Letisko na Unguji (v našom ponímaní ostrove Zanzibar) je malá stavba, ktorá má svoje najlepšie roky za sebou. Rekonštrukcia tu prebieha odkedy si pamätám, teda minimálne 11 rokov a výsledok je stále v nedohľadne. Ono, komu by sa aj chcelo podávať rekordné výkony v 30 stupňovej horúčave a takmer 80% vlhkosti….
V odletovej hale mi na palubný lístok ručne napísali iba číslo letu a čas odletu. Meno zjavne netreba. Ide sa na výlet!
S pribúdajúcou letovou výškou stúpa aj vzrušenie. Jednou vetou sa tento krátky let dá opísať – všetky odtiene modrej. Belasá obloha a oceán hrá všetkými farbami modrého spektra. Sem tam sa prinieša trochu zelenej z pobrežia, sem tam je more pokryté bielymi bodkami – plachtami dhow. Čo môžem ďalej čakať, keď let samotný je takáto pecka?
Pristávame na malej dráhe medzi baobabmi. Letisková hala vyzerá lepšie ako na Unguji. Technik si odložil svoje odhlučňovacie slúchadlá na tabuľu hlásajúcu “Arrivals”. Imigračný úradník mi ako jedinej podáva vstupnú kartičku, som totiž jediný biely turista na palube tohto lietadla, ostatní sú domáci. Vzápätí na vozíku dotiahnu do haly batožinu. Všetku okrem mojej. Pýtam sa, kde je môj kufor. Každý tu vie tak trošku anglicky – veď vďaka tomu pracujú na letisku. Už sa okolo mňa zbehol hlúčik asi 4 zamestnancov, s každým si najprv podávam ruku. Zisťujú, kde je môj kufor. Po preskúmaní miniatúrneho batožinového priestoru lietadla je jasné, že tu teda naozaj nie. Volajú naspäť na Zanzibar. Ani tam nie je. Volajú do Dar es Salaamu. Hej, tam majú jeden kufor navyše. Asi môj.
Othman s menovkou na krku sa pýta, kde bývam. V Pemba Paradise. Dnes už žiadny ďalší let nepríde, najskôr mi ho pošlú zajtra ráno.
“A budete vedieť, kam mi ho máte doručiť?”, trošku nedôverčivo sa pýtam.
“Jasné, veď si nám to povedala.”
“A nechcete si to zapísať, pre istotu?”
Vypýtam si papier a pero a iniciatívne spisujem “reklamáciu” na nedoručenú batožinu. Pre istotu si vymieňame telefónne čísla, nech mi brnkne, keď bude mať môj kufor v rukách.
Vymeniť si telefónne číslo s každým, s kým prídeš do kontaktu, je súčasťou miestneho bontónu.
Z Chake Chake smerujeme do Wete a ďalej do Konde. Popri ceste na šatkách vidím sušiť nejaké plodiny. Pemba je viac poľnohospodársky orientovaná ako susedná Unguja. Aj keď kedysi práve tieto ostrovy zabezpečovali 25% svetovej produkcie klinčekov, dnes sa pestujú hlavne na Pembe. A práve je jedno z dvoch období zberu. Klinčeky sú vlastne nerozvinuté púčiky kvetov stromu. Oberajú sa vtedy, keď sa zelená farba začína meniť na červenú a postupne sušením na slnku zhnednú.
Môj šofér Mtumwa je moslim, tak ako 99% obyvateľov ostrova. Máš ženu? Áno. Máš deti? Jedno. Syna. Má 10 rokov a študuje na internátnej škole v Keni. Mtumwa by z neho chcel mať stavebného inžiniera a keď syn doštuduje, chcel byť s ním založiť firmu. Je tu ešte veľa čo stavať, hovorí.
