,,Ak si myslíš, že tu nájdeš šťastie, si na omyle. Lebo ak si šťastie nenašiel doma, tu ho ťažko objavíš,“ hlása jeden nápis na tibetskom chráme, ktoré sú nielen miestom, kde mnísi meditujú, ale aj kam si Tibeťania prídu po nejednu radu.
Tibetské chrámy sú častokrát zasadené hlboko v horách. Do jedného smerujem aj ja niekoľko hodín tvrdej jazdy. Sem ešte čínsky betón nedorazil a civilizácia sa sem dostáva pomalšie ako niekde do Lhasy. Čím som ďalej od hlavného mesta, tým viac pribúdajú typické dedinky. Kamenné domčeky obohnané kamenným plotom, na ktorom sa blížiacou zimou pribúdajú usušené jačie hovienka. A prečo jačie hovienka? No preto, lebo vo výške nad 4000 metrov nenájdeš žiadne lesy a nejako treba nielen kúriť, ale aj variť.
Naše auto si to pekne reže po kamenistých cestách s výhľadmi na okolitú prírodu. Sem-tam sa mihne nejaká 6 či 7-tisícovka, ale dole sa pozerať nechcem. Neznášam výšky a tu vidím tak 500-metrovú prepadlinu pod sebou. Spolieham sa na umenie vodiča, ktorý si neustále púšťa tibetský pop. Odrazu mu vystrelí ruka a ukáže na chrám. ,,Tam ideme!“ zvolá. Niekde tam v diaľke vo výške 4 700 metrov je náš cieľ. Ešte budeme musieť prejsť nejednu serpentínu, aby som dorazil do cieľa.
,,Tibetské chrámy v minulosti plnili tie najzakladanejšie úlohy,“ povie mi tibetský sprievodca. ,,Ľudia sa sem chodili nielen učiť, ale aj keď mali problémy so zdravím, alebo poradiť sa v právnych veciach. Pred kultúrnou revolúciou, kedy Maove fanatické deti zničili až 90 percent všetkých chrámov, v tomto chráme pôsobilo cez 1500 veriacich. Dnes ich je tu len 250.“
Dnes je na západe populárne chodiť do budhistických chrámov a hľadať šťastie mimo domova. Pritom mnohé „akože chrámy“ sú prispôsobené našim životným podmienkam. Ale keby chcel niekto skúsiť niečo echt, musí prísť sem a skúsiť život taký, aký v skutočnosti v odľahlých horách je. Toaleta? Zabudni. Tu musíš pekne von na suchú toaletu, ktorá sa zasypáva vápnom. Spoločná hadica, kde sa nielen umýva, ale aj berie voda do kuchyne. Práve tam smerujem, aby som si dal silný slaný čaj, ktorý vraj pomáha proti výškovej chorobe. Dávam si aj mníšske jedlo campu, ktorá zaženie rýchlo hlad. Ak by videla obchodná inšpekcia, v čom sa dokáže uvariť jedlo, asi by sem musela nahádzať granáty. ,,Tu je iný život. Len ty, modlitba a divoká príroda. V zime sem prídu mrazy hlboko pod bod mrazu a ani v ubytovniach sa nekúri.“
V tom zaznie gong a všetci sú zvolaní na modlitbu do hlavného chrámu. Každý deň sa modlia dvakrát, ráno a večer. Ja však prichádzam na večernú modlitbu, ktorá bude trochu iná. Bude za duše mŕtvych, aby našli pokoj na druhom svete. Tento kláštor je výnimočný aj v tom, že tu prinášajú telá mŕtvych, aby ich do 40 dní po smrti mnísi nielen rozrezali, ale aj hodili supom. Teraz si viem predstaviť tvoju rekaciu. Hodiť supom? Fuuuuj! Presne takto reagovali turisti a cestovatelia, ktorí si nenaštudovali miestne podmienky a bezhlavo tento zvyk odsúdili. Dokonca o tom natočili dokument a svet sa pozeral divne na Tibet za ich „vraj zvrátenú tradíciu“. Ale keď si to rozoberieme na drobné, zistíme, že to nie je vôbec otrasné. Len si predstavte, že žijete vo výške nad 4000 metrov, kde je kamenistá pôda a nie je žiaden strom.
Ako keby ste boli v Tatrách a na Lomnickom štíte máte vykopať jamu cez 2 metre. Dokážete to? A rastie na Lomnickom štíte nejaký strom? Toto ma na dnešnom cestovaní hnevá. Ľudia veľmi rýchlo vynášajú súdy bez toho, aby si tému trochu naštudovali. Aj preto sa stalo, že netibeťanov na tento rituál už nepúšťajú.
Všetko naraz stíchne a hlavný mních začne odriekať budhistické mantry. Všetkých spočiatku osvetľuje svetlo zo sviečok z jačieho masla. Ak by som hľadal mystickú atmosféru, tak som ju našiel. Pocit výnimočnosti umocňuje aj šťastie, že dnes sme tu len my a mnísi. Aj keď som bol neraz v Tibete, takýto luxusný zážitok som nemal.
Mnísi po nás poškuľujú, sú zvedaví a chcú sa nás niečo spýtať. Len silná autorita hlavného mnícha ich drží na červených vankúšoch ako prikovaných. Ale ani jemu nevadíme a prikazuje najmladšiemu, aby nám v tomto mrazivom počasí priniesol tradičný tibetský slaný maslový čaj. Usmeje sa na nás a zdvihne palec, že je rád, že sme prišli. Kláštor je dnes výnimočný v tom, že je pôvodný. Zatiaľ, čo červené gardy zničili počas kultúrnej revolúcie v Tibete až 90 percent kláštorov, tu je všetko pôvodné. Maľby Budhu, obrovská knižnica, ktorá patrí medzi najväčšie v tibetskom svete a hlavne škola.
Om amen padme hum je známa tibetská mantra, ktorú odriekajú všetci a je jedno, či je to mních alebo tibetský pútnik. Pravidelne sa tu roztáčajú modlitebné mlynčeky, vykonávajú púte a prinášajú dary na chod kláštora. Modlitebné vlajočky vejú v chladnom himalájskom vetre a odnášajú prosby veriacich smerom do tam hore. Jediné, čo tu je zakázané, je fotografia Dalajlámu, ktorého čínska vláda považuje za teroristu. Ale o tom nabudúce.
Máte otázky na článok „Prinášajú tu telá mŕtvych, do 40 dní po smrti ich rozrežú a hodia supom“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Ak by ste s nami chceli vycestovať do sveta, pozrite si našu ponuku viď tu
Autor
Čítať viac článkov