Na konci cestovateľského mesiaca som sa vybral do ďalšej krajiny, kam sa vtedy vážne nechodilo. Komorské ostrovy patria medzi najmenšie africké krajiny a v roku 2009 sem lietala len jedna spoločnosť. Aj to len trikrát za týždeň. Letenky som vybavoval snáď 14 dní a nikto nevedel, či sa do lietadla dostanem. Stále platí, že čím menej navštevovaná krajina, tým je všetko zložitejšie a neistejšie. Na atraktívnosti ostrovom nepridala ani skutočnosť, že v danom roku prebiehali veľké demonštrácie v hlavnom meste Moroni a turistický ruch tu neexistoval. Dokonca som nevedel nájsť žiadneho relevantného knižného sprievodcu a informácie na internete sa blížili k nule. Ak to zhrniem, išiel som do krajiny, o ktorej som nevedel nájsť takmer nič.
Pohodový Madagaskar som mal vymeniť za neistotu, a to doslova. Keby som tieto ostrovy navštívil ako prvú africkú krajinu, tak sa do Afriky už nikdy v živote nepozriem. Tu si uvedomíte, že je veľmi dôležité, ktorú krajinu na danom kontinente si vyberiete. Netreba začať s nejakou besnou a málo známou destináciou, lebo keď má človek málo skúseností, tak ho to môže odradiť od ďalšieho cestovania. Krok za krokom a nenáhliť sa. Ak ste neboli v Ázii, asi sa nevyberiete hneď do Pakistanu, ale začnete povedzme v Thajsku alebo na Filipínach, nech nedostanete silnú kultúrnu facku. Len na Komory neviem, či sa dá pripraviť.
Už samotný let bol zážitkom. Netuším, prečo sa tak dlho vybavovali letenky, keď lietadlo bolo poloprázdne. Dokonca som bol na dvojhodinový let prehodený do biznisu, ktorý ani biznisom nebol. Možno mal byť ten pocit umocnený tým, že som dostal o dve minúty skôr ako ostatní vysušený croissant. Na palube lietadla boli len rôzni vládni úradníci z afrických krajín a ja. Pred mojou návštevou tu boli silné protivládne demonštrácie, ktoré sa snažili upokojiť africké štáty. „Ty zastupuješ ktorú krajinu?“ pýta sa ma predstaviteľ Angoly pred odletom do bohom zabudnutej krajiny. Keď sa dozvie, že som turista a nepracujem pre nikoho, tak si ma poriadne premeria a zisťuje, že v krátkych nohaviciach a s teniskami na nohách sa demonštrácie neupokojujú. Skôr mi s jemnou iróniou zaželá veľa šťastia a ponorí sa do svojich dokumentov.
To šťastie som však potreboval od prvého momentu. Len si predstavte, že pristanete v krajine, kde nič nefunguje. Papierik, ktorý som vypisoval na letisku, nemal kolónku „tourist“, ale len „business“ alebo „reporter“. Policajt ma nútil zaškrtnúť jednu z daných kolónok, ale to som nemohol, lebo by ma potom nepustili do krajiny. Mal som len turistické víza a pre obchodníkov a novinárov boli vtedy špeciálne víza. Vyslovene Hlava XXII, ktorá sa dlho nevedela vyriešiť. Celú situáciu zachránil policajný dôstojník, ktorému som niečo sľúbil, ale už neviem čo. Úplatok to ale nebol. Keď ma videl, musel okamžite pochopiť, že odo mňa peniaz nezíska a republiku mu určite nerozvrátim.
Prekvapivý nocľah
Vyjdem z letiskovej haly a ako supy sa na mňa vrhnú všetci taxikári ostrova. Hádajte, koľko chceli za päťkilometrovú vzdialenosť. 50 USD! Pozerám na ich vymyslený cenník ako vyoraná myš a vyberám sa pešo. Lenže kam? Mesto Moroni vyzerá ako poriadna diera, ktorá už nemala ani existovať a kde sú veľmi smutné zvyšky histórie. Vraj Moroni bolo rovnako slávne ako severnejší Zanzibar. Teraz tu však na mňa pozeral smutný prístav, kde bolo päť polorozpadnutých člnov a neskutočný zápach z miestneho trhu, kam ani domáci poriadne nechodili. Chcel som čo najrýchlejšie nájsť strechu nad hlavu. Na moje prekvapenie ale nikde nič nebolo. Na informačnej tabuli, ktorú rozožrala hrdza, sa vyblednutou farbou hlásil hotel. Pozriem tým smerom a na druhom konci zálivu vidím len rozpadávajúcu sa budovu. Tri hodiny chodím, hľadám a pýtam sa. Nič. Vtedy neexistovalo žiadne Airbnb, guest house či house sitting. Prespať niekde na lavičke hraničilo s debilizmom. Pri 40-stupňových horúčavách a takmer 100-percentnej vlhkosti som konečne našiel niečo, čo sa javilo ako hotel. Zaklopem na dvere a po minúte mi otvorí staršia Číňanka, ktorá sa na mňa pozerá ako na vraha. Cez zamrežované okno sa snažím dohovoriť a naznačujem, že chcem prespať. Pozerá sa však ako keby za mňa a hľadá, či tu s niekým som. Neverí, že chcem prespať na izbe sám. Jej údiv, že tu budem vážne sám, pochopím neskôr v noci.
