Na jednej strane máme fascinujúcu krajinu. Udivuje nás vlastnosťami, ktoré by sme chceli dosiahnuť. Na tej druhej, temnej strane sú skutočnosti, na ktoré by chcela každá krajina zabudnúť a spraviť za nimi tú najhrubšiu čiaru. Áno, môžeme argumentovať, že každá krajina má čierne obdobie, s ktorým sa nerada chváli. Vieme, prečo bola zhodená atómová bomba na dve japonské mestá? Vieme, čo robila krajina vychádzajúceho slnka počas druhej svetovej vojny? Prečo o niektorých veciach nič netušíme?
Som v múzeu atómovej bomby v Hirošime. Hneď na začiatku sú hodiny, ktoré ukazujú, pred koľkými dňami a hodinami bola zhodená najničivejšia zbraň, ktorú ľudstvo dokázalo vyrobiť. Tieto hodiny zároveň informujú pozorného diváka, kedy bola naposledy zhodená bomba. Dnes sa na mňa pozerá priam satanské číslo. 666… Hneď ako odlepím oči od mrazivých hodín, privíta ma miestnosť, kde je okolo mňa zničená Hirošima. Čiernobiele fotografie, ktoré vytvárajú panorámu totálne zničeného mesta. Asi je to prvá fotografia, ktorá bola spravená po ničivej skaze. Aj keď žijeme vo farebnom svete, divákovi sa stiahne žalúdok a neveriacky otvorí ústa. Ak ste si už mysleli, že na začiatok stačilo, z omylu vás vyvedie pohľad na maketu mesta, na ktoré padá atómová bomba. Najprv rozhovor pilotov, ako vykonali rozkaz – a potom výbuch. Pestrofarebná žiara zaleje mesto pri oceáne a v zlomku sekundy sa všetko mení na ruiny. Ešte teraz vo mne doznievajú tie slová pilotov z bombardovacieho lietadla: „Rozkaz splnený, vraciame sa na základňu.“ Každá miestnosť v hirošimskom múzeu vás emočne prefacká. Je to silné a náročné. Jeden výbuch – a vyše 100-tisíc ľudí zmizlo. Áno, zmizlo. „Pri výbuchu vznikla taká silná žiara, že sa ľudia vyparili. Do dnešných dní vlastne presne nevieme, koľko ľudí zomrelo počas výbuchu,“ hovorí miestna sprievodkyňa, ktorá to zažila na vlastnej koži. „Prvé hodiny nikto v hlavnom meste nevedel, čo sa stalo. Nikto neodpovedal na správy, lebo nebolo čím. Nič neexistovalo. Avšak tí, čo prežili, nevedeli, čo majú robiť. Dnes vieme, čo je radiácia a čo spôsobuje. Lenže to, čo sa stalo, malo dátum 6. 8. 1945. Radiáciu necítite a nevidíte. Ľudia sa naďalej pohybovali v zamorenom meste a dotýkali sa vecí, ktoré mali v sebe vysokú koncentráciu žiarenia. Napríklad miestna rieka, ktorá preteká centrom mesta. Zmizla. Voda sa na pár dní vyparila,“ ukáže prstom na rieku, ktorá tu dnes tečie.
V múzeu človek vydrží asi tak hodinu, maximálne dve. Tí, čo projektovali danú výstavu, chceli ľuďom pekne emočne naložiť. Podarilo sa im to a to je dobre. Lenže mne tu niečo chýba. Dlho neviem, čo to je, ale potom mi to dôjde a trochu sa začnem hnevať. Dôvod! Prečo bola vlastne zhodená bomba?
Vedeli ste, že Japonsko stálo počas druhej svetovej vojny na strane fašistického Nemecka? Vedeli ste, že vtedajšia japonská vláda zakladala koncentračné tábory? Prečo na vládu v Tokiu dodnes pozerajú tak krivo nielen v Pekingu, ale aj v ďalších krajinách, ktoré okupovali?
„O týchto veciach sa doma nehovorí. Je to tabu a v našich učebniciach sa dozvieš len také nejasné informácie,“ rozpráva mi pri pivku istý Japonec v Austrálii. „Keď som prišiel do Sydney a počul o druhej svetovej vojne, neveril som. Nedokázal som pochopiť, že by náš národ urobil niečo také. Tieto informácie nie sú zakázané, ale veľmi sa o tom nehovorí. Hanbím sa.“
Pri cestách na kórejský polostrov – a bolo jedno, či som išiel do Južnej alebo Severnej Kórey – stretol som sa s obrovskou nevraživosťou. Počas okupácie Kórey cisárskou armádou medzi rokmi 1910 až 1945, keď neexistovala Severná alebo Južná Kórea sa tu vykonávali väčšie zverstvá ako v nacistickom Nemecku. Mali ste peknú dcéru? Tak mohla skončiť ako prostitútka v japonských vojenských táboroch. Životnosť? Približne mesiac. Ak sa japonskí vojaci mali naučiť prepichovať ľudí, tak sa to robilo na živých ľuďoch. Násilné odvlečenie ľudí do fabrík v Japonsku? Žiaden problém. Aj preto KĽDR dodnes robí raketové testy tak, aby preleteli cez Japonsko a demonštrovali, že nezabudli.
