Kde som ťa momentálne zastihol?
Momentálne som doma, ale iba na 4 dni medzi cestou po národných parkoch juhozápadu USA a Gruzínska.
Mnoho ľudí si ťa spája s kapelou Slobodná Európa, ale v poslednom období si sa pekne rozcestoval. Kedy si si povedal, ,,Idem cestovať“?
Bolo to myslím v roku 1987, živil som sa vtedy ako technik s kapelami a niektoré z nich chodievali hrávať do spriatelených socialistických krajín. Jedného dňa som sa dozvedel, že jedna z nich má ísť hrať do Afganistanu, kde vtedy Rusi viedli vojnu a nikto tam nechcel ísť , tak som sa prihlásil. Bol to pomerne drsný zážitok. Hlavne pre 18. ročného chlapca, ktorý bol predtým iba v Maďarsku. Ale pamätám sa, že hneď cestou z letiska predmestiami Kábulu som vedel , že cestovanie je vec o ktorú sa budem v živote snažiť. Nevedel som odtrhnúť oči od okna starej vojenskej dodávky v ktorej nás viezli, všetko bolo úplne iné ako doma, ľudia, budovy, stromy, farby, vône, zvuky… Fascinovalo ma to a moja cestovateľská závislosť bola na svete.
Je nejaká krajina, ktorá ťa inšpirovala k pesničke? Ak áno, ktorá?
Nie, keď cestujem snažím sa čo najviac vnímať miestnu realitu a odstrihnúť sa od života ktorý vediem doma.
Cestuješ len tak alebo hľadáš nejaký príbeh v danej krajine? Čím si ťa nová krajina zavolá?
Snažím sa hľadať najmä miesta, kde ešte turizmus, civilizácia a globalizácia nestihla zabiť posledné zvyšky tradičného spôsobu života. Snažím sa to stihnúť čím skôr. S veľkým znepokojením a smútkom totiž pozorujem ako každým rokom miznú miesta, kde človek ešte donedávna vedel nájsť svätý pokoj. Civilizácia stále rýchlejšie, s istotou profesionálneho vraha zabíja vzácne, posledné zvyšky tradičného spôsobu života, lokálnej autentickej kultúry, či nedotknutej prírody.
Keď sa po rokoch vraciam na staré známe miesta, zdesene nachádzam obrovské chladné monštrá nových betónových, neviem koľko hviezdičkových rezortov na donedávna idylických indických, thajských, vietnamských či indonézskych plážach, kde sa ešte prednedávnom nerušene liahli korytnačky a jediným ruchom boli miestni rybári, keď podvečer vyrážali na more vo svojich stredoveko pôsobiacich loďkách. Neveriac vlastným očiam pozorujem ako nezmyselná stavba cesty v nádhernej doline za osemtisícovými Annapurnami v nepálskych Himalájach, navždy zničila možnosť vychutnať si jeden z najkrajších trekov sveta. Desím sa toho, čo spôsobí výstavba betónovej cesty do mojej obľúbenej izolovanej kaukazskej vysokohorskej dediny Ushguli s neuveriteľne autentickou historickou charizmou.
Trápia ma osudy posledných tradične žijúcich kmeňov domorodcov, ktorí sú vytláčaní so svojich historických území v Afrike, Amazónii či Ázii, napríklad kvôli stavbám priehrad na doteraz nedotknutých riekach, ktoré zaplavia ich domovy, či zakladaniu obrovských plantáží olejových paliem na miliónoch hektárov vyklčovaného dažďového pralesa, kde doteraz nerušene žili svoj spokojný život v dokonalej harmónii s prírodou. Čím ďalej je ťažšie a ťažšie hľadať miesta, kde metastázy plytkej modernej konzumnej spoločnosti a krátkozrakej bezohľadnej chamtivosti ešte nestihli všetko pohltiť. Ako dlho bude ešte trvať kým zmiznú tie posledné? Bojím sa odpovede na túto otázku…
Kde si dostal ,,najväčší kultúrny šok“?
Asi vtedy dávno , v osemdesiatych rokoch v Kábule. Taký ten prvotný šok z ázijskej reality. Potom už ma nič nemalo šancu nejako výrazne prekvapiť.
Čo ťa najviac rozčuľuje pri dnešnom cestovaní? Davy ľudí, odškrtávanie krajín, povrchné spoznávanie…
Snažím sa vyhnúť rozčuľovaniu, skôr ma niektoré veci trápia. To, že ľudia cestujú s cestovkami v početných davoch, v ktorých nemajú šancu nič spoznať a už vôbec nie pochopiť, je hlavne na ich škodu, pretože práve pokorné, tiché pozorovanie môže človeku na ceste dať niečo cenné, poznanie, nový pohľad na svet a širší rozhľad. Ale omnoho viac ma trápi, keď vidím turistov, ktorí sa správajú ako hulváti, bez rešpektu k miestnej kultúre a zvyklostiam. Vyhukujú a blýskajú foťákmi niekde v chráme, aby si spravili trápnu selfie, fotia si miestnych ľudí ako keby to boli zvieratá v ZOO atď.
