Kedy som tu bol prvýkrát? Pýtam sa to sám seba, keď sa prechádzam hanojskými uličkami pri nočnom osvetlení. Ani sa mi nechce veriť, keď mi odrazu z pamäti vypadne údaj 2003. Áno, pred vyše dvadsiatimi rokmi som sem prišiel a pozeral som ako puk na ten nesmierny chaos, ktorý sa na mňa vyrútil v podobe motoriek, klaksónov a iných hlučných zariadení.
Od roku 2003 som sem chodieval pravidelne ako na hodiny klavíra. Buď som sprevádzal klientov alebo podnikal objavné dovolenky. Ale až teraz som si uvedomil, že sa tu niečo zmenilo. Čo to je? Čo je iné ako pred dvadsiatimi rokmi?… Už to mám!
Aj keď to bude pre dnešného zahraničného návštevníka, ktorý sem príde v tomto čase, znieť neuveriteľne, je tu menej motoriek! Klienti, ktorých tu sprevádzam, si myslia, že si z nich robím srandu, lebo pri prechode cez ulice hlavného mesta sa na nich vyrúti veľká masa motorových zverstiev, ktorých nezastaví ani semafor. „Nikdy sa nezastavuj, prosto len choď!“ vysvetľujem priam rodičovským tónom neveriacim klientom, ktorí si myslia, že ich chcem asi hneď v prvý deň zabiť. „Pozri, zastavíš sa a potom nastane tá kucapaca. Len choď. Ver mi!“ Ako biblický neveriaci Tomáš vstúpi nesmelá noha klienta na vietnamský asfalt, zavrie oko, nadýchne sa a ide cez neznáme prostredie. A vážne. Nič sa nedeje. Prúd rôznych motoriek sa ladne vyhýba ľudským telesným schránkam a nenastane ani jeden nebezpečný moment. „Hlavne sa nezastavuj!“ stále povzbudzujem, hoci na semafore svieti zelená farba.
„Ako to tu potom vyzeralo pred dvadsiatimi rokmi?“ vyzvedá Martin pri silnej vietnamskej káve. „Viac motoriek, rovnaký chaos a rovnaké pravidlá,“ odpovedám s úsmevom. „Len tu bol väčší hluk, cez ktorý si si nepočul vlastného slova.“
Vietnamský magistrát postupne zakazuje zbytočné trúbenie a Hanoj sa stáva tichším miestom. Povedal som tichším? No dobre. Tichším pre tých, ktorí už zažili Vietnam v dávnej minulosti. Ty, milý čitateľ, keby si sem teraz prišiel, asi sa mi pre toto neuvážené slovíčko vysmeješ.
Viete, prečo som sa tak zamýšľal, kedy som tu bol naposledy? Dostávam sa do stavu, že vďaka dlhodobému cestovaniu prichádzam do niektorých krajín, miest a destinácii opakovane a môžem porovnávať ich minulosť so súčasnosťou. Je fascinujúce sledovať tú premenu. Baví ma to. Je to však pozitívna zmena alebo negatívna? Pri pivku to rozoberám s jedným cestovateľom, ktorý zastáva názor, že toto je iné a dobre už bolo. Ja som zas na tej opačnej strane a oponujem, že má len spomienkový optimizmus a je pochopiteľné, že sa stotožnil s pocitom pri prvej návšteve. „Ako by reagoval cestovateľ, ktorý tu bol v roku 1991, keď tu boli len bicykle a po motorke ani stopy? Nebude mu chýbať ten zvuk bicyklových zvončekov? Jasné, že bude!“ Hodnú chvíľu filozofujeme. Nechceme sa dostať do stavu, že za „nášho“ obdobia to bolo lepšie. Ale pri jednej veci skočím do sentimentálnych cestovateľských vôd.
Hanoj sa postupne mení, čo sa týka gastronómie. Jasné, že tu vždy nájdete výborné reštaurácie s pho a inými skvelými jedlami, ale vďaka veľkému prílevu cestovateľov z rôznych kútov sveta sa tu hojne vyskytujú západné kaviarne, fastfoody a iné nevietnamské stravovacie zariadenia, ktoré postupne vytláčajú to pôvodné z centra mesta. Sentimentálny som teda preto, že musím ísť hľadať tú pravú vietnamskú dušu inde. Na okraj mesta, kde si stále sadám na umelohmotnú stoličku, prihováram sa Vietnamcom a dáme si BiaHoi –– čapované pivko, hotpot či nejakú miestnu maškrtu.
Veľa vecí sa mení a ja som nútený hľadať to, čo mám rád. Už chápete, prečo ma cestovanie tak baví? Že ma žiadna krajina neomrzí po prvej návšteve? Musím stále hľadať dušu mesta a krajiny. Takže ak vám niekto povie, že Hanoj nie je tým, čím voľakedy bol, tak mu neverte. Všetko sa mení a je len na nás nájsť to pravé orechové. A o tom je cestovanie.
Pokračovanie nabudúce…
Chceli by ste ísť s nami do Vietnamu a Kambodže? Pozrite si našu ponuku
Autor
Čítať viac článkov