Pekného slova na toto obdobie nemajú ani na tichomorských ostrovoch, ako sú povedzme Šalamúnova ostrovy alebo Papua-Nová Guinea, ktoré som precestoval pred pár rokmi. „Japonská armáda sa pozerala na domáce obyvateľstvo ako na niečo podradné. Hocikedy vás mohli zabiť alebo znásilniť,“ vysvetľuje starší sprievodca v hlavnom meste Šalamúnových ostrovov Honiara. Sme pri pomníku, ktorý symbolizuje a pripomína najstrašnejšiu udalosť v Tichomorí. Bitka o Guadalcanal bola najväčšia námorná bitka medzi japonskou armádou a USA. Tak ako v Európe máme napríklad Stalingrad, tu je to Guadalcanal. Dodnes tu vidíte pozostatky vojenskej výsadkovej techniky. „Boje tu boli brutálne. Ak by sme zobrali životnosť vojaka na európskom fronte a tu v Tichomorí, tak tu sa dožil menej,“ pridá čriepok do mozaiky ďalší bývalý vojak.
Aj keď nechcem veľa písať o histórii, na pochopenie súčasnosti si ju treba predsa len prečítať. Tieto riadky majú skôr podporiť záujem ako dať ucelený pohľad na extrémne zložitú tému. Toto mi presne chýbalo v danom múzeu. Možno to vidím inak a mýlim sa, ale pri rozhodovaní, či zhodiť bombu alebo nie, hral úlohu aj ten faktor, že Japonsko by sa aj pred koncom vojny fanaticky bránilo. Predstavte si situáciu, že vojna v Európe sa skončí, ale v Tichomorí proti Japonsku pokračuje v rovnakej intenzite. Vláda v Tokiu jasne deklaruje, že bude bojovať do posledného človeka. Aj keď Japonci postupne ustupujú z Ázie, stále umiera niekoľko tisíc ľudí denne. Japonsko musí byť porazené a nikto nechce spraviť rovnakú chybu ako na konci prvej svetovej vojny s Nemeckom. Lenže ako? Ak sa spraví výsadok v Japonsku, vojna bude krvavá a zomrie oveľa viac ľudí. Washington sa rozhodne pre radikálny krok, ktorý nemusí vyjsť. Nikto si nie je istý, či Japonsko pri takej silnej demonštrácii jadrovej bomby ustúpi. Najprv Hirošima, nato Nagasaki – no ešte vždy sa nájde časť armády, ktorá chce bojovať ďalej. Nakoniec cisár ustúpi a vyhlási kapituláciu, ktorú niekoľko tisíc ľudí pri svojich rozhlasových prijímačoch nezvládne. Spáchajú samovraždu.
Pre mňa je zaujímavé, ako sa to interpretuje po celom svete. Niekde ako záchrana ďalších životov, niekde ako zbytočný a propagandistický krok… Čo krajina, to iný pohľad. V Japonsku sa veľmi živo pripomína šiesty a deviaty august 1945, ale čo robila vláda v Tokiu, to už menej. Japonská vláda sa od druhej svetovej vojny ospravedlnila cez svojich premiérov a dodnes sa snaží podporovať rôzne projekty. Avšak to, čo mnohým krajinám chýba, je fakt, že sa o tom v samotnom Japonsku málo hovorí. Ako napríklad v danom múzeu, ktorá ukazuje len jednu stranu mince.
Ako dnes vyzerá Hirošima a Nagasaki? Sú to živé a pulzujúce mestá. Ak svojim klientom navrhnem, že sa pôjdeme pozrieť napríklad do Hirošimy, tak sa, pochopiteľne, obávajú zvyškovej radiácie. Odpoviem otázkou. Žilo by vyše milióna ľudí v Hirošime, keby tam hrozila radiácia? Neupozorňovala by krajina svojich občanov, aby tam nešli? Nemusíte sa obávať. Budete prekvapení, ako to tu vyzerá. Ak však čakáte, že tu uvidíte pozostatky výbuchu, ste na omyle. Okrem jednej budovy, ktorá prežila tlakovú vlnu, ho tu nič nepripomína.
Máte otázky na článok „Druhá svetová vojna alebo ako dnes vyzerá Hirošima a Nagasaki“? Dajte do komentu
Chceli by ste ísť s nami do Japonska? Pridajte sa na jeden z mnohých termínov viď
Autor
Čítať viac článkov