Obaja sme boli v KĽDR, podľa tvojho názoru je to tam tak zlé ako vykresľujú média, alebo ešte horšie?
Hrozné niečo .Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, ďakoval som bohu, že už idem domov. To bola čistá depresia. Najhorší bol asi pocit z bežných ľudí na ulici. Bol som vo viacerých diktatúrach, ale skúsenosti s bežnými ľuďmi boli väčšinou v kontraste s odpornosťou režimu. Napríklad v takom Iráne som zažil jedných z najpríjemnejších a najpohostinnejších ľudí na svete. No v Severnej Kórei je cudzinec stále pod dohľadom tajných a do kontaktu s miestnymi ľuďmi sa nikdy nedostane. Môžete pozerať dokumenty, čítať knihy o otrasných faktoch, ale to čo zažijete na vlastnej koži vás zasiahne ďaleko viac. Tam sa ľudia tak strašne báli, to som nikde na svete nezažil.
Vôbec som nevidel prejavy spontánneho správania, že by sa napríklad partia mladých ľudí veselo rozprávala alebo smiala, že by sa milenci držali za ruku. Majú zakázaný styk s cudzincami a za desať dní sa mi nikto nepozrel do očí. Keď išli oproti mne, snažil som sa pekne usmiať, aspoň posunkom pozdraviť, no každý zo strachu pred represiami odvrátil tvár. To bolo strašné niečo. My si nevieme predstaviť, v akých podmienkach žijú. Tam akýkoľvek prejav odporu skončí popravou. Ak sa niekto previní, potrestajú tri generácie jeho rodiny. Zavrú jeho dedka, babku aj vnukov do lágru a nikdy v živote z neho nevyjdú. Režim, ktorý sme zažili my za komunizmu, je oproti tomu nič. K čomu sa dá prirovnať severokórejský režim? K päťdesiatym rokom? Ich režim je oveľa horší.
Ale najmä, koľko trvali päťdesiate roky? Sedem-osem rokov možno, do smrti Stalina. V Severnej Kórei je diktátorský režim už od roku 1949, to znamená, že tam už nežije nikto, kto by si pamätal niečo iné ako toto. A to je zásadná vec. Dnešní mladí ľudia u nás si už nepamätajú komunizmus, ale máme slobodný prístup k informáciám a aj keby sme ho nemali majú mamu, babku a tie im povedia, aké to bolo. No Severokórejčania už nemajú nikoho, kto by im povedal: Počúvaj, teraz tu máme tento režim, no keď som bol mladý, žili sme inak. Nikto si to už nepamätá, všetci zomreli. Takú izoláciu si nevieme predstaviť. Čím viac cestujem po svete, uvedomujem si ako sa máme na Slovensku sakra dobre.
Aký je tvoj názor? Máme sa lepšie, horšie, alebo čo nám chýba či nechýba?
Čím viac som toho precestoval, tým viac si vážim to, kde mi bolo dopriate sa narodiť. Ľudia u nás sa často sťažujú na svoju životnú úroveň, ale fakty hovoria, že 80 percent svetovej populácie má nižšie príjmy ako priemerný Slovák a viac ako 60 percent obyvateľov tejto planéty žije pod hranicou, ktorú u nás považujeme za životné minimum. To, že máme doma sprchu s teplou vodou, že naše deti môžu chodiť do školy a netrpia hladom, samozrejmosť, akou je v našich rodinách auto, vysávač, či automatická práčka sú prepychom, o ktorom sa môže väčšine obyvateľov sveta iba snívať. Toto sú fakty, ktoré si prečítate niekde v novinách, príde vám toho ľúto, ale o 5 minút Vám to vyfučí z hlavy v rýchlom tempe moderného života.
