Vstúp na územie, kde bizarnosť strieda bizarnosť. Každý boží podvečer sa hrnie zástup zvedavcov, aby si pozrelo uzatvárací ceremoniál uzatváranie hranice medzi Indiou a Pakistanom. Stovky tuk-tukov sa predbieha, len aby svojim zákazníkom včasným príchodom zabezpečili čo najlepšie miesto. Môj vodič sa volá Pradeep a teší sa, že ma vezie. „Dnes to Pakistanu natrieme! Musíme byť lepší, hlasnejší a hlavne početnejší! Dám ti najlepšiu cenu, len nech zvíťazíme!“ S počiatku nechápem zmysel jeho dlhého monológu, ale keď vidím, ako sú Indovia vyfintení a navoňaní, tuším, že toto bude niečo dobré. Už z diaľky vidím obrovskú vlajku Indie, ktorá sa vznešene trepoce vo vetre a do toho ťažké zvuky bollywoodskych filmových trhákov. Čo to vidím? Tribúna? To snáď nie je možné!
A keď mi vojak v indických farbách hrdo oznámi, že je pre 7 tisíc návštevníkov, padne mi sánka. Dve hodiny pred zatvorením hranice to tu žije. Ľudia tancujú, spievajú a hlavne sú bojovne naladení. Keď prejde niekto s indickou vlajkou, tribúna reve. V tom príde moderátor akcie a oznámi nadšenému publiku, že show začne o 30 minút. Do toho kričí a pýta sa obecenstva. „Kto je najlepší? Kto?“ Ľudia zborovo vstanú a kričia „Hindustan!“ Zrak mi však padne na druhú stranu, kde je ešte väčšia vlajka ako tá Indická, Pakistan. Tam tiež je zaplnené rovnaká tribúna a moderátor poháňa ľudí kričať „Pakistaaaaan“.
Uzatváranie hranice začne 17:00. Velitelia každej strany oznámia hlbokým hlasom, že akcia môže začať. Ako keby to bola súťaž v jednotlivých dohodnutých disciplínach. Kto dlhšie vie kričať do mikrofónu? Kto vie lepšie pochodovať? Kto vie vyššie zdvihnúť nohu? Kto dá rýchlejšie vlajku dole? V týchto nezmyselných súťažiach víťazia Pakistanci, ktorí sú oblečení do čiernych uniforiem. Odrazu sa rozbehne z každej strany 5 najvyšších vojakov. Naraz zastanú pred bielou čiarou, ktorá vyznačuje hranicu. Tí vojaci sa predvádzajú ako kohúti. Ukazujú výstražné gestá, dupú do zeme a ukazujú svoju silu vzpriamenými telami. Publikum na každej strane je v tranze a ja nechápem, že toto sa deje každý boží deň. Každý deň tisíce ľudí. Celé je to zakončené zabuchnutím železnej brány.
Po celej akcii ma čaká Pradeep pri tuk-tuku a pýta sa, kto bol najlepší. „Úprimne? Pakistan.“ Z toho nie je nadšený a vymenováva mi argumenty, prečo sa mýlim. Pre domácich je to ako šport a prestíž. Už ma ani neprekvapuje, že v miestnej tlači sa o tom píše každý deň. Len ma jemne zamrazí, keď si spomeniem, že obe krajiny majú atómový arzenál.
Ani nie o rok ma cesta zaviedla do Pakistanu a išiel som si to pozrieť z druhej strany. Tentoraz pakistanská strana nebola plná, lebo mali náboženský sviatok. Indovia ich prehučali, ale mne sa proste viac páčili tie čierne uniformy ako tie indické, ktoré vyzerali ako z filmového štúdia. „Prosím, povedz u vás doma, že v tomto sme najlepší!“
Pre mňa to bol taký silný zážitok, že keď idem do týchto častí sveta, idem sem opäť. Navštívil som hranicu trikrát a stále sa nestačím čudovať.
Ako sa sem dostať?
Hranica sa nachádza pri indickom meste Amritsar a pri Pakistanskom meste Lahore.
• Každý deň je tento akt uzatvárania. Je lepšie prísť 2 hodiny pred, aby si si obsadil čo najlepšie miesta.
• Smie sa fotiť a filmovať bez problémov.
• Doprava z jednej alebo druhej strany stojí cca 5 eur a je v tom aj cesta naspäť.
Viac informácií o Indii, kam ísť, aké netradičné miesta ponúka, info o doparave, vízach aj jedle, nájdeš na http://travelistan.sk/destinacia/azia/india/.
Viac informácií o Pakistane nájdeš na http://travelistan.sk/destinacia/azia/pakistan/.
Autor
Čítať viac článkov