Rozhovor: V Papui Novej Guinei nikoho nenaštvi

Nedá sa povedať, že by som mal obľúbený kontinent alebo región. Väčšinou sa snažím ísť na miesta, kde som ešte nebol. V Južnej Amerike som bol iba raz (15 mesiacov) a rád by som sa tam niekedy vrátil. Najskôr však chcem ísť do krajín, kam som sa nedostal, ako je Kolumbia. V Ázii som bol trikrát. Na prelome rokov 2011 ‒ 2012 necelých 15 mesiacov, v roku 2015 na 4 mesiace a tento rok na 2 mesiace. India je jediná krajina, v ktorej som bol v Ázii po druhý raz. Zameriavam sa najmä na regióny a krajiny, ktoré sú menej rozvinuté ako Slovensko, kde sa život mení oveľa rýchlejšie.

Príroda a národné parky v Kanade či na Novom Zélande budú vyzerať rovnako (alebo podobne) ako teraz aj o 10 ‒ 20 rokov. V krajinách ako Nepál však cez horské dedinky budujú cesty, stavajú infraštruktúru a tak je miest a dedín bez zásahu a výdobytkov civilizácie čoraz menej. Na jednej strane je to výborné pre vzdelanie a životnú úroveň. Často však chýba vysvetlenie domácim, že plasty patria do koša a nie všade naokolo, ako to robili s listami od banánov, do ktorých si balili jedlo v minulosti a ktoré sa rozložia za chvíľu.

Dve 15-mesačné cesty som podnikol bez nejakého vytýčeného cieľa. V mestách som spoznával ľudí prostredníctvom couchsurfingu (sieť hostí a hostiteľov, kde môžete spávať u domácich alebo ľudí hostiť u seba doma) a mimo miest som chodil na turistiku. Posledné roky sa čoraz viac zameriavam na turistiku. Veľa ľudí si myslí, že stále niekam cestujem. Ale za posledných 6 rokov som bol iba dvakrát mimo Európy. Minulý rok som bol vo Fagaraši a v Piatra Craiului v Rumunsku, v Rile a Pirine v Bulharsku, v Dolomitoch. Tento rok v máji som bol v Prokletiji na hranici Čiernej Hory a Albánska. A v lete sme boli spolu v Pakistane, po ktorom som išiel do Indie. Tam som bol zo šiestich týždňov takmer mesiac na horách a dva týždne som bol na jogovom pobyte. Navštívil som aj dva miestne festivaly, kam prišli ľudia v tradičnom oblečení. Kým v Južnej Amerike som mal pred desiatimi rokmi takmer vyrovnaný čas, ktorý som strávil dobrovoľníctvom, turistikou a couchsurfingom (každé 4 ‒ 5 mesiacov), teraz už ide do popredia turistika.

Veľa ľudí sa čuduje, ako môžem míňať na niektoré cesty tak málo. Ale ja by som sa nenazval nízko-nákladovým cestovateľom. Poznám ľudí, ktorí cestujú za zlomok alebo polovicu toho, čo ja. To je už však často trochu extrémne ?.
Keďže ceny boli v minulosti iné, nedá sa to porovnať s dnešnými cenami, ale 15 mesiacov v Južnej Amerike (Uruguaj, Argentína, Čile, Brazília, Paraguaj, Bolívia, Peru a pár dní v Ekvádore) ma stálo 5-tisíc eur, takmer 15 mesiacov v Ázii (po zemi Bulharsko, Turecko, Gruzínsko, Arménsko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko, Tadžikistan, Afganistan, prelet do Indie, Nepál, Bangladéš, prelet domov) ma v rokoch 2011 ‒ 2012 vyšlo na 4-tisíc eur. Pred troma rokmi ma 4 mesiace v Indonézii a Papue-Novej Guinei stáli 1 700 eur.
Ide zhruba o to, že v krajinách, kde som, sa snažím stravovať ako domáci, bývam s domácimi alebo stanujem, dopravujem sa ako domáci. Hoci je pravda, že tento rok som v Indii trikrát letel, pričom pred šiestimi rokmi som pol roka cestoval po Indii iba vlakmi. Takže starnem a už nejdem na tú najnižšiu cenu, ale ak som po túre a predo mnou je 4-hviezdičkový hotel, ktorý vzhľadom na kvalitu asi nie je drahý (v pomere k tomu, čo stojí vo svete), tak vnútorne akoby som nebol nastavený, že by som si vedel užiť noc v bavlnke, keď viem, že vyspať sa môžem aj za zlomok tej ceny a za ušetrené peniaze cestovať či jesť ešte niekoľko dní.

