Žena je ako prd v miestnosti alebo pohľad Slovenky na Afganistan
„Mňa by veľmi zaujímalo, ako sa tam cestuje žene. Aké pocity zažíva? Ako sa cíti?“ To je len malý úryvok toho, čo nám príde na sociálne siete, keď uverejňujem najnovšie informácie z poslednej cesty z Afganistanu. So smútkom musím vždy odpovedať, že neviem. Žiadna žena sa so mnou nevybrala do tejto veľmi ťažko skúšanej krajiny po nástupe Talibanu a za druhé sa veľmi ťažko rozpráva chlapovi s nejakou ženou. Už len to, že sa na ženu pozriete je neprípustné. Raz sa stalo, že kamarát Stano nechtiac odfotil ženu v modrej a nepreniknuteľnej burke a už bol požiar na streche. Vždy musíte skloniť hlavu, lebo neviete, kde je náboženská polícia, s ktorou sa nechcete rozprávať. Na jednej strane má žena každým rokom menšie a menšie práva a na druhej bohabojný Taliban chráni ženu pred cudzími pohľadmi a dokáže za ňu bojovať.
Tento rok sa so mnou vybrala frajerka Ewka do Afganistanu. Skláňam sa pred touto ženou, ktorá má nielen veľkú odvahu – keby ste počuli čo všetko zažila v Afrike nielen počas cestovania, ale aj práce – tak si uvedomíte, že máte pred sebou veľmi rozhľadenú osobu s neuveriteľnými skúsenosťami. Teraz čitateľ povie, že som nekritický a každá frajerka je najlepšia. Možno má čitateľ týchto riadkov pravdu… Ale to, čo si na nej najviac všímam, sú jej pozorovacie schopnosti. Pri nej zisťujem, že mnoho situácií sa dá riešiť inak. Jej pohľad je skutočne veľmi zaujímavý. Dlho pracovala v Angole, Mozambiku či v Kambodži, kde si vypočula mnohé smutné príbehy ľudí. Práve vďaka nim vníma jednotlivé situačné nuansy citlivejšie ako tvrdé oko muža.
Pri jednom spoločnom rozhovore v uličkách Kandaháru som sa jej spýtal, či by Vám, čitateľom, nemohla napísať svoje pocity a lepšie priblížiť všetky ženské otázky, ktoré sa na mňa hrnú. Dovoľ mi, milý čitateľ, aby som dal priestor Ewke a jej pocitom, ktorá ti doplní mozaiku.
Byt ženou – turistkou
…Ťažko sa to opisuje, ale byť ženou-turistkou v Afganistane je zvláštny pocit. Asi najrelevantnejšie prirovnanie, ktoré mi napadá je, že je to ako keby ste boli prd v miestnosti. Ľudia vás veľmi intenzívne vnímajú, vedia, že ste tam, že ste prítomná, existujete, no ste pre nich neviditeľná.
Prdová paralela bola napríklad špeciálne významná pri stretnutiach s lokálnymi úradníkmi. Pri každej návšteve nového mesta sme sa museli ísť predstaviť k miestneho šéfovi turizmu. Je trochu zvláštne mať takéto oddelenia turizmu v každom väčšom meste v krajine, kde turizmus prakticky neexistuje. Snažím sa to nejako chápať, veď aj my sme mali v čase socializmu ľudí poplatných režimu a tých treba nejako zamestnávať, a hlavne im dať výložku (all respect to Captain Danko) alebo pocit váženosti.
Tieto návštevy väčšinou prebiehajú vo veľmi priateľskom a tak trochu teatrálnom duchu. Najprv vás pomocní úradníci usadia do prijímacej miestnosti alebo kancelárie hlavného šéfa. Nechajú vás chvíľu čakať, aby bolo jasné, kto je tu šéf. Niektoré miestnosti majú veľké ostentatívne kožené kreslá, iné majú gauče ešte zabalené v plastových obaloch, aby bolo zreteľné, že sú nové. Najlukratívnejšie pritom štandardne býva, samozrejme, kreslo šéfa. Po krátkom čakaní príde šéf. Teda, niekedy to čakanie je dlhšie, lebo povedzme si pravdu, akokoľvek pohodlné to kreslo je, pri tom počte turistov nemá zmysel sedieť v kancelárii celý deň. No, a keď teda konečne príde samotný šéf, podá postupne ruku všetkým v miestnosti. Samozrejme, okrem vás. Lebo prd.
