„Kapitán Ross hovorí, že by už nikdy nevelil žiadnej expedícii do južných polárnych oblastí – ani za všetky peniaze sveta a penzie navrch. A aj keby sa dal zlákať, z nás by sa už nikto nepripojil. Ja sám by som to nespravil ani za šľachtický titul.“ Joseph D. Hooker, botanik Rossovej výpravy
Čím viac známi moreplavci objavovali svet, tým častejšie sa ozýval názor, že niekde dole na juhu musí existovať neznámy kontinent. Ak si preberieme históriu objavovania iných území a kontinentov, Antarktída je posledný objavený svetadiel a ešte veľmi dlho po jej objavení sa na chladné územie neodvážila vstúpiť ľudská noha. Už od 16. storočia, keď bola objavená námorná cesta okolo sveta, začal sa vynárať termín pre neznáme územie „Terra Australis Incognita“. Od tohto momentu prenikali lode hlavne z Anglicka alebo Francúzska stále južnejšie a bližšie k neobjavenému kontinentu. Keď Abel Tasman objavil v roku 1642 Nový Zéland, predpokladalo sa, že toto je najsevernejší ostrov neobjaveného kontinentu.
Prvá veľká výprava k Terra Australis Incognita sa však uskutočnila počas života najznámejšieho britského moreplavca Jamesa Cooka (1728 – 1779). Z pohľadu Antarktídy majú význam jeho dve expedície.
Prvá z nich organizovaná v rokoch 1768 až 1771 bola zacielená na pozorovanie Venuše cez slnečný kotúč. Po splnení úlohy na Tahiti pokračoval Cook na juh, kde chcel ako prvý človek na svete uvidieť neznámy kontinent. Oboplával Nový Zéland a vyvrátil Tasmanovo tvrdenie, že ide o jedno z mnohých súostroví Terra Australis Incognita. O rok neskôr vyplával na lodiach Adventure a Resolution na druhú objavnú cestu (1772 až 1775) a stal sa prvým známym človekom, ktorý prekročil južný polárny kruh. Počas plavby zabral pre Anglicko Južnú Georgiu a Južné Sandwichove ostrovy a oboplával Terra Australis Incognita – ktorú však nikdy nezazrel. Kto teda ako prvý uvidel Antarktídu na vlastné oči?
Neboli to ani Angličania či Francúzi. Kto by vtedy – respektíve dnes! – ukázal prstom na cárske Rusko? Rusko sa snažilo napodobňovať už od čias Petra Veľkého vtedajšie námorné veľmoci a hľadalo si nové kolónie. Amerika a väčšina Ázie bola obsadená, a tak sa vtedajší cár v Petrohrade rozhodol, že sa zameria na bielu plochu na juhu.
27. januára 1820 objavila ruská expedícia vedená Fabianom Gottliebom von Bellingshausen a Michailom Lazarevom ľadový šelf na Pobreží princeznej Marthy, ktorý sa neskôr stal známym ako Fimbulský ľadový šelf. Bellingshausen a Lazarev boli prvými prieskumníkmi, ktorí videli a oficiálne objavili kontinent Antarktída. O tri dni neskôr 30. januára 1820 spozorovala britská expedícia pod vedením Íra Edwarda Bransfielda polostrov Trinity a o desať mesiacov neskôr americký loď Nathaniel. Palmer uvidel Antarktídu. Bolo to 17. novembra 1820. Prvé pristátie sa s najväčšou pravdepodobnosťou uskutočnilo o niečo vyše roka neskôr, keď Američan, kapitán John Davis vystúpil na pevninu.
Uvedomme si, že sa píše rok 1820 a nikto doteraz nevidel Antarktídu na vlastné oči. Výskumníci už prešli a zmapovali takmer celý svet, ale ceruzka kartografa sa musela rozochvieť od nadšenia, keď sa dopočul, že na svete je nové územie. Lenže ako sa tam dostať, ak je všade ľad a nikto nemá skúsenosti s takými extrémnymi mrazmi? Na pomoc nám prišli iní objavitelia, ktorí sa tam vydali nie za novými územiami, ale za ziskom.
Na začiatku 19. storočia sa vo veľkom rozšíril lov veľrýb. Začiatok priemyselnej revolúcie znamenal vysoké nároky na suroviny. Jednou z nich bol veľrybí tuk, ktorý sa používal ako mazivo do strojov či do zbraní. Veľryby sa, pochopiteľne, najprv lovili v severnej časti našej planéty, ale keď už boli takmer vyhubené, pozornosť sa obrátila inam. Američania, Angličania, ale hlavne Nóri vyplávali na juh.
