Cestovanie autom… V čom sú výhody a nevýhody?
Jednoznačne za najväčšiu výhodu považujeme flexibilitu a slobodu cestovania. Začína sa to už samotným odchodom, ktorý vieš posúvať, ako sa ti zapáči. Môžeš sa rozhodnúť večer a ráno už byť na ceste, alebo pokojne aj mesiac s odchodom meškať. Cestovanie nadobúda úplne iný rozmer, zrazu to nie je len „slepý“ presun do cieľa a samotná cesta sa stáva oveľa zaujímavejšou. Môžeš kedykoľvek zastaviť či odbočiť za niečím, čo sa ti v ten moment zapáči alebo čo ti poradia miestni. Už počas vysokej školy sme si tento spôsob trávenia dovolenky obľúbili a na malom osobáku spoznali takmer celú Európu.
A keď cestuješ na obytnom offroade, dostáva sa tá sloboda spoznávania krajiny na ešte vyšší level. Zrazu nie si viazaný ani asfaltom či hľadaním nocľahu, teplého jedla alebo sprchy. Už necestuješ, ale na ceste žiješ. Je to zároveň omnoho ekonomickejšie, keďže netreba platiť hotely a varíš si sám z miestnych surovín.
Ako nevýhodu musíme, samozrejme, spomenúť starostlivosť, ktorú auto vyžaduje. Treba počítať s poruchami a pri ďalekých cestách aj s údržbou ako výmena oleja, čapov riadenia, silent blokov a podobne. Tie je lepšie voziť so sebou, a tým pádom nájsť pre ne v aute miesto. Ale je to veľmi individuálne. My máme americký Ford Bronco. Nájsť náhradné diely v Rusku či v centrálnej Ázii je nemožné, preto sme viezli so sebou asi 200 kg náhradných dielov a náradia. Ideálne je, ak vieš niečo opraviť aj sám alebo aspoň máš super servisákov, ktorí zvládajú diagnostiku a navigovanie samotnej opravy aj cez telefón.
Kadiaľ viedla posledná cesta? Koľko kilometrov ste prešli a koľko to celé trvalo?
Ja som vždy chcela vidieť Mongolsko. Takmer akýkoľvek záber z tejto krajiny je natoľko očarujúci, že mi stačilo vidieť pár cestopisov a toho chrobáka v hlave som sa už nezbavila. Túžba vidieť tie rozsiahle pusté mongolské pláne obsypané dobytkom a jurtami, kočovné kmene a vysmiate Mongolčatá časom len rástla. Preto som ja pri plánovaní našej svadobnej cesty hlasovala za Mongolsko. Remčo do plánu pridal adrenalínovú výzvu ‒ BAM road na Sibíri. Čiže 1 300 km nepoužívanej obslužnej cesty Bajkalsko-amurskej magistrály od Severobajkalska po Tyndu. Táto cesta bola postavená len pre potrebu postaviť železnicu a od uvedenia tohto úseku do prevádzky je nepoužívaná a chradne. Je zaradená medzi najnebezpečnejšie cesty sveta. Neobišli sme ani prekrásny ruský Altaj či neuveriteľné jazero Bajkal. Za cieľ sme si stanovili Tichý oceán, ktorý sme si nakoniec užili vo Vladivostoku. Zvyšné krajiny boli viac-menej tranzitné. Takže okrem Ruska a Mongolska to bola na začiatku Ukrajina a cestou späť Kazachstan, Azerbajdžan, Gruzínsko a Turecko. Celkovo sme boli na cestách 175 dní a prešli 35-tisíc km.
Koľko ste pripravovali vaše autíčko na túto cestu? Koľko času treba investovať?
Prvé dovolenky aj expedíciu po štátoch Strednej Ázie sme si užili s Broncom v jeho pôvodnom looku, len sme pridali strešný stan, čo je úžasne romantický spôsob prespávania. Večer z neho pozorujete hviezdy a ráno sa kocháte prekrásnym výhľadom. Ale keďže v pláne tejto expedície bola aj Sibír, kde je potrebné počítať s mínusovými teplotami, vedeli sme, že Bronco potrebuje upgrade. Pri cestovaní v mrazoch, keď sa deň končí príliš skoro, je lepšie mať možnosť si vnútri uvariť, zahrať karty, umyť zuby, prosto fungovať. A tak prišiel Remčo s návrhom vyrobiť Bronco-camper – prvý a jediný svojho druhu.
