Vitajte v ďalšom svete menom tokijské metro. V podzemí nájdete 13 rôznych liniek v celkovej dĺžke 310 kilometrov. Týmito priestormi ročne prejdú takmer štyri miliardy ľudí, ktorých môžete stretnúť na 286 staniciach. Tokio alebo ako prežiť metro v najväčšom meste sveta je článkom, ktorý vás zoberie do podzemia.
Vyskúšajte všetky metrá na svete – Tokio je iná liga. Keď sem vstúpite, najprv vás opantá pocit, že sa tu nutne musíte stratiť. Chcete odtiaľ čo najrýchlejšie odísť a radšej tú vzdialenosť prejsť peši či autobusom. Keď ste boli napríklad v moskovskom alebo newyorskom metre, koľko tam bolo východov zo stanice? Dva, tri či desať? Viete, koľko ich má napríklad prestupný uzol metra v Šindžuku? Dvesto! Nie, nepomýlil som sa v nulách. Dvesto východov, ktoré vás vyprsknú do inej reality. Je to ako Matrix, kde hlavný hrdina vstupoval cez rôzne dvere do inej dimenzie. Chcete sa tak cítiť? Príďte sem.
Raz jeden klient zareagoval, že si pripadal ako v horore, kde ničomu nerozumel a všetko to preňho bolo extrémne rýchle. K tomu prirátajte úzke priestory, masu ľudí a hlavne spomínané tempo. Čas sú peniaze a vy ste ako mravce, ktoré behajú po vychodených cestičkách. Lenže sa musíte zobudiť a uvedomiť si, že ste v Japonsku, kde sú veci logicky usporiadané. Nesmiete sa otočiť. Musíte ísť ďalej do temnoty, z ktorej sa ozýva škripot vlakov metra. Nemôžete sa zblázniť z toho neorganizovaného orchestra. Nielen oznamy v japončine, ktoré hlásia príchody a odchody metra na sekundu presne, ale aj kde sa máte pohybovať, na čo si dávať pozor… Je toho extrémne veľa a vaše zmysly začnú na chvíľu štrajkovať. Presne tak ako mne pred 15 rokmi, keď som vstúpil do tohto šialeného podzemného mesta.
Dnes sa tu už pohybujem, akoby som to tu budoval. Klientov sprevádzam bez toho, že by som sa pomýlil a nachodil kilometre navyše. Vôbec už nemám paniku zo všetkých tých východov, vstupov a prestupových staníc, ktoré má každá stanica. Všetko som pochopil veľmi rýchlo. Japonská organizácia je najdokonalejšia na svete. Ak by niekde vznikla súťaž o najkrajšie metro sveta, to tokijské nemôže súťažiť, ale keby sme mali aj kategóriu najlepšie zorganizovaného metra, Tokio vyhrá prvé miesto a ostatné sa pobijú o nižšie priečky.
Tajomstvom tokijského metra sú logické a prehľadné plániky. Buď sa budete pozerať pod nohy, kde sú nakreslené línie metra s číslami, alebo budete pozorovať číslice, ktoré vás majú vyviesť na koniec tunela. Nesmierne ma fascinuje, že vždy pri výstupe ma ovalí informácia v podobe podrobnej mapky, kam mám ísť. Toto žiadne metro vo svete nemá. V Moskve sa stratíte, ak nepoznáte azbuku, v New Yorku sa spoliehajú, že to už nejako zvládnete a Káhira si žije svojím chaosom. Možno sa mi na tom metre páči, že musíte ovládať čítanie z máp. Je to možno také starosvetské v období, keď sme závislí od nepreberného množstva mobilných aplikácií. Základ je pozrieť sa na mapu a uvidíte, že to rýchlo pochopíte. Len na jednu vec si dajte pozor.
Ako som už spomínal, v tomto podzemí všetci dodržiavajú predpísané pravidlá. Každý má svoje miesto a treba to rešpektovať. Čo tým myslím? Zoberme si napríklad eskalátory. Preneste sa do našich slovenských miest a všimnite si, ako sa nimi presúvame. Stojíte napravo alebo naľavo? Alebo raz tak a potom inak, či to vôbec neriešite a idete si podľa nálady?
V tokijskom metre je najpodstatnejšie pravidlo, že ak idete eskalátorom a neponáhľate sa, stojíte po ľavej strane a pravú necháte voľnú pre tých, čo majú rýchlejší krok. Koľkokrát som zažil nasratého Japonca, keď zahraniční turisti postávali v rýchlom pruhu! „Metro slúži ľuďom na prepravu do práce. My máme náš čas rozpočítaný na minúty, a preto sme v šoku, keď niekto bezdôvodne stojí v tých rýchlych pruhoch,“ ozrejmí nahnevaný domáci turistom, ktorí nerozumejú, prečo sa na nich niekto hnevá.
Kultúrny rozdiel cítiť aj pri nástupe do metra. Opäť si predstavme, ako my doma na Slovensku nastupujeme do električiek, autobusov, trolejbusov či vlakov. Neidentifikovateľná masa sa nahrnie k dverám a neorganizovane sa pchá dnu. Tu? Podľa toho, kedy ste prišli, sa zaradíte do zástupu a stojíte naboku, aby vystupujúci mali čo najviac priestoru. Možno si poviete, že tento uniformovaný život je šialený, ale verte tomu, že vystupovanie a nastupovanie japonským štýlom je oveľa rýchlejšie než slovenské predbiehanie sa a tlačenie. Keď sme už pri tých dopravných prostriedkoch, ešte som si spomenul na jeden zaujímavý rozhovor s dámou, ktorá cestovala aj po Slovensku. „Nechápem, prečo u vás revízori chodia v utajení,“ začne svoj príbeh. „My v Japonsku máme revízorov jasne označených a už z diaľky ich pekne vidíme. Vlastne ani nevieme, prečo ich máme, lebo nechápeme, prečo by sme chodili bez lístka. Práve pri ceste po Bratislavy ma zastavil revízor s veľmi hrubým hlasom. Vyslovene skríkol: „Lístok!“ a ja som ostala v takom šoku, že som lístok nevedela nájsť. Komunikoval so mnou ako so zlodejom a čiernym pasažierom. Bolo to extrémne stresujúce. Pochopiteľne, že lístok som mala, len tie pohľady…“ Zasmeje sa nad naším prístupom.
Práve vtedy si uvedomím, ako sa na nás pozerajú Japonci. Prečo sa vôbec niekto pokúša jazdiť načierno? Prečo si neuvedomujeme, že sa tým okrádame? Normálne som sa hanbil a ospravedlnil som sa. Len nech mi zas niekto nehovorí, že je to o politikoch. Je to len o nás. Všetko je o ľuďoch.
Máte otázky na článok „Tokio alebo ako prežiť metro v najväčšom meste sveta“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Chceli by ste ísť s nami do Japonska? Pridajte sa na jeden z mnohých termínov viď
Autor
Čítať viac článkov