Až do 19. storočia sa sem nedostal žiaden človek a pobrežné vody najchladnejšieho kontinentu boli pre tieto nádherné tvory malým rajom. Každý rok sem priplávali tisíce veľrýb, aby tu nielen porodili, ale sa aj nakŕmili v miestnych vodách.
Sám si pamätám z mojej prvej návštevy Antarktídy, ako som žasol pri pohľade na veľryby. Toto nebol Island alebo Nórsko, kde hľadáte jednu plutvu niekedy aj hodinu. Všade, kam som sa pozrel, videl som veľryby, ako skáču, vyfukujú vzduch a kŕmia sa planktónom. Bol to ten najkrajší živý prírodopisný film na svete.
V tom období bolo v južných moriach vylovených vyše 300-tisíc veľrýb a z toho vyše 170-tisíc bolo spracovaných práve v hlavnom meste Južnej Georgie, v Grytviken. Každý deň medzi októbrom a aprílom, sedem dní v týždni spracúvali v 12-hodinových smenách denne okolo 25 veľrýb. Jeden kus mohol mať aj 200 ton! 170 Nórov vedelo rozporciovať jednu veľrybu za neuveriteľných 20 minút. Zo začiatku sa bral len tuk a všetko ostatné sa hodilo do mora. Viete si predstaviť ten smrad.
Keď guvernér Falkland videl nielen tú spúšť, ale pocítil aj hrozný zápach, rozhodol sa vydať nariadenie, že veľryba musí byť kompletne spracovaná. Aj mäso a kosti. Stanica bola uzavretá v roku 1960 hlavne preto, že populácia veľrýb klesla na drasticky nízke čísla a neverilo sa, že sa veľryby dokážu z toho dostať. Dnes je našťastie iná situácia, nikto nemôže len tak loviť a počty týchto tvorov opäť rastú. Síce sme ešte nedosiahli stav spred 150 rokov, ale svet sa, našťastie, umúdril.
Práve v tomto období prenikajú veľrybárske lode stále bližšie k zamrznutému pobrežiu a získavajú poznatky nielen o teréne, ale aj o vývoji počasia. Treba si uvedomiť, že počas zimných mesiacov sa Antarktída zväčší aj o tri milióny kilometrov štvorcových vďaka zamrznutému moru. Ľad bol teda veľkou prekážkou, s ktorou musela rátať neskoršia expedícia. Lenže rybári sa nechceli priveľmi deliť o informácie – aj preto, že by tak prezradili svoje loviská bohaté na veľryby.
Skutočné vedecké objavovanie Antarktídy sa uskutočňuje na prelome 19. a 20. storočia, ktoré boli dôsledkom odvážnych výprav Adriena de Gerlachea a Carstena Borchgrevinka – a takisto medzinárodnej vedeckej konferencie v Berlíne roku 1899.
Nebudeme tu písať o všetkých veľkých či menších národných výpravách, ktoré postupne vypravujú veľké krajiny. Zameriame sa na veľkého polárnika a anglickú legendu – Roberta Falcona Scotta.
Vyslanie tejto výpravy mala na svedomí hlavne Kráľovská zemepisná spoločnosť sira Clementsa Markhama. Tentoraz sa upustilo od dobýjania či prekonávania rekordov. Úsilie sa zameralo hlavne na vedeckú činnosť.
Podľa plánov sa na expedícii mali zúčastniť dve lode. Jedna časť výskumníkov by na Antarktíde dvakrát prezimovala a lode by počas zimy odplávali mimo nebezpečných ľadov. Treba si uvedomiť, že najväčším nepriateľom pri prenikaní k pobrežiu bol, je a vždy bude ľad. Dnes máme lode, ktoré sú konštrukčne veľmi silné. Pred 120 rokmi však boli väčšinou drevené a ak sa zasekli medzi ľadovými kryhami, reálne hrozilo, že ich ľad neskôr rozpučí a že sa potopia. V tom si každá expedícia pomáhala informáciami od veľrybárskych spoločností, ktoré poznali nielen pozíciu ľadu, ale aj kde je aká hrúbka ľadovej pokrývky.
Admiralita preto odporučila použiť nové špeciálne plavidlo, ktoré bolo vyrobené v škótskom Dundee. Išlo o výkonný parník, ktorý dostal názov Discovery.
V roku 1901 vyplával Discovery z Cowesu a k brehom neprebádaného kontinentu sa dostal v januári 1902. Postavili tam prvé vedecké stanice tesne predtým, ako nastala polárna zima a tma. Zima v týchto oblastiach je nesmierne krutá a každá výprava sa najviac obávala dvoch vecí: tmy a nudy. Možno práve vtedy si expedície uvedomili, že aby mužstvo bolo stále dobre naladené a neprepadlo psychickej nepohode, bude potrebné vymyslieť nejakú pravidelnú činnosť. Na lodi a na základni vydávali noviny South Polar Times, ktoré boli ilustrované. Posádka sa dokonca dohodla, že vytvorí divadelný súbor, ktorý si nacvičil hru Lístok na rozlúčku.