“A ďalšie ženy neplánuješ mať?”, vypytujem sa ďalej. Mtumwa hovorí, že on nepotrebuje ďalšie ženy, ale jeho manželka by chcela pre syna súrodencov. Že keď sa oni podejú, tak aby nezostal na tom svete sám. Spolu mať ďalšie deti nemôžu, takže mu často hovorieva, aby si našiel ďalšiu ženu, mladšiu. Ale takú, aby nebola hašterivá.
A sme v Konde. Tu môj šofér končí, jeho auto s nízkym podvozkom by nemuselo prežiť cestu do Makangale. Vďaka tomu, že mám iba príručnú batožinu, budem odtiaľto budem ďalej pokračovať na bodaboda. Mtumwa mi dohodne cenu za odvoz, 4000 šilingov, teda necelé 2 doláre. Dostávam prilbu a zostáva už len nasadnúť na motorku. Po prvotných potiažach sa mi to podarí a vyrážame. Hovorím si, mzungu, ty si taká ťapa, obliecť si na cestovanie šaty! Okrem toho, že Pemba je prevažne moslimská a môžem vzbudzovať s holými nohami pohoršenie, vzniká aj trošku problém pri jazde na motorke, ako udržať sukňu na mieste tak, aby som nepohoršovala ešte viac. Zapadá slnko, mäkké svetlo zalieva krajinu a všetky myšlienky hádžem za hlavu. Tento moment je priam magický. V žalúdku mám motýle, ako pred prvým rande.
Zároveň sa modlím, aby sme už boli blízko, lebo presúvať sa potme na týchto cestách nie je úplne najlepší nápad. Šťastne sme dorazili na miesto. Privítanie s veľkým úsmevom a ja zisťujem, že som v celej lodge jediným hosťom (!). Dostávam izbu na poschodí s výhľadom na more. Vonku lietajú netopiere. Dnes sa mi bude dobre spať.
Čo mám v pláne robiť? Šnorchlovať, čítať knižky a čo príde.
Severovýchodné pobrežie Pemby má krásne prírodné pláže a toľko hotelov, koľko sa dá spočítať na jednej ruke. Môj domáci (ktorý je pôvodom z Unguje) hovorí, že je to tu ako na Unguji pred 15 rokmi. Skočíme na drink do krásneho rezortu (stále relatívne malého, je tu iba 30 izieb) a tu sa dávam do reči s hlavným staviteľom. Spomína na to, keď sem pred 8 rokmi prišli a z tejto húštiny ktorá tu bola, vyčarovali malý príjemný rezortík. Ale… vždy je nejaké ale. Vtedy na túto pláž chodili korytnačky hniezdiť. Odkedy začali kopať a stavať, viac neprišli. Opäť sa vôbec nečudujem, ja byť korytnačkou, tiež by som si šla hľadať nové miesto. Vraj sa vtedy po pláži naháňali opice. Už sa nenaháňajú. Akokoľvek citlivý môže byť zásah človek do prírody, vždy je to zásah. Pán domáci sa ma rozhodol zobrať na loď. Morská rezervácia pri Manta Reef ponúka okrem šnorchľovania a potápania aj jednu vychytávku, ktorou je Underwater room. Prvý rezort tu na severe ostrova sa rozhodol v roku 2013 otvoriť jednu plávajúcu izbu, ktorá má spálňu pod vodou. Vraj je nonstop obsadená a väčšina hostí sem chodí na jednu noc. Pri cene 1500 dolárov za noc sa ani veľmi nečudujem. Ale sú vraj aj takí, ktorí uprostred noci zavolajú, že stačilo a chcú posteľ v izbe s oknami. Tiež sa nečudujem.
