Počuli ste niekedy o orlích lovcoch, ktorí využívajú na svoj lov orly? V západnom Mongolsku ešte vždy nájdeme vyše dvesto orlích lovcov, ktorí si svoje tradície stále udržiavajú. Tento spôsob lovu má svoje korene v neďalekom Kazachstane.
Región Altaj v západnom Mongolsku dlho patril medzi najodľahlejšie regióny na planéte. Pred pár rokmi viedlo touto obrovskou oblasťou s výhľadom na zľadovatené štíty Altajského pohoria hraničiaceho s Mongolskom, Kazachstanom, Čínou a Ruskom len málo ciest. Etnickí Kazachovia tvoria väčšinu populácie v Bayan Olgii, ktorú sem v polovici 19. storočia vyhnali jednotky Ruskej ríše. Počas vlády Stalina v Sovietskom zväze sa mal každý obyvateľ novovzniknutého impéria podriadiť myšlienkam marxizmu-leninizmu. Novovzniknuté pravidlá mali nasmerovať obyvateľov k svetlejším zajtrajškom a popritom sa mali vzdať aj nomádstva. Orlí lovci si vždy zakladali na voľnosti. Zem patrí všetkým a oni môžu kočovať, kam len chcú. Samotný Kazachstan (ten sme si opisovali v predchádzajúcich knihách) zažil násilnú kolektivizáciu a presun obyvateľstva. Moskva nútila nomádov, aby sa usadili a zmenili svoj spôsob života. Veľa Kazachov nechcelo túto reťaz na nohách a rozhodli sa, že ujdú do Mongolska. Áno, Mongolsko tiež prijalo politický pohľad z Moskvy, ale vedeli veľmi dobre, že nikto sa nesmie dotknúť voľnosti miestnych obyvateľov. Sprav to a skončíš. Do dnešných dní stále platí, že zem patrí všetkým a môžeš sa viac-menej pohybovať, kde len chceš. Ak si nomádom a vlastníš jurtu, tak tú si môžeš postaviť takmer všade. Časť Kazachov odišla do západného Mongolska, konkrétne do mesta Olgii, kde do dnešných dní vládne skôr kazaština ako mongolčina.
„Podarilo sa nám spojiť s orlím lovcom a súhlasil, že ho môžeme nielen navštíviť, ale aj uňho prespať,“ radostne nám oznámi Slovenka Alenka, ktorá sa presťahovala do Mongolska ešte v 80. rokoch. Orlí lovci sa každý rok v septembri stávajú silným turistickým ťahákom. Stovky turistov sa sem hrnú, aby mohli vidieť pokope vyše dvesto orlích lovcov. „Je to sviatok, ktorí vznikol pre turistov aj z toho dôvodu, že sa lovcov nikomu nechce hľadať. Orlí lovci bývajú v jurtách a nikdy nevieš, kde sa nachádzajú. Tu to nefunguje tak, že si s nimi dohodneš termín a za pár dolárov ti spravia predstavenie. Neradi sa termínovo viažu. Buď ich nájdeš, alebo máš smolu.“ Usmievavá Alenka vždy dopovie to svoje „toto je Mongolsko“.
Lovci orlov zachovávajú spôsob života, ktorý je vzdialený väčšine moderného sveta, prežívajú kruté zimy, žijú mimo júrt, trénujú orly a lovia na koni. Spojenie medzi lovcom a orlom je silné. Keďže orly sú veľmi nezávislé, treba ich trénovať už od útleho veku, aby si k človeku vytvorili dôveru. Miestny lovec nám vysvetľoval, že trénovať mladé orly môže byť lepšie, pretože sú krotké a neublížia deťom ani ovciam, ale staršie vtáky sú v skutočnosti lovcami s inštinktom zabijaka potrebným na ulovenie vlkov a líšok.