Netradične bola práve projekčná fáza dlhšia ako tá realizačná. Kto trochu pozná Remča, asi sa nečuduje. Je architekt a tak trošku perfekcionista, asi choroba z povolania. Všetko bolo vymyslené a nakreslené do posledného detailu. Takže na realizáciu nám ostali len asi 4 mesiace. A to bolo žalostne málo. Najmä preto, že sme všetko robili vo viac-menej domácich podmienkach. Pod holým nebom pred garážou, u kamaráta v dielni alebo u rodičov v obývačke. Ako dni bežali a niektoré už zaplatené víza postupne končili svoju platnosť, menila som sa na neurotika. A ak viem niečo skutočne dobre, tak zvaľovať vinu z meškania na Remča a denne mu to pripomínať. Takže aj z neho bol ku koncu už nervózny fušer. Na začiatku bolo všetko priskrutkované, prinitované a pre istotu zalepené mamutom. Na konci stačila lepiaca páska :).
Ale podarilo sa a z obyčajného autíčka sa stal skutočný domov s funkčnou kuchyňou, spálňou, kúrením, šatníkom a dokonca aj sprchou s teplou vodou.
Keby sa niekto rozhodol ísť na podobnú cestu, čo by ste im odporučili a na čo netreba zabudnúť?
Najnáročnejšie, čo väčšinu ľudí asi brzdí, je rozhodnúť sa. Dať výpoveď, vystúpiť z kolobehu každodennej istoty, preorientovať sa na život potulného nomáda, nezľaknúť sa nepoznaného a odísť. Áno, je to desivé, aj nás niekedy prepadol strach. Ako to celé zvládneme? Ako prežijeme spoločne v jednom aute 24 hodín denne? Nezabije to náš vzťah? Nezabijeme jeden druhého? 🙂 Čo ak sa naše staré auto pokazí? Čo ak nás na ceste prepadnú? Mali sme v hlavách veľa otázok a len veľmi málo odpovedí. No až vtedy, keď sa dostaneš do nepohody a opustíš svoju komfortnú zónu, až vtedy sa začína dobrodružstvo. Takže netreba zabudnúť hlavne veriť v seba samého, že to, čo si zaumieniš, skutočne zvládneš, lebo tak to je. Ale poteší aj nezabudnúť si pas a peniaze.
Rovnako je podľa nás veľmi dôležité niečo si o danej krajine, jej histórii, ľuďoch a zvyklostiach prečítať. A nemyslím klasický bedeker. Oveľa lepšie je vyhľadať si blogy, články a cestopisy Slovákov a Čechov. My vždy pred cestou urobíme nájazd na kníhkupectvo a keď Remčo šoféruje, ja čítam a spoločne plánujeme, kam sa pozrieme.
Prechádzať celú Sibír musí byť náročné, no nebola to miestami aj nuda? Aká vlastne je? A čo miesta, kde dlho nikoho nestretnete, nemali ste obavy?
Vieš čo, vôbec. Práve na to sme sa najviac tešili. Byť aspoň na chvíľu odrezaní od civilizácie, od ľudí, len my dvaja a nedotknutá príroda. Sibír je obrovská svojou rozlohou, ale taktiež svojou rozmanitosťou. Na začiatku tranzit, kde ti upadnúť do letargie nedovolia milióny komárov a potom ako odmena jazero Bajkal. Skvost našej planéty. My sme na jeho brehoch strávili tri týždne a prišlo nám to žalostne málo. Na celú východnú stranu Bajkalu mimoruskí turisti dosť zabúdajú. Dedinky ako Gremyachinsk, Goryachinsk, Turka aj poloostrov Svätý Nos dýchajú históriou, ba priam nostalgiou. Staré kempy komunistického charakteru, krásne farebné drevenice, ale aj úplne opustené pláže. Oproti tomu je západný breh na turistov pripravený. Hotely, atrakcie, suveníry, plavby loďou, lety vrtuľníkom a ešte určite oveľa viac. Do sibírskej tajgy sme vyrazili z mesta Severobajkalsk v septembri a v tomto období má miestna príroda od jednotvárnosti ďaleko. Nekonečné kilometre žlto-červených lesov sme si však užili len chvíľu. Už koncom septembra prišiel prvý neúprosný sneh. A zrazu bolo všetko biele. Zima prišla veľmi rýchlo. Počas 3 dní napadlo pol metra snehu, len horko-ťažko sme sa prebojovali až do dedinky Olekma, kde sme uviazli. To všetko pri teplotách okolo -26°C. V takýchto momentoch sa o jednotvárnosti Sibíri skutočne nedá hovoriť a na nudu nám tiež veru čas nezostal :).