Bol som taký unavený, že mi vôbec neprišlo zvláštne, prečo je v nočnom stolíku diera a posteľ je v strede poriadne prehnutá. Proste som padol do postele a zobudil som sa až na strašné vzlyky po zotmení. Mňa totiž keď zobudíte, tak mám hodnú chvíľu problém si uvedomiť, koľká bije. A potom to nastalo. Ako v nejakej rozprávke, kde sa hlavnému hrdinovi zapla nad hlavou povestná žiarovka, som po slovensky poriadne zreval: „Veď ja som v bordeli!!!“ Tá diera v stolíku bola na použité kondómy a keď som otvoril drevené dvierka, hádajte, čo som objavil. Toto opisovať nebudem. Skôr ma naplo, keď som uvidel, na čom spím. Jeden fľak za druhým a tá spomínaná jama v matraci bola vlastne umne vytvorená ľudským úsilím. Od toho momentu spím na okraji postele a na zem si nechcem ľahnúť, lebo sa premením na černocha.
Symfónia ľudských vzdychov mi nedáva spať až do rána. Som presvedčený, že hneď ako vyjde slnko, idem hľadať niečo iné. Nebudem vás naťahovať, jasné, že nič iné v meste nebolo. Len tento bordel, ktorý vlastnila čínska rodina. Ešte šťastie, že Číňanka sa na mňa zle nepozerala a uverila mi môj príbeh o turistovi, ktorý hľadá len strechu nad hlavou. Dokonca mi dáva lepšiu cenu za druhú noc a z 50 USD to zjednám na 30. V cene je aj voda vo vedierku, lebo kanalizácia sa ešte len robí a nikto netuší, kedy bude hotová. Chcel by si protestovať? Môžeš, ale nezvíťazíš. Aj toto je daň za dobrodružstvo. Teraz sa tomu smejem, ale vtedy mi bolo do plaču. A ani nie o týždeň by som dal aj posledný dolár za noc na tomto exkluzívnom mieste.
Nedáte si netopiera?
Čo bolo mojím cieľom? Vyjsť na najvyšší vrch a zároveň aktívnu sopku Karthala, ktorá sa týči do výšky 2 361 metrov nad morom. Len ako sa tam mám dostať? Kde je začiatok treku a ako vyzerá cesta? Som bezradný a domáci mi nevedia poradiť. Veď prečo by niekto liezol na niečo, čo môže každú chvíľu vybuchnúť? Dostávam tip na jednu školu, kde by mal byť mladý učiteľ, ktorý pozná niekoho, kto pozná toho správneho človeka. Pripadám si ako v počítačovej hre, kde sa musím prehrýzť cez nejednu prekážku. Mladého učiteľa som našiel. A dokonca pozná niekoho, kto ma tam zoberie. Môžeme vraj vyraziť hneď skoro ráno a počas výstupu prespíme niekde pod vrcholom. S jedlom si vraj nemám robiť starosť, o všetko bude postarané. Informácie na mňa pôsobia ako balzam, a tak si idem zaobstarať niekoľko pív, aby som dokázal vydržať ďalšiu symfóniu slastných vzdychov miestnych obyvateľov.
Pivá boli silné, nič som nepočul a ráno s úsmevom vyrážam na samotný vrchol. Vedie ma sprievodca, ktorý nerozpráva mojím jazykom a on mi tiež nerozumie. Pôsobíme ako nemá dvojica z nórskeho filmu zo začiatku 20. rokov. Len sa tak predierame pralesom, kde nie je žiaden chodník, sekáme mačetou a zo mňa sa leje ako z krhly. Chcem si vymeniť tričko s dlhým rukávom za krátke, ale posunkami mi môj sprievodca naznačuje, že všade je veľa malarických komárov. Nad touto správou radostne zaplesám a poďakujem nebesám za dar, ktorý mi zoslali. Ak som v ten deň nevypotil pár litrov, tak ani jeden. Chodím po horách veľa, ale šliapať, keď pod nohami máte bahno, okolo vás je džungľa a takmer stopercentná vlhkosť, poviem vám, že budete mať na konci dňa dosť. Som vyšťavený. Zapichli sme to asi 200 metrov pod vrcholom. Vyššie teraz nemôžeme ísť, nakoľko sopka vypúšťa jedovaté sírne pary a my sa chceme ráno zobudiť.
Sprievodca niekam odbehne a za hodinu prináša večeru. Na oštepe má dva krásne úlovky a ja si neviem vybrať. Dám si ešte trepotajúceho sa netopiera, ktorého vraj domáci pripraví tak, že sa budem oblizovať za ušami, alebo toho krásneho horského potkana, ktorý má 20 centimetrov dlhý chvost a dva veľké predné zúbky? Tento výber bol taký náročný, až som prestal mať hlad. Keď posunkami naznačujem, že si nedám ani jedného živočícha, domáci sa prvýkrát usmeje. V ten večer som na poslednej Horalke a domáci chrapká s plným žalúdkom. Vedľa neho sú pozostatky netopierích krídiel a ten potkaní chvost. Možno si to odložil na ráno. Mám pocit, že ma už nič nedokáže prekvapiť. Za pár dní ale budem chcieť jesť tie netopierie krídla a zajedať to chvostíkom.
Koniec prvej časti…
Máte otázky na článok „Komorské ostrovy alebo ako som mal zjesť netopiera“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov