Cestovanie po Sýrii je ako cesta na horskej dráhe. Na jednej strane zažívate pozitívne vnemy, ale na druhý deň dostanú vaše emócie takú paľbu, až vám vyskočí telesná teplota. Ďalší deň sme cestovali do Aleppa, ktorý nás zobral na tej horskej dráhe do temnej ľudskej duše.
Koľko človek dokáže vydržať, kým so všetkým netresne a nepovie dosť? Kde berie ľudský tvor tú nesmiernu energiu začínať od absolútnej nuly? Viete si predstaviť, že jeden deň sa smejete a užívate si krásny bezstarostný život a na druhý deň stratíte dom, dieťa, manželku, rodinu, prácu a vy sa musíte pozviechať na nohy a postaviť sa na novú štartovaciu čiaru? Nie, to sa nedá predstaviť, kým to nezažijete na vlastnej koži. Ani ja nepatrím medzi ľudí, ktorí dokážu všetko pochopiť, aj keď som prešiel mnohé vojenské oblasti, kde vládne beznádej. Avšak to, čo som videl v Aleppe, ma uvrhlo do hlbokej depresie.
Najväčšie mesto v Sýrii, ktoré bolo zničené
Aleppo zažilo počas spomínanej občianskej vojny jedno z najdesivejších bombardovaní. Druhé najväčšie mesto, kde žili pred vojnou vyše dva milióny ľudí a patrilo medzi najdôležitejšie oblasti v krajine, je dnes doslova v troskách. Keď idete po ceste medzi Homsom a Aleppom, víta vás ľudoprázdna a vymretá krajina. Pamätám si časy ešte pred občianskom vojnou, na tomto úseku bolo veľa krásnych rodinných budov, ktoré mali záhrady, zelené trávniky a kypelo to tu životom. Dnes je všetko v ruinách a nikde nestretnete živú dušu. Žiaden dom nebol ušetrený deštrukčného rukopisu bômb. „Toto sa už nedá opraviť. Len zbúrať a postaviť nanovo. Len kto sa sem vráti? A kedy?“ uvažuje náš sprievodca, ktorý to berie veľmi ťažko. „Komu to prospelo? Prečo sa ľudia nedokázali dohodnúť? Prečo Asad musel ničiť?“ Aj keď je sprievodca zjavným priaznivcom Asada, niektoré veci mu nevie zabudnúť. Z rozhovorov mám pocit, že tu si človek musí vybrať medzi zlom a zlom. Nič ako menšie zlo tu neexistuje. ISIS? Asad? Al Kaida? Čo by ste si vybrali? ISIS vraždil každého, komu nevyhovovala ich ideológia. Ešte teraz mi v ušiach znejú príbehy kňažiek z Malluly (dedina, kde sa ešte stále hovorí jazykom Ježiša Krista), ktoré boli unesené a tri mesiace o nich nikto nič nevedel. Asad? Ten, ktorý sľúbil obyvateľom lepšiu budúcnosť, ale neštítil sa zhadzovať bomby, ktoré niesli lietadlá ruskej výroby, na školy, nemocnice a mestá! Pamätáte si na bojové plyny, ktoré použil? Každá strana má v tomto konflikte niečo na rováši.
Dve hodiny prechádzame cez armagedon, kde nepočujete ani štebot vtákov. Všetko tu zomrelo. Žiadne stromy, ľudia, zvieratá, len domy s veľkými otvormi po delostreleckých granátoch. Počas dvoch hodín nevidím nepoškodený dom.
Lenže to najhoršie má ešte len prísť.