Aké najťažšie prekážky ste museli na BAM road zdolať?
Veľkou výzvou bol most nad riekou Vitim, jeden z najnebezpečnejších mostov na BAM road. Základné údaje o moste sme, samozrejme, vedeli dopredu. Dĺžka 500 metrov, asi 15 ‒ 20 m nad rozbúrenou riekou, samozrejme, bez zábradlia. Vedeli sme aj to, že v minulosti komplet zhorel, preto je zložený z asi len 2,3 metra dlhých drevených trámov, ktoré sú na mnohých miestach prehnité a za ich stav nikto neručí. Ale realita je aj tak ako nekompromisná facka. Dorazili sme k nemu za tmy, čiže zrazu sa cesta skončila, objavil sa pred nami úzky drevený pás a pod ním len čierňava. Nebol to práve pohľad, ktorý by nám dodal odvahu. Večer preto nastala bojová porada pri ohníku a vôňa pečených špekáčikov nás postupne upokojila. „Však to nemôže byť až také zlé.“
Ale bolo. Ráno to vyzeralo ešte hrôzostrašnejšie. Všetky prehnité či prasknuté drevené trámy nám bili do očí. Stále sme si opakovali, že preto sme sem prišli. Pre ten adrenalín, prekonať samých seba. Nasadli sme a vyrazili. Bronco má šírku vyše dva metre, takže na moste nie je možné vystúpiť. Treba len sledovať, či ideme rovno a modliť sa. Trámy vydávali strašidelné praskavé zvuky, ale cúvať sme už nemohli. A na konci prišla tá vytúžená eufória sprevádzaná výkrikmi šťastia.
Ďalším veľkým šokom boli pre mňa brody riek. Ani nie ich hĺbka, ťažkosť prejsť ich a tak, ale ten neuveriteľný stres a strach, ktorý ma pri každom z nich ovládol. Asi najhoršie bolo prebrodenie rieky kúsok za mestečkom Khani. Hladina bola dosť vysoko, už z toho sme mali obavu. A jej podklad nám veru na odvahe nepridal. Boli to príliš veľké balvany, ktoré nám neustále narážali do podvozku. Bolo počuť len odporné kovové rany a syčanie. Každú chvíľu sme čakali, že niečo rozbijeme a za nami sa objaví olejová či benzínová škvrna alebo rozbité časti diferenciálu. Našťastie Bronco to zvládlo. Fučalo, dymilo, trápilo sa, ale nič neprasklo.
Prechádzať dnes cez hranice nie je náročné? Čo treba mať okrem víz?
Hlavne trpezlivosť. Schengenský priestor sme si skutočne začali vážiť až tu. V kolónach pred hraničnými priechodmi, pri lúštení dokumentov v azbuke a pri maratóne za získaním tých správnych pečiatok v počte 5 až 10.
Je dobré počítať aj s tým, že na mnohých hraniciach môže s vozidlom ostať len šofér a posádka je vybavená samostatne. Čiže odporúčam nezabudnúť si vtedy vziať so sebou okrem pasu a víz aj mobil, vodu a niečo na čítanie. Pretože ja som tak Remča musela čakať vyše 4 hodiny sama v noci v azerbajdžanskom lese. A ak by jeho náhodou ďalej nepustili, mne by to asi nikto neprišiel oznámiť.
Rovnako je dobré myslieť na poistenie vozidla. Naša zelená karta v týchto končinách už neplatí a takzvanú „strachovku“ je lepšie kúpiť ešte na hranici, lebo tesne za ňou (najmä v Arménsku a Kazachstane) už zvyknú striehnuť policajti a túto pokutu nevykecáš.