Až keď sa prechádzate napríklad bombajskými či medellínskymi slumami, keď sa ocitnete na chudobnom vidieku v Laose, Kamerune, Bolívii, Iráne či Indonézii, keď osobne spoznáte človeka, ktorý žije v chatrči, má šesť detí, a je závislý na tom, či bude pršať, lebo ak sa nič neurodí, celá dedina pomrie od hladu, pochopíte to naozaj. Čo ma ale zasiahlo najviac bolo to, keď som videl že napriek takémuto údelu dokážu byť títo ľudia veľakrát šťastnejší ako mnohí majetní ľudia v tých najbohatších krajinách sveta. Chudoba ich totiž naučila pokore. Zbližuje ich. Inak by ju možno nedokázali prežiť. V očiach vysmiatych detí z tých najbiednejších indických dedín, ktoré si gúľajú po prašnej ceste starú pneumatiku pomocou palice častokrát vyslovene žiaria výrazné iskry šťastia, na rozdiel od mnohých našich detí, ktoré znudene hrajú najnovšiu verziu nejakej hry na svojom tablete, ktorý má dvojnásobnú hodnotu ako „dom“ v ktorom žije niekde v Rajastane 8 členná rodina. Chudobní ľudia síce nemôžu kúpiť svojim deťom značkové oblečenie, laptop či mobil, dokážu im však dopriať niečo ďaleko dôležitejšie, to čo sa u nás stáva stále väčším luxusom – čas, silnú zomknutú rodinu a lásku.
Dokážu si vážiť každú maličkosť a prirodzene sa tešiť z každého náznaku niečoho pozitívneho, čo im je dopriate v týchto ťažkých materiálnych podmienkach. Toto robí ich neľahký, skromný život znesiteľným a nebojím sa povedať že aj pekným. Po týchto zážitkoch sa zmenilo v mojom živote veľa. Pochopil som ako minimálne spolu súvisia životná úroveň a naozajstné šťastie. Odpadol mi zo srdca veľký kameň a stratou jeho váhy mohla moja vzducholoď vystúpiť do vyššej letovej hladiny. Prestal som riešiť kopec zbytočných hlúpostí a som za toto poznanie veľmi vďačný. Keď dnes okolo seba počujem fňukanie nad tým ako sa tu u nás máme zle, neviem či sa mám smiať, plakať alebo hanbiť. Tým samozrejme nechcem povedať že sa netreba u nás snažiť veci zlepšovať alebo že treba zostať pasívny voči zlu len kvôli tomu že je menšie ako niekde inde…
Tvoj momentálne najväčší cestovateľský sen?
Toho je veľa, lákajú ma napríklad odľahlé oblasti Sibíri, Antarktída, alebo východ Južnej Ameriky, či Afrika, ktorú mám scestovanú ešte málo.
Kde hľadáš informácie o krajinách?
Najprv si prelistujem turistické bedekre, aby som si urobil základnú predstavu o oblasti kam smerujem a aby som vedel čomu sa mám vyhnúť. To čo je v bedekroch označované za najzaujímavejšie totiž väčšinou býva už natoľko preplnené davmi turistov, že to pre mňa stráca tú najpodstatnejšiu časť svojho čara. Potom sa dostane na rad prelúskavanie sa informáciami na internete. Rád si čítam cestopisy, cestovateľské diskusné fóra, pozerám videá nezávislých travelerov, píšem si s miestnymi, študujem satelitné snímky a mapy.
Odmalička som mal schopnosť vidieť v mapách veci, ktoré v nich nie každý môže vidieť. Keď sa pozriem na dobrú mapu, okamžite začnem vidieť trojrozmerne. Zhmotnia sa mi odľahlé doliny, v ktorých končia cesty, hneď si dokážem predstaviť scenérie, ktoré sa tam naskytnú očiam naživo a moja intuícia ma zriedkakedy sklame. Viackrát sa mi stalo, že keď som sa niekde na Borneu, či v Kolumbii pýtal na cestu na nejakú odľahlú pláž, či horský vodopád, tak mi miestni ľudia tvrdili, že také miesto neexistuje. O to väčšiu eufóriu som potom dostal, keď sa mi to miesto po niekoľkohodinovom predieraní sa tropickým pralesom podarilo nájsť a s pocitom Robinzona som sa hádzal do vĺn na malej pláži na konci sveta o ktorej netušili ani domorodci, alebo som si nechal niekde uprostred džungle, kde mi robili spoločnosť iba miestne opice, padať na hlavu teplý tropický vodopád. V tomto sú moderné technológie obrovským plusom a už táto prvá, prípravná fáza je pre mňa obrovským vzrušením a pasiou.
Autor fotiek: Whisky
Je frontmanom kapely Slobodná Európa, vlastným menom sa volá Miloslav Láber. Všetci ho však poznajú ako Whiskyho. Hudba ale nie je celý jeho život. Precestoval aktívne 80 krajín sveta a nielen fotí, ale aj píše svoje zážitky, ktoré vyšli aj knižne. http://tretiaplaneta.sk/. O svojich cestách pravidelne robí premietania, ktorých kalendár nájdete tu: wck.slobodnaeuropa.sk
Autor
Čítať viac článkov