Nebudem lemra a idem si požičať bicykel. Pýtam sa recepčného Yusufa, či je dobrý nápad ísť v kraťasoch alebo si mám predsa len, v tejto prevažne moslimskej krajine, obliecť dlhé nohavice. Vraj kvôli konárom si mám dať radšej dlhé. Chcem sa ísť previezť cez pôvodný les, či skôr prales Ngezi. Cesta je kadejaká hrboľatá, jazdí sa na tej strane, kde je menej kameňov. Cestou sa ozývajú výkriky “Jambo”, “mzungu”, “bye” a ja primerane odpovedám. Za pol dňa asi 453x. Cesta cez les je pre všetkých, peších, cyklistov, bodaboda, daladala aj súkromné autá. Kto má v aute voľné miesto, spravidla berie pocestných na kus cesty. Cez cestu sa sem-tam preplazí mnohonôžka a v korunách stromov počuť, ako sa klbčia mačiaky. Mačiaky sú chutné malé opičky s tmavou tváričkou a neónovo modrými genitáliami. Neveríte? Prejdem krížom cez les, mojím cieľom je rangerská stanica. Tu je aj mapa, aj malé občerstvenie, ale hlavne sú tu sprievodcovia, bez ktorých sa po bočných lesných cestičkách neoplatí vybrať, teda ibaže by ste sa chceli stratiť.
Pýtam sa, či sa teraz oplatí vybrať za guerézami červenými a kombami ušatými (to prvé je druh opice endemický s výskytom na súostroví Zanzibar a to druhé je poloopica, príbuzná lemura). Cez deň ani nie. Jedny ešte spia a druhé už sú nažraté a oddychujú, cez deň je pomerne vzácne ich vidieť. Tak dobre, tak čo druhá cesta krížom cez les, popri mangrovníkoch? Nooo, to by sa aj dalo, ale teraz je tam veľa vody. Čo je veľa vody? Nevedia mi povedať….ale jedným dychom mi povie, že za 6,5 dolára tam teda so mnou sprievodca pôjde. Keďže sú dvaja, asi majú dohodnutý nejaký systém a chodia na striedačku. Napokon mi ranger hovorí, že za rovnakú cenu so mnou pôjdu obaja. Asi aby tomu jednému na spiatočnej ceste nebolo smutno.
Zrazu natrafíme na veľké kopy ulít. Nechápem, skade sa tu, uprostred lesa, nabrali. Porast sa začína meniť na mangrovy a piesok, ktorý bol doteraz suchý, začína vlhnúť. Toto je mangrovníkový les. Nespočetné množstvá miniatúrnych krabov zaliezajú do svojich dierok v zemi. So sprievodcami si rozumieme dohromady asi 10 svahilských slov. Mangrovy akurát rašia nové výhonky a jednoduchým pohybom mi sprievodca ukáže, ako sa nová rastinka zakorení. Jasné ako facka. Pri prvom potôčiku rozmýšlam, ako ho prejsť bez toho, aby som sa namočila. Obuté mám plátenky, Maulid gumáky po kolená a Said masajské sandále z motocyklových pneumatík. Sme my ale trojka.
Pôtočik sa bez brodenia nepodarilo prejsť. Za zákrutou sa ukazuje, že snaha o udržanie suchej obuvi a čistoty je totálne márna, nasleduje tretina trasy, ktorú viac brodíme ako bicyklujeme. V duchu si hovorím, že chvalabohu tu so mnou nikto nie je, lebo by mi tento výlet otrepal o hlavu.
Na striedačku bicykel cez vodu tlačíme alebo prenášame. Voda je horúca ako v jacuzzi, kraby nám dávajú prednosť a síl máme dosť. Prišli sme na čistinku, kde je sucho a rastie tu veľký strom, mangrovy sa postupne strácajú. Strom má plody a sprievodcovia ma ponúkajú zo slušnosti ako prvú. Nuž, myslím si, ked si to dáš najprv do úst ty, dám si aj ja. Maulid mi ukazuje ako a hovorí, ako sa semienka volajú. Pamätám si akurát, že začínajú na “z”. Sú bez chuti a trpké, ale lepšie ako nič.
Blížime sa na koniec cesty, Vumawimbi beach, ktorú miestni nazývajú aj Long beach. Je dlhá a nie je tu ani nohy – teda ak nerátam tie krabie. Nič, nula, nikto. Iba strašný brajgel po poslednom víkende, domáci sem chodia žúrovať. Upratovanie v krvi veľmi nemajú.