Bolo niečo nad vaše sily, respektíve sily autíčka?
Ak by bolo niečo nad naše sily, tak sa tu teraz nerozprávame, nie? 🙂
Treba si uvedomiť, že my skutočne cestujeme bez pevného plánu. Mnohokrát až večer pri ohníku plánujeme ďalší deň. Ak sa nám niečo neprekonateľné postaví do cesty, jednoducho „odbočíme“ a ideme inam.
Čo sa týka Bronca, už nie je najmladšie a pri prejazde takým náročným terénom treba rátať aj s poruchami. Ľahko sa mi to tu teraz hovorí, no na ceste ťa každá jedna potrápi. Prvá trochu rozhodí, piata už naštve, desiata zaplaví depresívnymi myšlienkami. Ale ako to krôčik po krôčiku zvládaš, postupne sa s tým zmieriš a dvadsiatu poruchu už vnímaš ako bežnú súčasť expedície, ktorú len treba odstrániť. Viac-menej všetko sa dá opraviť alebo vymeniť. Nezastavili nás ani dva deravé vzduchové mechy, dvakrát prasknutá benzínová nádrž, trikrát prederavený chladič či tečúca brzdová kvapalina atď. Aj my sme zažili momenty, keď auto zrazu nešlo a bolo potrebné zistiť prečo. Najskôr si treba zahrešiť, do niečoho kopnúť, potom zistiť príčinu a následne riešiť jej odstránenie. Našťastie, ako som hovorila, veľkú časť náhradných dielov sme si viezli so sebou. Ale že nám za jazdy odletí koleso a zlomí sa polos, s tým sme nepočítali a stalo sa :). No vďaka cestovateľským a poruchovým skúsenostiam vieme, že v dnešnej dobe globalizácie nie je problém poslať náhradný diel z USA do takmer akejkoľvek časti sveta. Čiže aj táto nepríjemnosť bola po 10 dňoch odstránená a my sme mohli opäť pokračovať a doraziť nakoniec šťastne až domov.
Nedávno vám vyšla knižka o tejto ceste. Kedy vznikol nápad preniesť všetky zážitky do knižnej podoby? A koľko trvalo napísať knihu?
Po prvýkrát sme cestovali takýmto autonomádskym štýlom v roku 2008. Čiže každý deň si na inom mieste a spíš jednoducho tam, kde si, keď padne tma. Ešte počas vysokej školy, nabalení v malom osobnom autíčku sme za 20 dní spoznali kus Rakúska, Švajčiarska, Talianska a Francúzsku riviéru. Mali sme tony neuveriteľných zážitkov, ktoré ťa jednoducho neobídu, keď cestuješ mimo diaľnic, cez dedinky a spávaš na parkoviskách, v lesoch či na poliach. Od úsmevných maličkostí, napríklad ako sme sa o večeru delili s párikom potkanov, až po zážitky typu vyskakovanie v kotrmelci z auta alebo nočné nepovolené zaparkovanie uprostred súkromnej zeleninovej záhrady. Toto je samozrejme len zlomok toho, čo sme vtedy zažili, väčšinu sme už za tých 10 rokov zabudli. No popravde sme si už na ďalší rok takmer nič nepamätali. Našťastie!! Pretože práve preto som odvtedy na každej malej či veľkej expedícii písala denník. A už to tak nejako patrí k tomu nášmu cestovaniu. Mesiac, hviezdy, ja pred autom sedím s vyloženými nohami a píšem, Remčo ulieva vínko a neskôr mu všetko čítam a on to skritizuje :).
Vždy sme sa pohrávali s myšlienkou, že vydať to knižne by bola nádhera. Mať všetky zážitky a informácie spolu s mapami a fotkami v jednom diele… No bol to viac-menej sen. Až vlastne tento rok v januári nás po našej prezentácii v Brne oslovil pán Štefkovič z vydavateľstva Ultimo press a tľapli sme si. Vo februári som začala písať a v novembri sa knižka dostala na pulty kníhkupectiev, čiže približne 10 mesiacov.