Len ako tie orly domáci získavajú? Tu sme s naším filmovým štábom narazili na tradície, ktoré s naším hodnotovým systémom nemusíme ako západná spoločnosť pochopiť. „V mojom rajóne je niekoľko orlích hniezd,“ začne rozprávať náš hostiteľ. „Vyšplhám sa do jedného z hniezd a vytipujem si jedno mláďa, ktoré priviažem k hniezdu. Orlia matka kŕmi mláďa a keď je dostatočne silné a schopné lietať, zoberiem ho z hniezda.“
Po vycvičení, čo môže trvať aj niekoľko rokov, orol ide s lovcom na koni a sedí na jeho ľavej ruke. Puto medzi skúsenými lovcami a ich vtákmi môže byť také úzke, že najmenšia zmena tlaku pazúrov na predlaktí lovca ho upozorní, že vták zacítil pach. Niektorí kazašskí lovci majú staré pušky, ktoré používajú na lov zajacov, ale väčšina lovu je ponechaná na orly, pretože ich schopnosť vidieť korisť je až osemnásobná v porovnaní s ich majiteľmi. Zatiaľ čo ich hlavnými obeťami sú líšky cenené pre svoju extrémne teplú srsť alebo svište pre ich kožušinu a mäso, mocné orly zdolávajú aj sovy, vlky a dokonca aj snežné leopardy.
„Orla nevlastním do konca jeho života. Po štyroch alebo šiestich rokoch ho vypustím do prírody, kam patrí. V deň, keď orla zo svojich služieb prepustím, vyberiem tú najlepšiu ovcu, zabijem ju a nechám, nech si orol spraví poriadnu hostinu. Za ten čas sa vzdialim tak, aby ma už nikdy nenašiel.“ Tu sa dostávame k tomu, ako to celé pochopiť.
Vlastne ľudia nemusia chápať, ale aby prvoplánovo neodsúdili niečo, čo sa v našich končinách nerobí. Vznikla z toho živá dlhá diskusia. Ja si na stránkach tejto knihy môžem dovoliť nielen dlhší text, ale aj zamyslenie, ktoré minutáž v cestopisnom dokumente nedovoľuje.
Nesúdime niekedy až príliš veľa?
Pred pár rokmi, keď som cestoval po Čukotke, narazil som na usadlosť, kde sa miestni obyvatelia živili lovom veľrýb. Vyše pol roka žijú v mrazivom počasí a okolitá príroda neposkytuje žiadnu inú možnosť obživy ako lov mrožov, veľrýb alebo pre nás iných vzácnych druhov zvierat. Stačila malá zmienka na sociálnych sieťach, aby časť sledovateľov spustila spŕšku hejtu na tento spôsob života. Zbytočne som vysvetľoval, že tu nedokáže vyrásť žiadna zelenina, nedajú sa chovať ovce a že domáci nikdy neulovia viac, než im dovoľuje potreba. Čukčovia boli pre nich odrazu barbari, ktorí ničia populáciu veľrýb. Darmo som ich bránil, že keď im ostane mäso navyše, dajú ho druhej usadlosti, aby si nepohnevali miestnych bohov.
Pritom historicky najväčšími lovcami veľrýb boli vždy Nóri a Angličania, ktorí stlačili populáciu morských tvorov k červeným číslam. Čukčovia nikdy neulovili toľko veľrýb pre vlastné obohatenie, že by ohrozili prírodu.
Presne v takejto dileme sme teraz boli. Pochopia to ľudia? Je táto tradícia zastaraná alebo majú domáci Kazachovia hľadať modernejšie spôsoby lovu než brať mladé orly z hniezd? Bráni nám v pokroku zromantizovaná predstava o súlade s prírodou alebo silou-mocou pretláčame náš spôsob života a hodnôt? Kde je tá hranica, čo je v poriadku a čo nie?
Na svojich cestách sa stretávam s turistami, ktorí chcú zažiť pôvodnú kultúru bez nánosov vonkajšej civilizácie. Sú priam hladní po niečom netradičnom a sú ochotní zaplatiť aj stovky dolárov navyše, len nech sa dotknú niečoho, čo už u nich doma neexistuje. Pre mňa je zaujímavé, ako toto celé využíva turistický priemysel, ktorý dokáže správne marketingovo uchopiť daný koncept a predá tento pocit klientom.
Len si všimnite, koľko cestoviek ponúka cesty do málo prebádaných oblastí či k netradičným kmeňom. Turisti alebo cestovatelia chcú zažiť niečo, čo im dodá punc výnimočnosti.
Na jednej strane ochkáme nad spôsobom života, ktorý v danom momente vyzerá prudko romanticky a zhľadúvame slová o skutočných hodnotách, ale keď sa stretneme s niečím, čo je mimo nášho chápania, začneme hneď súdiť. Turisti a cestovatelia vyšli zo sveta, kde každý musí mať názor na všetko a hneď. Táto choroba mať názor na všetko ma dosť rozčuľuje. Akoby bolo chybou povedať neviem, alebo prosto nechápem. V našom svete chránime prírodu a všetko, čo v nej žije. To je správna hodnota a nič proti nej nenamietam. Lenže sú oblasti, kde sa ľudia musia o seba postarať sami rovnako ako pred dvesto rokmi.
