V Afganistane sa dnes dá cestovať aj po zemi, ak máte všetky potrebné povolenia. Už vám nehrozia prepady Talibanu z vysokých a dramatických hôr a vy môžete zažiť nielen unikátne cesty, ale aj sa prejsť po známych trasách, ktoré využívali obchodníci v stredoveku. Mňa však lákala jedna z mnohých ciest, ktorá bola známa počas sovietskej invázie do Afganistanu v roku 1979. Ste milovníkmi histórie? Sledovali ste dokumenty, ako sovietske vojenské kolóny prechádzali cez priesmyky a modlili sa, aby ich nikto neprepadol? Viete, kde utrpeli sovieti najväčšie straty? Vitajte v severnej časti Afganistanu, konkrétne v priesmyku Salang.
Pár údajov
Cesta horským priesmykom vedie cez pohorie Hindúkuš, ale teraz je skrátená tunelom Salang, ktorý prechádza pod ním vo výške asi 3 400 m. Tunel postavili inžinieri a stavebné čaty zo Sovietskeho zväzu v rokoch 1958 – 1964 ako súčasť rozsiahlej infraštruktúry vybudovanej v Afganistane, ktorú zrealizovalo ZSSR. Počas afganskej občianskej vojny ho v roku 1997 vyhodili do vzduchu sily Ahmada Šáha Massouda, aby sťažili vojakom Talibanu prechod cez pohorie.
Tunel predstavuje hlavné severojužné spojenie medzi Kábulom a Mazar e-Šaríf a skracuje čas cesty zo 72 na 10 hodín. Celkovo ušetrí asi 300 km. Dosahuje nadmorskú výšku asi 3 400 metrov a je dlhý 2,6 kilometra.
V roku 2010 sa zistilo, že cez tunel prechádza okolo 16-tisíc vozidiel. Iné správy hovoria, že tunel bol navrhnutý pre tisíc vozidiel denne, no v súčasnosti sa ním za deň prepraví sedem až desaťtisíc vozidiel denne.
V roku 1955 podpísal Afganistan a Sovietsky zväz dohodu o začatí spoločného rozvoja cesty Salang, pôvodne cez historickú trasu salanský priesmyk. Tunel bol otvorený v roku 1964 a zabezpečoval celoročné spojenie zo severných častí krajiny s Kábulom. Stal sa najvyššie položeným cestným tunelom na svete a bol ním až do roku 1973, keď Spojené štáty postavili Eisenhowerov tunel, len o niečo vyšší a o niečo dlhší – v Colorade v Rocky Mountains. Počas sovietsko-afganskej vojny bol tunel kľúčovým vojenským spojením smerom na juh, no ohrozovali ho prepady zo strany afganských mudžahedínov.
Cesta na sever
Skoro ráno vstávame, aby sme sa vydali na dlhú púť. Pred desiatimi rokmi som o tejto ceste mohol len snívať. Samozrejme, ak ste nemali boha pri sebe a k životu ste sa správali nezodpovedne, mohli ste Salang prejsť. Dnes je situácia v poriadku, ale keďže Afganistan stojí pred ďalšou možnou občianskou vojnou (ISIS Khorostan začína bojovať proti Talibanu) s mojimi kamarátmi som využil túto príležitosť a vyrazili sme za ďalším dobrodružstvom.
Pred nami je takmer 400 kilometrov a Mahdi hovorí, že do 13 alebo 14 hodín by sme mali prísť do Mazar e-Šaríf. Prvých sto kilometrov prejdeme relatívne rýchlo, ale keď sa dostaneme do predhoria Hindúkuša, asfalt sa zrazu stratí a naše afganské autá dostanú poriadne zabrať. Kolesá sa predierajú cez ostré kamene a motory odfukujú z náročného stúpania. Čím sme vyššie, čoraz viac sa odhaľujú vysoké hory, ktoré sa ťahajú do neskutočnej výšky. Mohli ste niekde čítať o statočných mudžahedínoch, ktorí bránili svoju krajinu pred sovietskymi vojskami a o ich príbehoch z hôr. Ak to však nevidíte na vlastné oči, neuveríte. „Ten, kto kontroluje hory, je víťaz,“ oznámi Mahdi, z ktorého už je vlastne môj kamarát a aj vďaka nemu som mohol odhaliť túto neskutočnú krajinu. „Afganistan je hrdou krajinou. Na jednej strane nemáme radi, ak nás niekto okupuje, ale na druhej strane sa nevieme medzi sebou dohodnúť. Počas invázie ZSSR sme držali spolu, ale potom…“ Vzdychne si a radšej sa zadíva na zasnežené hory. Mňa však prekvapuje, že touto rozbitou cestou idú ťažko naložené kamióny. My v našich autách máme čo robiť, ale čo tieto stroje, ktoré už boli vyradené z činnosti v inej krajine? Dnes vidíme tisíce kamiónov, ktoré lenivo zdolávajú jednu prekážku za druhou. O cestu sa viac starali výbušné nástražné systémy ako ruka robotníka. Jedna diera za druhou, pripomínajúce ostreľovanie z vysokých hôr. „Stačil jeden presný zásah a bolo. Len si predstav, že keď tadiaľto prechádzala sovietska vojenská kolóna, partizáni zasiahli vozidlo nielen vpredu, ale aj vzadu. Desiatky áut zostali stáť a nasledoval masaker.“
Počas mojich ciest po bývalom Sovietskom zväze som stretol vojakov, ktorí tu slúžili. „Priesmyk Salang bola naša nočná mora,“ priznal bývalý vojak v Jekaterinburgu nad stakanom vodky. „Nič nám nepomohlo. Vrtuľníky nám boli nanič. My sme síce ovládali priesmyky, ale oni hory. Avšak víťazom je ten, kto ovláda hory – a tam sme boli na nich krátki.“ Aj takéto príbehy som si vypočul od chlapov, ktorí nechápali bratskú výpomoc.
Pre mňa má táto cesta silný emočný náboj. Možno bolo aj lepšie, že som najprv nasal všetky tie príbehy z jednej aj druhej strany. Tak som vedel lepšie pochopiť, čo sa tu deje. Ak stále neviete, o čom hovorím, tak si pustite pesničku od ruskej skupiny Kino-Grupa krovi alebo si pozrite naše krátke video, ktoré vás nielen prevedie priesmykom, ale sa aj dozviete viac.
Máte otázky na článok „Salang priesmyk – pohrebisko Sovietskeho zväzu“? Dajte do komentu a radi oddpovieme