Išiel som po zemi z indonézskej časti ostrova Nová Guinea. Z Jayapury do Vanima a potom loďami a autobusmi až do oblasti Highlands. Krásna bola aj oblasť Sepiku i festivaly v Highlands a výstup na najvyššiu horu Mt. Wilhelm, ale najkrajšie zážitky mám z návštevy oblasti Nuku, kam som sa dostal stopom. Domáci ma zobrali k sebe domov a niekoľko dní som s nimi žil. Až som sa pri odchode rozplakal. Druhá bola oblasť pohoria Kubor, o ktorej hovoria iba staré armádne mapy. Pýtal som sa ľudí, až som sa dostal do dediny pod horou. Z nej ma domáci zobrali na tri dni do hôr, kde mačetami sekali chodník. Iba jeden z nich bol na vrchole a ani sa nám tam nepodarilo dostať, ale bolo to úžasné. Ľudia na Papue-Novej Guinei sú úžasní a veľmi milí. Ak si vás obľúbia, urobia pre vás všetko. Ale ak niekoho naštvete… Teda, to by som neskúšal… ?

Celé je to trochu dlhší príbeh. Keď som bol v Južnej Amerike, rozmýšľal som, čo by som mohol robiť. Mal som veľa pekných fotiek, ale fotí už takmer každý. A tak mi napadlo, že napíšem knihu. V tej dobe žiadna o couchsurfingu a dobrovoľníctve v Južnej Amerike na Slovensku nebola. A tak som najmä vďaka pomoci rodičov vydal prvý cestopis „Na juhoamerickej vlne“. Myslel som si, že urobím jednu prezentáciu a kniha sa bude predávať sama. Poriadne som sa však mýlil. A tak som začal prezentovať. Za rok som mal okolo 60 ‒ 70 prezentácii. Oslovoval som aj rôzne festivaly, či by som mohol prezentovať, ale neúspešne. Prvý festival, na ktorý ma zobrali, bol Ďumbierfest v Brezne. Následne som išiel do Ázie, kde som mal nápad, že zorganizujem cestovateľský večer, počas ktorého porozprávam o miestach, kam ľudia veľmi nechodia a kamaráti rozpovedia o ďalších krajinách, v ktorých som bol ja a oni boli tiež, hoci v inom čase. Nakoniec chcelo prezentovať veľa kamarátov, mali nápady o prezentovaní aj iných končín, a tak vznikol festival. Pôvodný zámer bol 1 ‒ 2-dňová akcia. Nakoniec sa prvý festival uskutočnil ako 3-dňová akcia, kde bol v sobotu program vo dvoch sálach. Bolo tam toľko ľudí, že v sobotu som narýchlo oslovoval kamošov na festivale, či by v nedeľu nevedeli prezentovať, a takto na mieste som vytvoril program pre druhú sálu aj na nedeľu. Celkovo prišlo takmer 600 ľudí. Bol som veľmi milo prekvapený. Na jeseň 2013 som urobil festival aj v Banskej Bystrici, Pezinku a postupne pribúdali ďalšie a ďalšie mestá. Po minulé tri roky som robil vyše 60 podujatí ročne a som rád, že od tohto roku už mám pomocníka a sme dvaja. Do budúcnosti by som rád viac delegoval a mám veľa nápadov na ďalšie formáty, tak verím, že budeme ľudí inšpirovať ešte po mnohé roky. Cieľom festivalu je inšpirovať ľudí, že cestovať môže každý.

