Aké sú tvoje najbližšie plány?
Máme v pláne spolu s chalanmi tri veci. Jednou z nich je dokončenie filmu z Afriky, na ktorom robíme už rok a popritom sa dokončuje druhá vec, film z Indie.
A ten tretí plán je ísť z mojej milovanej Banskej Bystrice na pionieri do Vladivostoku na zraz motorkárov. Ten zraz sa volá „Na konci sveta“ a odtiaľ nejsť hneď domov, ale prejsť si to pekne cez Severnú a Strednú Ameriku.
Mne zraz motoriek znie, že tam prídu samí harlejáci, a nie na malom pionieri…
O to presne ide, že ja tam budem ako taká atrakcia. Zraz je známy hlavne u ruských motorkárov, ktorí tam prídu na iných strojoch ako ja ? Chystám sa tam už veľmi dlho, ale nikdy nebol čas, lebo vždy príde nejaká iná „zaujímavá cesta“.
Ak hovoríme o tom, čo by som chcel stihnúť, napadá mi ešte jeden (smiech) nesplnený sen, a to je ísť na klasický súťažný Dakar na motorke Honde XR 400, na ktorej sa jazdilo v 90. rokoch. Stačí, ak sa len zúčastním a bonus bude, ak budem aspoň predposledný, a nie posledný.
Keď „trabanťáci“ uskutočnili svoju prvú cestu, vzniklo veľa ciest, kde Čechoslováci začali kopírovať tento nápad – ísť do sveta na niečom starom. Ako to vnímaš ty?
Ono v československom priestore to začali trabanti v roku 2007, ale vo svete je to tiež veľmi populárne. Len si zober známu rallye Londýn – Ulanbátar, kde sa stretnú všetky staré šunky sveta a idú súťažiť.
Ja som tento štýl vôbec nesledoval. Išiel som si po svojom. Veď ja som v roku 2009 ani netušil, že nejakí trabanťáci existujú.
Až v roku 2010 sme po ceste k Aralskému jazeru stretli Čechov a tí nám povedali o cestách, ktoré robil Dan.
Po Kazachstane sme spravili krátky film, ktorý vyhral súťaž na amatérskom festivale. Toto víťazstvo celkom slušne zaplavilo sociálne médiá a film si všimol Dan. Následne ma pozval na premietanie o našej ceste do Kazachstanu, kde sme sa vlastne spoznali. Už vtedy Dan pripravoval cestu do Južnej Ameriky a spýtal sa, či by som nechcel ísť s nimi. Lenže ja som mal v hlave ten zraz motorkárov vo Vladivostoku. A ako tušíš, zo zrazu motorkárov opäť nič nebolo a išiel som pekne do Južnej Ameriky.
Kadiaľ viedla vaša posledná cesta?
Posledná cesta sa začala v Južnej Indii, ako je Kerala, išla na sever do Nepálu, opäť do Indie, kde sme prešli hranice s Pakistanom a vyrazili po slávnej Karakoram Highway. Postupne sme išli cez Západnú Čínu, Kirgizsko, Tadžikistan… Rusko, až sme pekne prišli domov. Inak to bola prvá cesta, keď sme prišli viac-menej načas, lebo predchádzajúce výpravy sa nám natiahli oproti pôvodnému plánu aj o 3 mesiace. Práve v Austrálii sme prekročili harmonogram o 3 mesiace. Je to aj preto, že my veľmi neplánujeme a podľa toho to aj vyzerá.
S trabanťákmi však nejazdíš na pionieri, ale na Jawe 250.
Jawa 250 sa vôbec nekazí a ide to relatívne dobre. Má 11 koní oproti pionieru, ktorý má len 3 kone. A teraz si predstav, že ak nabalíš pionier vecami a sadne si na to ešte taký takmer stokilový chlap, tak má ten chudák motor vážny problém. Preto som posledné cesty išiel na Jawe 250, lebo tie vysokohorské sedlá, veľké prevýšenia, otrasné cesty… Pionier nebol vyrobený do terénu, stačí nerovnosť a niečo sa pokazí.