Prečo boli noviny a divadelné hry také dôležité?
Dnešný čitateľ sa vie len ťažko vcítiť do pocitov tých ľudí, ktorí nemali žiaden kontakt s vonkajším svetom a nachádzali sa vo veľmi nehostinnom prostredí. Psychológia bola ešte v plienkach. Vtedajší muž mal byť silný po všetkých stránkach. Lenže každému z nás sa v hlave premietajú rôzne scenáre, a tie nás vedia pekne zložiť. Mnohí z nás to zažili a vieme, ako nás to dokáže ovplyvniť. Prví výskumníci a objavitelia si postupne uvedomili, že duševná morálka je veľmi dôležitá. Vymýšľali rôzne aktivity, aby ovplyvnili myseľ kolegov, motivovali ich k pozitívnemu mysleniu. Aj ich skúsenosti sme neskôr aplikovali v našom tíme. Tak ako pred 120 rokmi, aj my sme si museli udržať myseľ v pozitívnom móde.
To, čo nemala spomínaná expedícia z parníka Discovery, boli polárne skúsenosti. Angličania v tom neboli takí dobrí ako Nóri. Ich pohyb na snehu, ovládanie psích záprahov alebo vedomosti o obliekaní neboli na vysokej úrovni. Napriek tomu sa v roku 1902 rozhodli, že 2. novembra 1902 vyrazia na južný pól. Scott, Wilson a Shacklaton s tromi saňami a devätnástimi psami vyrazili na juh, ktorý bol od nich vzdialený okolo 1 300 kilometrov. Hoci vedeli, že pól nedosiahnu, lebo im chýbali skúsenosti, chceli preniknúť čo najviac na juh a pripraviť si pôdu na ďalšie cesty. Na začiatočníkov však dosiahli veľmi dobrý výsledok a dostali sa na 82° 17´ zemepisnej dĺžky.
Cesta tam ubiehala relatívne dobre, na ceste naspäť to už bolo omnoho horšie. Všetky psy im postupne uhynuli, respektíve niektoré zastrelili pre nedostatok potravín. Viem si teraz predstaviť čitateľa, ktorý miluje psy a ťažko sa mu to číta, ale v tom období sa rátalo s možnosťou, že psy neprežijú. Každý pes potrebuje veľkú dávku potravín a keď zásoby dôjdu, zviera je zdrojom čerstvého mäsa. Strava polárnikov bola veľmi jednoduchá, zďaleka nie taká výživná, ako sme mali my. My si dnes vieme zobrať dehydrované jedlá, ktoré majú v sebe veľa výživových prvkov, ale vtedy? Áno, jedlo sa sušené mäso napríklad z tuleňov, ale pri dlhých cestách potrebujete čerstvé mäso, inak dostanete skorbut.
Výprava začala ťahať sane vlastnými silami a každým dňom sa znižovali dávky potravín. Shackleton na tejto výprave takmer zomrel a Scott s Wilsonom od toho tiež nemali ďaleko. Nakoniec dorazili do základného tábora. Prešli 1 500 kilometrov, čo bola vlastne polovica cesty na pól a späť.
Ostatní vedci skúmali okolie základní a urobili tu nesmierne veľké objavy. Vyliezli na miestne hory, zmapovali ľadovce, faunu a flóru, ktorá sa nachádza na pobreží. Už teraz bola expedícia enormne úspešná a priniesla na vtedajšiu dobu neuveriteľné poznatky. Angličania v tomto obohatili svet, expedície sa snažili plniť aj vedecký účel. Keď sa Scott v roku 1904 vrátil, privítali ho nadšené davy. V Albert Hall boli všetky miesta zaplnené, keď zneli mrazivé príbehy. Len si to zhrňme. Dve prezimovania, objavenie Zeme kráľa Eduarda VII., prieskum Rossovho ľadovca, Viktóriinej zeme a púť k južnému pólu. Celkom 17 prieskumných ciest na saniach. Scott získal slávu, Anglicko nové poznatky a spoločnosť túžbu dobýjať nové územia. Cesta na južný pól bola zasa o niečo bližšie.
Pokračovanie nabudúce…
Ako sa dostať na Antarktídu? Prečítajte si najkomplexnejšie informácie na Slovensku
Máte otázky na článok „História polárnych výprav na Antarktídu 1.časť“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov