviem, kedy na to prídem. Celá cesta sa postupne vo mne usádza a každý deň prídem na niečo, o čom som predtým netušil. Ľudia okolo mňa hovoria, že som pokojnejší, rozvážnejší a viac počúvam. No… nechám to celé plynúť a uvidím, čo vypláva na povrch. Jedno však viem, že s Antarktídou a bláznivými expedíciami som neskončil. Lenže povedzte svoje plány nahlas, a ten hore sa nad tým zasmeje. Preto o nich z poverčivosti nehovorím, ale vy sa možno čoskoro všetko dozviete.
Ako vyzerala moja batožina na Južný pól? Prečítajte si zoznam vecí tu
Máte otázky na článok „Ako chutí civilizácia“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov