Dnes si otvoríš osobný počítač, vyhľadáš si cez internet letenku a zaplatíš kartou v pohodlí svojho domova. Koľko to trvá? Päť minút? Desať minút? Viac alebo menej? Zhodneme sa, že do hodiny to všetko máš a nemusíš opustiť svoj byt.
Lenže takéto pohodlie sme pred 30 rokmi nemali. Chcel si letieť a býval si v Bratislave? Poďme sa pozrieť cez osobný príbeh na kúpu letenky. O tom, koľko stáli letenky, sme písali minule a ver, že kto si „naškriabal“ na let, ten mal osobné Vianoce. Zabudnite na tri či šesť letov za rok. Priemerný Slovák bol pred 30 rokmi rád, ak vôbec letel raz za dva či tri roky. Platy boli nízke, ceny leteniek astronomicky vysoké a aj preto sme všade cestovali vlakmi alebo autobusmi niekoľko desiatok hodín. Cesta do Istanbulu trvala niekedy namiesto dvojhodinového letu dva dni!
Keď som mal 19 rokov, šiel som si kúpiť svoju prvú letenku. Áno, šiel! Na Obchodnej ulici v Bratislave bola predajňa, kde si si mohol kúpiť letenky. Koľkokrát za týždeň som sa išiel pozrieť na informačnú tabuľu, ktorá bola za sklom, či cena leteniek náhodou neklesla? To bol vtedajší internet. Celkovo som prešiel Obchodnú ulicu päťkrát, kým letenka do Tel Avivu neklesla na neskutočných 12-tisíc Sk slovenských korún (v tých časoch jeden a polmesačný plat priemerného Slováka).
Keďže bola doba hotovosti, tak som pekne uhladené bankovky položil do pokladne a pracovníčka ručne vypísala letenku. Pre pracovníkov to bola veľmi náročná práca, lebo sa nesmeli pomýliť.
A ako vyzerala letenka? Nebol to elektronický dokument s kódom ako dnes, ale červeno-oranžová knižka a každá strana v tej knižke znamenala jeden let. Keďže som letel na trase Bratislava – Praha – Tel Aviv a späť, knižka mala štyri strany. A pozor! Ak si stratil knižku, tak si zaplatil veľmi vysokú pokutu.
Lenže stále si ešte nemal vyhrané. Pred každým letom si musel zavolať do leteckej spoločnosti a potvrdiť, že letíš. Darmo tvoje lietadlo odlietalo napríklad 1. augusta, miesto si nemal garantované, kým ti to pracovník danej spoločnosti nepotvrdil cez telefón. Hádajte, koľkokrát ste volali cez PEVNÚ LINKU, aby sa ozval niekto na druhej strane? Aj hodinu – a jeden telefonát stál 2 až 4 slovenské koruny.
Ako vyzerali letiská?
Viac menej ako dnes, len s tým rozdielom, že vtedy cestovalo oveľa menej ľudí. Bolo však iné, že sme pred vstupom do útrob letiskovej budovy neabsolvovali také dôkladné osobné prehliadky ako dnes. Preto slovenský národ nosil so sebou jedlo, vodu, pivo, pálenku, len aby nič neminul v baroch na letiskách, ktoré boli však oveľa lacnejšie ako dnes. Napríklad staré letisko v Istanbule (to, ktoré bolo bližšie k mestu a pred koronou ho uzavreli), patrilo medzi najlacnejšie v Európe a nakupovali sme tam všetko, počnúc voňavkami, končiac nemenovaným tovarom. Dnes patrí letisko v Istanbule medzi najdrahšie v EurópeJ
Cestovanie sa mení. Dnes je to prudko jednoduché a preto si vážme, že môžeme hocikedy len tak niekam vycestovať. Nabudúce si napíšeme, kde všade sme potrebovali víza a ako sa vybavovali. Verte mi, pri tých vybavovačkách ste stratili toľko času, že by ste sa dnes na to vykašlali.
Máte otázky na článok „Ako sa kupovali letenky v 90. rokoch“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov