Dlhé večere
Pri cestách do Číny sa najviac teším nielen na miestnu kuchyňu, ale aj na spôsob, ako sa večeria. Celá rodina si sadne za jeden spoločný stôl a 2 ‒ 3 hodiny sa je, rozpráva, zabáva… Hlavne sa vedú debaty, čo rodina zažila počas celého dňa. Takmer každá reštaurácia v Číne je večer zaplnená do posledného miestečka a všetko to krásne šteboce. Niekto si možno povie, že v reštauráciách je až príliš veľa hluku, ale to skôr príbehy z celého dňa zaplnili priestor. Ak sa ma niekto pýta, čo mám tak rád na tej Číne, tak jednoznačne tento krásny zvyk. Jesť, rozprávať sa a udržovať rodinné či medziľudské vzťahy.
Zákaz hlasného telefonovania v dopravných prostriedkoch
Hlavne v Japonsku existuje silné nepísané pravidlo, že keď cestuješ hromadnou dopravou, nemáš svojím telefonovaním obťažovať ostatných. Veď koho zaujíma, čo si v ten deň zažil a koho ohováraš. Napríklad v takom rýchlovlaku menom šinkanzen si všetci prepínajú mobil do tichého režimu. Automaticky. Ak sa však pýtaš, kde si máš vybaviť svoj dôležitý hovor, tak existujú takzvané zóny na telefonovanie. Veď si sám zažil, že si zadriemal napríklad vo vlaku na trase Bratislava – Košice, vtom ťa zobudil hlasný rozhovor spolusediaceho a vypočul si si cudzie intímnosti.
Rúška proti chrípke – Ázia
Každý, kto cestoval po Ázii, si všimol, že mnoho Aziatov má rúšku na ústach. Majú ich nielen proti smogu, znečisteniu, ale aj vtedy, keď sa niekto cíti chorý a nechce druhého nakaziť. Jedna japonská kamarátka mi to vysvetľovala: „Len si predstav, že chytíš chrípku len preto, lebo druhý bol nezodpovedný. Prídeš nielen o zdravie, ale aj o časť peňazí z roboty, lebo budeš musieť byť doma.“ Raz som to skúsil a mali ste vidieť tie pohľady Slovákov v električke číslo 8. Mali pocit, že trpím ťažkou chorobou. V Japonsku sa mi pre zmenu poďakovali, že myslím aj na druhých.
Ufrflanosť
Prešiel som takmer celý svet, ale východná Európa, a to hlavne v mestách je akoby ufrflaná. Česko, Slovensko alebo Rusko… V globále sa stále hneváme na svet okolo nás. Je jedno, či máš alebo nemáš robotu, prší či svieti slnko, je teplo alebo zima… Stále sme doma ufrflaní. Nevravím, že sa máme usmievať ako slniečka, ale nebyť stále takí vážni či polonasratí. Často dostávam argument, že u nás je zle, nízke platy… A ja vravím, že u nás je stále lepšie. Nemáme problémy, či sa najeme, napijeme, nemusíme sa báť o život. Máme mnohé spoločenské problémy, ale tie sa dajú riešiť. Neporovnávam sa s krajinami tretieho sveta, kde majú dva doláre na deň, ale s krajinami v našom priestore. Oproti Maďarsku, Ukrajine… sa máme stále vynikajúco.
Byť hrdý na svoje výrobky
„Ja vás Slovákov nechápem,“ povedal mi jeden Američan v Etiópii. „Máte jeden z najkvalitnejších medov na svete, dalo by sa povedať, v prvej trojke najlepších, ale stále kupujete lacnejšie náhrady.“ Niečo podobné som si vypočul aj od výrobcov slovenského medu, ktorí viac exportujú, lebo u nás sa to nepredá. „Stačí, že sme drahší o jedno euro a zákazník hneď siahne po čínskom výrobku, ktorý med sotva videl.“ Áno, je to dané aj finančnými možnosťami, ale zas si nemyslím, že vo všetkom sa musí tak šetriť. Každý chce kvalitu, ale tá predsa niečo stojí. Lacné nemôže byť vždy aj najlepšie. Napríklad Škandinávci sa najprv poobzerajú po miestnom výrobku a keď nie je, až potom kúpia zahraničný, aby peniaze ostali doma a oni tak podporili svojich. Japonec si ctí svojich výrobcov, ich kvalitu a radšej si priplatí, akoby „zradil“ svojich.
Nevravím, že nič také u nás doma nie je. Určite mnohí z vás niektoré zvyky dodržiavajú, ale toto by som pekne zaviedol. A aký zvyk sa tebe páčíl, ktorý ti imponoval?
Ktoré najodpornejšie jedlá som zjedol? Nechaj sa inšpirovať v tomto článku.
Autor
Čítať viac článkov