Scény ako z filmu Berlín z roku 1945
„Aleppo zažilo jedno z najhorších bombardovaní. Počas jedného celého mesiaca na nás padali letecké bomby. Vraj boli presne navádzané na vojenské ciele,“ spomína miestny obyvateľ. „Tie bomby padali viac na hlavy obyvateľov ako na vojakov. Bol to masaker priamo v centre mesta.“
Videl som zdevastovaný Mosul, zničený Kábul, ale Aleppo je vám pripomenie obrázky zničeného Berlína alebo Stalingradu. Aj keď je to už deväť rokov od bombardovania, mesto je stále veľmi smutné. Najviac zničených budov sa nachádza naľavo od pevnosti. Zničené budovy stoja vedľa seba ako pokazené zuby. Tie kazy sa už nedajú napraviť, len čakajú, kedy ich šikovný zubár odstráni. Len komu by sa to chcelo opraviť, keď nie sú peniaze a je ich toľko, že ich neviete ani spočítať? „Na tomto mieste sa použili chemické zbrane. Myslíte, že to niekoho trápilo?“ Sprievodca ukáže prstom na bývalé námestie pred pevnosťou. Zahľadím sa na to miesto a neviem tomu uveriť. Na tomto námestí sme v roku 1998 s kamarátmi jedli v miestnom zelenom parku výborné pečené kurča a zapíjali sme ho čerstvým pomarančovým džúsom. Okolo nás bol živý pouličný ruch a nadháňači do autobusov sa prekrikovali v názvoch jednotlivých konečných staníc. Naľavo od námestia bola skvelá kaviareň, kde domáci bafkali svoje vodné fajky a hneď veľa sa podával skvelý čierny čaj s tromi kockami cukru. Celé miesto bolo plné a kypelo životom od rána do neskorého večera. A na čo sa teraz pozerám? Na nič. Vyslovene na nič. Nezostalo nič, len tie zničené budovy, z ktorých neviete vyčítať, čo sa tu voľakedy robilo, čo sa predávalo a kto tu býval. Len kopec sutín, z ktorých trčia kovové tyče pokrútené po silnom bombovom útoku. Všetko je nenávratne preč a už tu nepočuť ani hlas muezína z minaretu, ktorý nás sprevádzal pri dobrom pečenom kurčati.
Možno to zaznie pateticky, ale cítim sa taký smutný, že niekoľko hodín nepoviem ani slovo. Večer píšem svojím kamarátom, s ktorými som sem vtedy dávno pricestoval a prikladám obrázok. „Pamätáte si na toto miesto?“ Odpoveďou je mi v správach len otáznik, lebo obrázok nemá čo pripomínať. Tu nehráme súťaž „Nájdi 10 rozdielov“. Tu máte pred sebou totálne rozdielne fotografie, ktoré nemajú nič spoločné. „Je to Aleppo a miesto, kde sme jedli pečené kurča,“ napíšem do facebokovej správy. V ten večer som nebol smutný len ja.
Bombardovanie bolo na dennom poriadku
„Bombardovanie bolo na dennom poriadku,“ začína rozprávať obyvateľ mesta, ktorý pracoval pre biele prilby. „Neustále sme hľadeli na oblohu a snažili sa lokalizovať, kde zhodia vládne vojská bomby. Hneď ako to niekde buchlo, vyrazili sme na miesto výbuchu. Nemali sme žiadnu poriadnu techniku a čím dlhšie trvalo obliehanie, tým menej bolo benzínu, liekov a vlastne všetkého, čo potrebujete na vyslobodzovanie ľudí z trosiek budov.“ Ahmed si potiahne z cigarety. „Ako máte vyslobodiť ľudí, keď máte len lopaty a vlastné ruky? Často sme vytiahli zo sutín už len mŕtvych ľudí. Najviac vás zasiahne pohľad na mŕtve deti. Je jedno, či vytiahnete mŕtvolku vcelku, alebo len malú časť, torzo tela. Ako otca vás to dostane do ťažkého stavu.“ Z cigarety, ktorú drží medzi prstami, si potiahol len raz. Necháva ju dohorieť a pozerá sa pred seba. „Keď som počul vo večerných správach, že bomby padali na hlavy teroristov, tak som kričal od bolesti. Do riti! Tie bomby zhadzovali sýrske a ruské lietadlá vyslovene tak, ako sa im zachcelo. Žiadne presné bombardovanie, ktoré malo ničiť len teroristov. Videl som, čo som videl a svet bol ticho. Svet už mal dosť našej bolesti a nechcel o tom počuť. Ten svet tam vonku chcel mať pekný svet bez hrozivých obrázkov.“ Hodí cigaretu na zem a mávne nad tým rukou.
Máte otázky na článok „Aleppo (Sýria) alebo ako vyzerá 2 miliónové mesto“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ako sa žije v Afganistane pod vládou Talibanu? Pohľad Slovensky na dnešnú situáciu
Autor
Čítať viac článkov