Nevadí, po pár minútach si hovorím, že tu nechcem byť a začínam sa vracať. To už dostali Maulid a Said voľno a naspäť sa vraciam po pamäti. V prvej dedine pri dome sušia ryžu, tak sa pristavím. Spoza domu sa vyrojí malá materská škôlka a pozerá sa, že čo robím. Je pre nich veľmi smiešne, že si fotím sušenie ryže. Zhŕknu sa okolo mňa a pozerajú, čo sa mi ukazuje na displeji. Tak prirodzene sa okolo mňa zhŕkli, že síce prehriata a spotená, ale jednoducho nemôžem si s nimi nespraviť fotku. Potom sa poberám k chlebovníku. Plody sú už veľké, ale zrelé budú až o mesiac. Znovu veľké smiechoty, že si fotím chlebovník. Detiská, ale také u nás nerastú!
Do dedinky Makangale sa ešte chcem vrátiť. Deň čo deň vidím na pobreží ženy pri odlive zbierať úrodu. Morské riasy. Každá ženuška tu má svoje políčko, teda šnúry pod vodou, ktoré sú prichytené o kamene alebo závažie. Na týchto šnúrach sú prichytené trsy rias, ktoré keď dorastú, odrežú a vezmú na breh sušiť. Je to práca pre ženy, ale sem tam sa tu vyskytne aj nejaký muž, keď treba preniesť väčší náklad rias. Riasy predávajú priekupníkom, ktorí ich zas v meste predajú do fabriky na spracovanie.
Od kedy som ich videla, otravujem domácich, že by som chcela vidieť ako vyrábajú mydlá. Konieckoncov, aj v hoteli ich používajú, tak by to nemal byť problém. Podvečer sa kuchár Musa prezliekol do civilu a pýtam sa ho kam ide. Len tak do dediny. “Jej, môžem ísť s tebou?” Prikývne hlavou a bežím si opäť prezliecť aspoň dlhé nohavice. Musa s Hassanom ma už čakajú a do dediny ideme skratkou cez polia.
Cestou do dediny ich spovedám, či majú ženy, koľko majú rokov a detí. Je to zvláštne, ako sa pri týchto základných otázkach dokážu muži okúňať. Bavíme sa o jedle (ako inak) a či je život na Pembe ľahší ako na Zanzibare. Zhodujú sa na to, že áno, lebo zohnať prácu na Zanzibare nie je ľahké. Obaja mali prácu, za ktorou dochádzali 3 až 4 hodiny denne. Lokálna doprava tam stojí pri každej palme, je lacná a často sa kazí. Hocikedy sa domov večer nedostaneš, keď sa pokazí auto, treba prespať, kde príde. Pri ceste do dediny sa mi títo dvaja ako tlmočníci veľmi zídu. Hoci domáci tu hovoria často dvomi jazykmi, angličtina k nim nepatrí. Strieda sa tu arabčina so svahilčinou. Prídeme k domu, kde je veľký hlúčik detí a vo vnútri na podlahe 4 ženy sústredene krájajú mydlo. Včera pripravili z kokosového oleja, pomletých rias, korení a kvetov pastu, ktorú nechali vo veľkých formách stuhnúť a dnes mydlo krájajú a pripravujú na predaj. Ako mierku používajú drevené latky a na krájanie postačí kus kovového drôtu pripevnený na dvoch paličkách. Vedúca už postup pozná naslepo, ale aj tak sa sústredí, aby sa ani jeden kus nepoškodil. Bola by to škoda.
Deň odchodu. Odchádzam z Makangale veľmi skoro a ranné slnko sa rozlieva po ceste, až oslepuje. Cez cestu behá hydina, kravičky, deti aj dospelí. Pemba vstáva a kúsok z nej si beriem domov.