Sú miesta, kde nie sú mestá s obchodmi, v ktorých si môžete všetko kúpiť. Ak aj sú, ľudia si chcú zachovať pôvodný štýl života. Orlí lovci utiekli pred komunistami z Moskvy, ktorí im chceli ich spôsob života zakázať. Pre súdruhov boli lovci oportunisti a nepokrokoví ľudia, ktorí sa nechcú presťahovať do krásnych betónových bytoviek niekde na okraj nových socialistických miest. Pre lovcov bola táto vízia zlatou reťazou, radšej si zvolili voľnosť, ktorú tak obdivujeme a v kútiku duše aj závidíme.
Orlí lovci si nikdy nezoberú od prírody viac, než je potrebné. Odmietajú to. Teraz mi napadá paralela. Pozrime sa do našich nákupných košíkov. Koľkokrát si kúpime oveľa viac než potrebujeme? Prečo máme potrebu si nakúpiť viac, než dokážeme zjesť? Koľko jedla zbytočne vyhodíme? Lebo na to máme? Orlí lovci si môžu z tej prírody zobrať viac a dokonca zadarmo, ale neurobia to, lebo by narušili harmóniu, ktorú si tak vážia. My máme drzosť súdiť, vynášať definitívne súdy, a pritom pokrytecky prírodu oveľa viac zneužívame.
Tá naša drzosť nám môže aj uškodiť. Uvediem posledný príklad z ciest do Tibetu.
Nejeden z vás počul o nebeskom pohrebe, ktorý sa odohráva na večne zamrznutej vysokohorskej planine. Tibeťania svojich mŕtvych prinesú na posvätné miesto, kde supy za pár minút mŕtvolu zožerú. Raz o tom istá televízia natočila dokument, ale zabudla uviesť podstatné vysvetlenie. Pôda v Tibete je večne zamrznutá, nerastú tam stromy a vykopať nejakú jamu je nadľudský výkon. Skúste vyhĺbiť hrob vo Vysokých Tatrách a máte odpoveď, prečo sa ľudia pokúšajú nájsť aj iné riešenia. Proti tibetskej komunite sa zdvihla veľká vlna odporu. Naše myšlienkové mantinely nedokázali spracovať, prečo ľudskú schránku zožerie nejaký sup.
A čo sa potom stalo? Tibeťania tento pre nich posvätný akt zakázali pre turistov-cestovateľov. „Ak nás súdite bez záverečnej reči, tak to prosto nikdy neuvidíte,“ bola odpoveď jedného mnícha, ktorý sa snažil použiť diplomatický slovník.
Turisti-cestovatelia sa každý rok neubránia rýchlokvasenému morálnemu komentovaniu, a to má potom za následok, že mnohé veci už nemôžeme vidieť. Tu nejde len o jeden nebeský pohreb, ale aj o orlích lovcov. Cestujem vyše 25 rokov a verte, že dostať sa bližšie k ľuďom v odľahlých regiónoch je čoraz ťažšie hlavne z dôvodu nášho morálneho hodnotenia. Domáci už nemajú vnútornú silu všetko vysvetľovať. Kam sa stratila naša pokora, len počúvanie a zdržanie sa niektorých poznámok? Pred pár rokmi by som sa k orlím lovcom dostal veľmi jednoducho, dnes sa za mňa musí niekto zaručiť. Tu nepomôže dolár navyše, ale úcta a rešpekt.
Cestujme s otvorenými očami, mysľou a dušou. Nemusíme so všetkým súhlasiť, netreba všetko prijať, ale dajme pocit druhej strane, že počúvame s rešpektom a skúšame nad tým všetkým rozmýšľať. V mojom svete, kde žijem, by som orla z hniezda nezobral, ale keby som žil niekde v západnom Mongolsku, iste by som prijal okrídleného pomocníka.
Máte otázky na článok „Mongolsko alebo nesúdime niekedy príliš veľa?“ dajte do komentov a radi odpovieme
Aký je pohľad na šťastie u Čukčov? Aké majú hodnoty? Prečítajte si v našom článku tu