Zaujímalo by ma, ktorá fáza počas vzniku knihy bola pre teba najťažšia.
Väčšinou je pre mňa veľmi ťažké začať. Naladiť si to správne mentálne rozpoloženie a sadnúť si za počítač. Tentoraz to popri malom dieťati bolo o niečo náročnejšie, keďže počas jeho spánku sa vo mne bilo, či nemám radšej variť, upratať alebo prať. Prípadne sa na všetko vykašlať a dať si horúcu vaňu a relax.
No asi najťažší bol pre mňa záver knihy. Nevedela som, akým spôsobom to uchopiť, do akých podrobností zájsť a kedy skončiť. Limitoval ma počet strán, ktorý som mala daný vydavateľstvom a nesmela som ho presiahnuť. No z Vladivostoku domov sme cestovali ešte 6 týždňov, to je tak 50 strán navyše. Čiže toto rozhodovanie, čo v knihe ešte bude a čo už nie, mi trvalo nakoniec dlhšie ako napísanie posledných strán. Ale nakoniec sme sa s Remčom zhodli, že kniha sa predsa volá Mongolsko a Sibír, takže tam radšej necháme viac zážitkov z týchto miest a tranzit z Kazachstanu domov zhrniem v jednej záverečnej kapitole.
O vašej expedícii robíte aj prezentácie, kde si ľudia môžu vaše zážitky vypočuť takpovediac z prvej ruky. Oplatí sa aj im knižku prečítať? Sú tam príbehy, ktoré zatiaľ nikto nepočul?
Samozrejme, že áno. Nikto by ťa tak dlho nepočúval, aby si mu vyrozprával úplne všetko, čo sa ti prihodilo za 6 mesiacov. A samotné prezentácie trvajú maximálne 1,5 hodiny a do tohto času zmestíš len zlomok príbehov. Na prezentáciách napríklad vôbec nespomíname môj pobyt v nemocnici či návštevu posadnutej jurty. Popravde niektoré príliš silné zážitky a emócie s nimi spojené je pre mňa dokonca jednoduchšie napísať ako ich vyrozprávať nahlas.
Najbližšie cesty?
Z expedície sme sa vrátili už vlastne traja, bola som v piatom mesiaci tehotenstva, takže sa dá povedať, že Danko bude mať cestovanie skutočne v krvi. Už ako 2,5-mesačný bol s nami kempovať v Čechách a keďže sa mu spanie v Broncu zapáčilo, o mesiac sme si to zopakovali. Opäť v Čechách. Bronco, samozrejme, muselo prejsť menšou úpravou kvôli novému členovi tímu. Remčo dorobil tretiu stoličku a druhú posteľ. Toto leto sme si vyskúšali spoločne už aj dlhší výlet. Tri týždne sme spoznávali krásy Čiernej hory a Bosny a Hercegoviny. Po návrate sme jednoznačne skonštatovali, že Danko autonomádstvo miluje. Každý deň na inom mieste znamenal preňho kompletne nový svet, nové podnety a plno nových hier. Všetko chcel vidieť, skúsiť a chytiť. Takže by sme mu budúci rok chceli ukázať Kaukaz. Prejazdiť Gruzínsko a pozrieť starých známych v Arménsku. Ale svet je veľký. Áziou sa to určite neskončí. Láka nás Južná Amerika, Kanada aj Aljaška. Uvidíme :).
Hacka (32) a Remčo (33), manželský pár, ktorý okrem iného spája láska k cestovaniu a hlavne autonomádstvu. Nikdy ich nebavilo nečinne vylihovať na pláži. Ich túžbou je cestovať na vlastnú päsť na ich dnes už 27-ročnom americkom Forde Bronco. Po precestovaní Európy vrátane Balkánu, Korziky a Sardínie sa v roku 2014 vydali na 5-mesačnú expedíciu naprieč krajinami Strednej Ázie. Dobrodružstvo sa stalo súčasťou ich pováh a pohltilo ich natoľko, že už o dva roky neskôr sa vydali do Mongolska a na Sibír. O zážitkoch a útrapách z tejto cesty vydali pred pár týždňami knihu, ktorú už v týchto dňoch môžete nájsť na pultoch kníhkupectiev.
Autor
Čítať viac článkov