Už vizuálne je poznať, kto je šéf – väčšinou sú to páni v stredných rokoch, honosnejšie vyzerajúci muži s hustou bradou a porastom-obdareným obočím. S talibanským turbanom na hlave a veľkým zlatým prsteňom. Väčšina mala o pár kíl viac ako ostatní pracovníci na oddelení. Životná múdrosť hovorí, že v chudobnejších krajinách človek podľa váhy ľahko odpozoruje, komu ide pravidelný plat. Šéfovia budia dojem vážnosti a dôležitosti. Radi rozprávajú a radi sa nechávajú počúvať. Na to sme boli pripravení – dostali sme inštrukcie od vedúceho pána Navrátila, že nemáme rozvíjať konverzáciu a že máme odpovedať stručne, pokiaľ možno jednoslovne. Platí tu jednoduchá rovnica – čím viac sa na týchto úradoch „zakecáme“, tým menej času nám ostane na spoznávanie mesta. Na niektorých úradoch z vás radi urobia propagandu – budú sa s vami snažiť natočiť video, ktorého zámerom je predať vládu Talibanu ako prospešnú, bezpečnú a pokojnú. Preto sme im slušne vysvetlili, že naša práca doma nám zmluvne neumožňuje poskytovať externé rozhovory.
Aj vďaka tejto taktike dôjdu šéfovi Talibanu vlastné témy a ponúkne slovo svojim návštevníkom. Jeden po druhom sa predstavíte a poviete, kto ste a čím sa v živote živíte. Teda až na vás. Lebo prd. Proste vás decentne preskočia, lebo aké zaujímavé zamestnanie by už len žena v živote mohla mať.
Na druhej strane, prd prirodzene budí v miestnosti pozornosť a zvedavosť. Kto ste, čo tu robíte a komu patríte? Aj keď sa na nás snažia nepozerať, stane sa, že pristihnete miestneho úradníka ako sa na vás skúmavo zapozerá. Vlastne si uvedomíte, že všetci tak trochu „natajnáša“ poškuľujú. Aj tomu veľkému váženému šéfovi občas ubehne pohlaď. A keď sa dostanete mimo tento formálny a kontrolovaný proces, tak sa s vami muži začnú aj rozprávať. V jednom meste sme napríklad vyfasovali lokálneho reprezentanta, ktorý bol dosadený Talibanom, aby sme pod jeho dohľadom videli len to, čo je dovolené. Jeho úlohou tiež bolo usmerniť nás a zasiahnuť, aby sme neprekročili povolenú hranicu. Napríklad, aby sme nefotili ženy. Zobrazovať ženu na fotke alebo na obrázku je haram (zakázané). No prekvapivo, keď sme boli mimo mesta, a tak konečne „mimo oficiálny dohlaď“, tento sprievodcovský dohľad sa ma opýtal, či si s ním urobím selfie. Ukázalo sa, že aj prd má schopnosť vyniknúť a zaujať!
Oblečenie
Jedna z prvých vecí, čo fixer urobil, keď nás stretol bolo, že nám išiel kúpiť abaje. Aj keď sme boli oblečené vo voľných neforemných nohaviciach a dlhých blúzach, teda v niečom, v čom by sme sa pravdepodobne po Bratislave bežne nepremávali, naše západné oblečenie tu príliš vytŕčalo. V roku 2022 sa Taliban snažil dať do obehu zákon, v ktorom by ženy museli byť zahalené od hlavy “po palec na nohe”. Hlavným vymáhačom, aby sa zákon dodržiaval, mala v tomto prípade byť ich najbližšia rodina – ich muž, otec alebo brat, ktorý by niesol konsekvencie, keby žena zákon nedodržiavala. Mohol by napríklad stratiť zamestnanie vo verejnej sfére alebo ísť do väzenia. Ak by ste stíhali samotnú ženu za nedodržiavanie nariadení, nemalo by to až taký zásah – o deti by sa postarali starí rodičia a rodina by si ďalej žila relatívne normálny život. No ak budete stíhať jej muža, bude to mat devastačné dôsledky na celú rodinu – muž je totiž živiteľ rodiny a pravdepodobne sa tiež stará o starých rodičov a podobne.
Nakoniec sa toto nariadenie nedostalo do obehu v požadovanej intenzite. Taliban pravdepodobne usúdil, že na to spoločnosť ešte nie je dostatočne „zrelá”.
V Kábule sú pravidlá trochu voľnejšie, a počas ramadánu na večeri v reštaurácii sa dá vidieť ženy, ktorým popod abaju dokonca vytŕčajú lodičky alebo rifle. No vraj aj to sa postupne – ale iste mení. Boli incidenty, keď mravnostná polícia zobrala takého ženy na policajnú stanicu a ich rodina si ich musela vyzdvihnúť a usmerniť ich. Okrem Tadžického severu, ktorý je farebnejší a oblečený viac stredoázijsky (čiže veľa semišu, farebné a trblietavé šatky a pod.), je to mimo Kábulu oveľa konzervatívnejšie. Všeobecne je na ulici menej žien, a tie čo vidíte, sú prevažne zahalené v burkách. Mimo veľkých miest sú ženy prítomné len pri nákupoch na trhoviskách alebo v obytných zónach. A keďže Afganské domy sú obkolesené veľkými hlinenými múrmi, v niektorých mestách uvidíte ženy len sporadicky.
Koniec prvej časti
Máte otázky na článok „Žena je ako prd v miestnosti alebo pohľad Slovenky na Afganistan“? Dajte do kometu a radi odpovieme
Kam smeruje Afganistan? Bude lepšie alebo horšie?
Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.