Pred šiestimi rokmi som mal dva sny – Papuu-Novú Guineu a Pakistan. Tie sa splnili, ale stále je veľa miest, kam by som sa rád pozrel. A na obidve spomínané miesta by som sa niekedy rád vrátil. Láka ma Národný park Ruwenzori v Ugande, ale tam sa dá ísť iba organizovane. Z ľahko dostupných a možno čoskoro uskutočniteľných je to GR 20 na Korzike či Kungsladen vo Švédsku. Veľmi sa mi páčila aj prednáška o PCT (Pacific Crest Trail) od Miloslava Daníška. Pol roka od Mexika po Kanadu, musí to byť úžasné. Či to niekedy prejdem, ukáže budúcnosť.

Z krajín, v ktorých som bol, nie je žiadna, kam by som sa už nikdy, ani za svet nevrátil. Ale napríklad taký Uzbekistan, neviem, či tam ešte niekedy pôjdem. Pamiatky boli prekrásne, ale nemôžete oficiálne prespávať u domácich (čo som síce robil, ale ak by ma prichytili, tak mi hrozí pokuta). Taktiež v Taškente, keď som išiel metrom, vždy vyberať všetko z ruksaku von a odpovedať, kde som ubytovaný… A keďže pamiatky som už videl a okolité krajiny majú vyššie a monumentálnejšie hory, skôr by som išiel tam. A napríklad v takom Dubaji som nebol a ani ma to tam neláka.

Necestujem až toľko ako ty a tiež nechodím do turistických destinácií. Ak niekam idem, cestujem dosť často mimo bežných trás, takže rozdiel v cestovaní napríklad cez Indiu tento rok a pred siedmimi rokmi som veľmi nepociťoval (to, že sa India mení, je iná vec). Čo mi prekážalo v minulosti a čo mi prekáža aj dnes, sú byrokratické veci ako víza a rôzne povolenia. Ich princíp aj politiku chápem, len keby sa dali vybaviť online alebo priamo na mieste, tak by sa cestovalo ešte ľahšie. S tým súvisí aj povinnosť ísť do niektorých oblastí len cez agentúru. Takže by som povedal, že som za ešte jednoduchšie cestovanie. Samozrejme, v niektorých oblastiach pre ochranu prírody to je potrebné regulovať. Regulovať to tým, že ak niekto má na to ísť sám a nemôže, lebo sa dá ísť len cez agentúru, kde s človekom idú 3 ‒ 5 ďalších ľudí, tak to sa mi nepáči. Viem však, že s tým veľa nenarobím.

Momentálne nič neplánujem. Viem, že aspoň do apríla budem na Slovensku. Väčšinou mám po festivaloch v lete 3 ‒ 4 mesiace voľna a väčšinou plánujem až po marci. V živote sa môže udiať veľa vecí, a tak cesty neplánujem. Je možné, že to bude niektorá zo spomínaných túr (GR 20, Kungsladen), Kolumbia alebo niečo úplne iné. Myslím, že v roku 2019 budem iba v Európe, ale ktovie…

Profesionálny nezávislý cestovateľ precestoval viac ako 65 krajín sveta. Medzi jeho najdlhšie cesty patrí 15 mesiacov v Južnej Amerike (2008-9) a 15 mesiacov v Ázii (2011-12). Naposledy bol v Indonézii a Papue-Novej Guinei (2015). Venuje sa turistike (800 km v Južnej Amerike a cez 1600 km v Ázii) a rád spoznáva život domácich. O svojich cestách píše cestopisy, robí prezentácie a organizuje cestovateľské festivaly Cestou necestou.Viac o Mišových cestách sa môžete dozvedieť na festivaloch Cestou necestou. Od 9.-27.11. bude prezentovať svoju najnovšiu cestu v Pakistane a Indii v 8 mestách Slovenska, alebo dočítať na jeho stránke alebo 4 cestopisoch, ktoré napísal.

Mapa Mišových ciest  Mapa túr, ktoré prešiel  Profil na CouchSurfingu