Keď počas cesty po Afrike domáci videli bieleho muža na historickej motorke, čo si pomysleli? Ako ťa brali?
Afričania neboli prekvapení. Brali to absolútne normálne. Viac sa ľudia čudovali v rozvinutej Afrike ako niekde v Sudáne či v Etiópii.
Kam by si už nešiel?:)
Už by som nešiel na motorke do Etiópie. Chápem, že veľa ľudí, ktorí navštívili túto krajinu, si ju chváli, ale ísť na motorke, to bolo utrpenie. Ani neviem prečo, ale tam do motorkárov a cyklistov hádžu kamene.
Ktorá cesta bola naj?
Samozrejme, že každá bola niečím špeciálna a nezabudnuteľná. Veľmi mám rád tú prvú cestu do Kazachstanu v 2010, keď sme poriadne nevedeli, kam ideme. Nemali sme mobily a peniaze. Boli sme dva a pol mesiaca odrezaní od sveta. Nič sme nedali na facebook, nič nás netrápilo… prosto sme išli na pankáča. Bolo ta taká sloboda a nikto od nás neočakával žiaden výstup. Ani dnes od nás nikto nič neočakáva, ani že dáme výstup, ale predsa len, ak máš príležitosť sa napojiť na sieť, tak ti to nedá neposlať foto, zážitok či postreh… ale predsa to len uberá z tvojho komfortu pri cestovaní.
Veľmi pozitívny vzťah mám aj k Južnej Amerike. Je neskutočne rozmanitá. Prechádzali sme od pralesa cez púšte a Andy až po soľné planiny…
Musím povedať, že zas Austrália sa mi najmenej páčila, ale je to asi preto, že keď tam prechádzaš už dva mesiace cez stále rovnaké prostredie, začne ti to tak trochu liezť na nervy. Do Južnej Ameriky sa pokojne vrátim, ale do Austrálie tak skoro nie.
A čo Afrika?
Afrika je super. Celá Afrika okrem Etiópie bola krásne dobrodružstvo. Ten pocit bol znásobený aj tým, že po cestách s Danom som si opäť musel všetko riešiť sám. Prosto všetko bolo na mne.
Najviac som si obľúbil Malawi a Mozambik, hoci som v Malawi dostal maláriu.
Ponorka na ceste?
Nie, vôbec sme sa nehádali. Všetci sme pokojné povahy. Jedine baby sa jemne pochytili počas cesty v Austrálii, ale my nie?
Taká cesta vyjde?
Ani neviem, nakoľko túto poslednú som ja neriešil, ale viem povedať, že moja africká cesta stála 36-tisíc eur pre piatich za šesť mesiacov.
Ak by niekto išiel na podobnú cestu, čo by si odporučil?
Dať si do čo najlepšieho stavu motorku a hlavne neposrať sa!
Ďakujem za rozhovor.
Marek Slobodník (28) je motorkársky nadšenec a cestovateľ z Banskej Bystrice. Na Jawe Pionier prešiel do Kazachstanu, s výpravou trabantov zase na Jawe 250 prešiel Južnú Ameriku aj z Austrálie do Thajska. Na expedíciu naprieč Afrikou odišiel v januári. Tím tvoril okrem neho kameraman Martin Kochánik, ako fotograf Marek Duranský a mechanici, bratia Hurárovci. Do Kapského mesta dorazili začiatkom júna, prešli celkovo vyše 15-tisíc kilometrov a 13 krajín. Svoje projekty propaguje na facebookovej stránke Na pionieri alebo si môžeš kúpiť jeho knihu na jeho stránke.
Ďalší rozhovor si môžeš prečítať s Whiskym o jeho názoroch na dnešné cestovanie.
Autor
Čítať viac článkov