Naše autá sa blížia k hraniciam Uzbekistanu s Turkménskom. Čím sme bližšie, tým je premávka na cestách redšia a aj ľudské príbytky sa postupne vytrácajú. Hranice v Strednej Ázii sú stále symbolom niečoho tajomného, čoho sa tu ľudia tak trochu boja. My sme už našťastie zabudli, aké to bolo voľakedy u nás – preplávať cez všetky tie nezmyselné nariadenia, čakanie a vymýšľanie odpovedí na bizarné otázky vojakov a policajtov. Pochopiteľne, že aj v tejto časti sveta sa niektoré veci menia, ale tu nie. Tu zastal čas. Ak by si staršia generácia chcela pripomenúť hranice medzi Československom a NDR, tak tu bude v siedmom nebi. Tí mladší nebudú chápať. Pochopiť sa to však nedá. Ja cestujem do Turkmenistanu po dvanásty raz a poviem vám, že je to vždy iné. Koľko budem čakať? Desať minút – alebo ako kedysi neuveriteľných šesť hodín? Budú mi opäť prehľadávať celú batožinu, akoby som bol známy díler drog? Alebo len mávnu rukou nad neznámym cestovateľom, ktorý ich ide navštíviť? Vlastne mám rád túto neistotu a neidentifikovateľný závan neznámeho. Akoby som sa postavil na štart nejakých pretekov a neviem, aké prekážky prídu. Všetko sa však dozviem o pár minút.
Do Turkménska nemôžete ísť len tak. Je to krajina, ktorú ročne navštívi menej turistov ako KĽDR. Vážne, vôbec nepreháňam. Turkménsko dostalo aj preto pomenovanie Severná Kórea Strednej Ázie. „Martin, vymaž si všetky aplikácie na VPN-ku,“ oznámi mi môj kontakt v maili. „Všetko je tu blokované, pár dní nepošleš ani email. Jedine ak máš skype. My sme v blokovaní dokonca lepší ako Čína, a to je už čo povedať.“ Mažem teda VPN, ktorá sa používa v krajinách, kde sú blokované stránky. Nie, nebudem to skúšať a myslieť si, že som múdrejší ako colník v zelenej uniforme.
Uzbecká colná kontrola tu fičí, akoby ste boli niekde v Európe. V tom sa krajina neuveriteľne zmenila. Ešte pred pár rokmi by vás Uzbeci držali na hraniciach niekoľko hodín, ale pochopili, že to odrádza turistov. Lenže Turkménsko nechce turistov, je im to jedno. Oni majú svoje pravidlá, ktoré buď prijmete alebo nie. Tu nepomôže odúvať sa, hádať a nedajbože sa odvolávať na nejaké práva. Nepáči sa vám? Tak sem nechoďte!
Pod turkménskou vlajkou nás zastavuje vojak a kontroluje nám pasy. „Máte víza?“ Ako odpoveď vyťahujem pozývací list a on zavolá vysielačkou ďalšiemu kolegovi, že cez územie nikoho púšťa šiestich Slovákov. Starým autobusom sa popri ostnatom drôte presunieme až k hlavnej budove, kde sa začína dôsledná kontrola. „Ako sa volá váš sprievodca?“ pýta sa mladý vojak.
Do Turkménska sa momentálne nedá vycestovať bez miestnej cestovky. Tranzitné víza boli zrušené a vy musíte mať sprievodcu. Ten náš čaká na hranici už pár hodín, vojak si však chce skontrolovať, či viem jeho meno. Je to vlastne kontrola, či sedia všetky údaje. Ak by nesedeli, tak vás bez mihnutia oka otočia. Mobil už nefunguje a vlastne ho tu ani nesmiete použiť. Samozrejme, je lákavé filmovať a fotografovať tie šialené ploty, ktoré sú všade okolo vás.
„Najprv si musíte urobiť kovid test,“ vyhlási ďalší vojak a ukáže rukou, kam máme ísť. Tam na nás čaká doktor, ktorý bez akejkoľvek ochrany odoberie vzorky z našich nosov. „Turkmenistan je jediná krajina na svete, ktorá nemala žiaden prípad kovidu,“ hrdo povie doktor a zľahka mi vojde paličkou do nosnej dierky. Hlavne vraj počúvali svojho prezidenta, ktorý mal údajne lepšie nápady ako celá WHO. Napríklad nariadil, aby bola krajina absolútne zavretá. Nijaké lietadlo nemohlo odletieť či priletieť. Cez hranice nebolo možné prejsť. Krajina sa ponorila do úplného lockdownu. Turkménsko sa vlastne otvorilo iba pred dvomi mesiacmi a my sme to využili. Sme prvou slovenskou skupinou, ktorá sa sem dostala.
Po teste na kovid prichádza kontrola pasov a všetky tie nezmyselné vypisovačky. Koľko papierov som podpísal? Pätnásť! Dve hodiny vypisovania a podpisovania ako český žandár za prvej republiky. Na konci dostanem pas, z ktorého trčia rôzne papieriky. „Nesmiete stratiť ani jeden doklad,“ oznámi mi ďalší vojak a pokynie, aby sme sa presunuli ku kontrole batožiny.
Do krajiny si nesmiete priniesť nijaký nôž, koberec, určité lieky a spomínané aplikácie v mobile. Lenže dnes sa tu niekto dobre vyspal a ukáže nám, že môžeme prejsť. Po štyroch hodinách nás systém vypľuje do najmenej navštevovanej krajiny na svete. Sme tu a naberáme smer Kuňja Urgenč – ale to je už iný príbeh.
Máte otázky na článok „Turkménsko – Uzbecká hranica je cesta v čase“? Dajte do komentu a radi zodpovieme
Vedeli by ste vymenovať 7 zaujímavých faktov o Turkménsku?
Autor
Čítať viac článkov