Rady pre cestovateľov
Pemba určite nie je raj pre každého. Miestami neexistujúce cesty, drsno-krásne naturálne pláže, zvuky pralesa a šum netopierích krídel pri večernom posedení na balkóne a nádherne jasné hviezdne nebo…. Ak sa rozhodnete dať Pembe šancu, nespravte chybu, že sa sem vydáte iba na pár dní. Ideálne si tu naplánujte aspoň týždeň.
Ako sa sem dostať a získať víza:
Pemba patrí Tanzánii, do ktorej si jednoducho kúpite víza na letisku za 50 USD.
Na ostrov sa dá dostať letecky alebo trajektom.
Trajekty chodia z Tangy (pevniny) a zo Zanzibaru. Tanga – Pemba trajekt chodí 1x za týždeň, oficiálne trvá cesta 3 hodiny (neofciálne aj viac 🙂 a jednosmerný lístok stojí 35 USD, alebo 40 USD ak sa buchnete po vrecku a kúpite si VIP lístok.
Trajekty zo Zanzibaru chodia 2x do týždňa, cesta trvá 6,5 hodín a viac a stojí takisto 35 USD (40 USD vo VIP).
Trajektom sa dostanete do prístavu Mkoani, ktorý leží na južnom cípe ostrova.
Lety do hlavného mesta Chake Chake lietajú každý deň. Priletieť sa dá z viacerých miest, najčastejšie z Dar es Salaamu (cez Zanzibar) alebo Tangy. Jednosmerná letenka vás vyjde okolo 105 USD, spiatočná od 140 USD vyššie. Určite odporúčam letieť, vidieť Pembu zo vzduchu je tiež skvelý zážitok.
Kam sa vydať:
Les Ngezi – pôvodný primárny prales, ktorý kedysi pokrýval veľkú časť ostrova. Domov netopiera – kaloň pembský, endemickej guerézy červenej a komby ušatej – milej malej poloopičky, ktorá je príbuzná madagaskarských lemurov.
Vumawimbi beach – lokálna “Long beach”, izolovaná pláž na západnej strane severného výbežku Kigomasha. Ak hľadáte pláž, ktorú môžete mať pre seba, nehľadajte ďalej.
Ostrov Misali – Pemba je rajom pre potápačov. Aj šnorchlisti si prídu na svoje. Je to jedno z najlepších miest vo východnej Afrike, čo sa týka podmorského sveta.
Kde bývať:
Keďže možnosti dopravy na ostrove sú trochu obmedzené, vybrať si dobrú lokalitu je základ. Skvelá kombinácia pláž + blízkosť lesa je severný cíp ostrova, polostrov Kigomasha. Za slušnú cenu vás radi ubytujú a nachovajú v Pemba Paradise. Ceny od 65 USD za dvojku izbu. Ak im napíšete priamo email (nie cez booking.com), možno vám dajú ešte aj zľavu ako mne 🙂 Ak vás neobmedzuje rozpočet, skúste Aiyana alebo Manta Reef!
Iné:
Pri rezervovaní letenky a ubytovania si nepomýľte ostrov Pemba s mestom Pemba v Mozambiku 🙂
PS: Batožina si ma naozaj na druhý deň našla. Vy si nabudúce radšej nezabudnite si pribaliť plavky do príručnej batožiny 🙂
Miroslava Badinská
Vyštudovala Ekonomickú fakultu UMB – katedra cestovného ruchu. Odvtedy cestuje po svete a navštívila viac ako 70 krajín. Jej srdcovkou je Afrika, ale aj málo známe krajiny, kam sa veľa ľudí obáva ísť. Mirka vás nadchne nielen zápalom pre cestovanie, ale odpovie aj na všetky cestovateľské otázky. Jej poznávacím znamením je večný úsmev a optimizmus. Ak budete niekam cestovať, pošlite jej exotickú magnetku. Je stránku si môžete pozrieť na http://www.trip-maker.sk/ alebo si prečítajte rozhovor o jej cestách po svete na http://travelistan.sk/rozhovor-cestuje-po-svete-uz-15-rokov/
Autor
Čítať viac článkov