V prvej časti cestovateľského denníka sme si povedali, čo všetko som si zobral a prečo som sa sem vybral. V druhej časti „Grónsko – Artic circle Trail (2.časť) si priblížime prvé dni šlapania.
Prvých desať kilometrov som vyslovene prebehol. Je to dané tým, že som dlho sedel v lietadle a cítil som sa ako lev v klietke, ktorý z nej musí ísť ihneď von. Lenže prvé kilometre som zabudol vnímať krajinu okolo seba. Doteraz som hľadel len na svoje nohy, ktoré rytmicky došľapovali na hlinený a kamenistý chodník v severskej krajine. Vlastne až smäd ma po prvých kilometroch donútil zastaviť a pozrieť sa aj na prírodu, pre ktorú som sem vlastne prišiel.
Grónsko sa spája s predstavou, že budete chodiť len po snehu a ľade. Lenže okolo mňa je takmer všetko zelené. Na prvý pohľad to nie je až taká drsná severská príroda ako niekde na Islande alebo v Nórsku. Pôsobí oveľa pozitívnejšie, ale to asi preto, že svieti ostré slnko, ktoré ma vyzlieklo do trička s krátkymi rukávmi. Možno aj preto dostalo Grónsko pomenovanie Zelená krajina. Počuli ste ten zaujímavý príbeh?
Keď Vikingovia z Nórska a Dánska v období stredoveku postupne kolonizovali ostrovy v severnom Atlantiku, jedna malá skupina priplávala k pobrežiu dnešného Grónska. Títo novokolonisti mali šťastie, že objavili malý kúsok zeme, ktorý je počas letných mesiacov zelený. Od samej radosti ostrov nazvali tak, ako sme spomínali. Treba si uvedomiť, že Vikingovia hľadali nové miesta aj pre nedostatok úrodnej pôdy. Aké muselo byť ich prekvapenie, keď počas zimy mrzli v krutých mínusových teplotách! Možno aj preto sa Vikingovia zdvihli, išli ďalej na západ a objavili Ameriku – dávno pred Kolumbom.
Ak v Grónsku existuje nejaký turizmus, tak len na tom malom zelenom kúsku, kam som sa aj ja vybral na tento trek. Skôr ako zeleň ma prekvapilo množstvo jazier. Od maličkých až po také veľké, že ich ani za deň neprejdete. Je však veľmi príjemné, že všetky majú pitnú vodu a vy si teda nemusíte robiť veľké zásoby. Ak ste smädní, zídete pár metrov z horského chodníka a máte chutnejšiu vodu ako doma z vodovodného kohútika. Prvé dni som mal pocit, že som v raji. Myslel som si, že mi osud prihral jednu z najkrajších a najpohodovejších ciest.
Prvý deň som išiel ako stroj. Prešiel som 41 kilometrov a bolo mi jedno, aké mám prevýšenie. Bol som nevybúrený turista, ktorý sa potreboval poriadne prebehnúť. Mal som dokonca šťastie, že na konci dennej dávky chôdze bola chatka, ktorá je určená pre všetkých trekerov na tejto ceste. Najprv som sa pohrával s myšlienkou, či predsa len nevleziem do stanu, ale keď som otvoril dvierka chatky, bolo jasné, kde skončím.
V severských krajinách sa mi páči, ako sa správajú ľudia nielen voči sebe, ale aj k prírode a k spoločnému majetku. Tieto drevené chatky boli zadarmo vytvorené miestnou komunitou. Nájdete tu všetko: od jednoduchej kuchynky cez pričňu, kde si môžete pospať, až po kúrenie. Jedinou vašou úlohou je po sebe upratať, zobrať odpadky a dať to všetko do pôvodného stavu. Ďalší príjemný moment na trase, ktorý vám zlepší náladu. Uvaril som si čaj, vyšiel pred chatku, pozeral na tichú hladinu jazera a snažil sa zachytiť nejaké zvuky. Lenže aké, keď som tu sám? Na oblohe žiadne stopy po lietadlách, okolo žiadne ľudské obydlia. Cesty tu ešte veľmi dlho nebudú. Vtedy dokážete počuť ticho. Ako znie? Je to také vrčanie v ušiach, ktoré prejde do niečoho ťaživého. Dokonca mi začalo po nejakom čase prekážať. Je to z dôvodu, že ticho v mestách nepočujeme? Skúste sa teraz započúvať, či počujete absolútne ticho, alebo sem-tam začujete zvuk práčky, auta, smiechu, chôdze, plaču, vysávača… A teraz si predstavte, že nepočujete nič. Najprv sa z toho teším, ale po chvíli som nesvoj. Dokonca mi príde smiešne, ako doma chceme uniknúť pred civilizáciou a platíme veľké peniaze za hocijaký únik. Potom to dosiahneme a sme nesvoji. Stále s niečím nespokojní hľadáme večné šťastie – napriek tomu, že doma máme takmer všetko. Na jednom budhistickom chráme v Nepále bol citát pre všetkých, ktorí to hľadali: „Ak si šťastie nenašiel doma, tu ho nenájdeš.“
Dosť bolo mudrovania, zaliezam do spacieho vaku, aby som nabral sily do ďalšieho dňa. Skúšam zaspať, ale dlho sa mi to nedarí. Dôvod? Svetlo. Som za polárnym kruhom a v lete je tu polárny deň. To znamená, že slnko tu nezapadá a okolo polnoci sa len priblíži k obzoru. Už to vyzerá, že si ide odpočinúť, ale v tom momente si to rozmyslí a zamieri strmo nahor. Koľkokrát sa mi po náhlom zobudení stalo, že som ihneď znovu zaspal! Slnko síce svietilo, akoby bolo jedenásť hodín dopoludnia, ale hodinky mi ukazovali, že je niečo po tretej ráno.
Ďalšie dva dni išlo všetko podľa plánu. Keď som prvý deň dal 41 kilometrov, druhý to bolo len 22 a tretí 31. Kochal som sa krajinou a nikam som sa neponáhľal. Všetko bolo geniálne, až kým neprišiel štvrtý deň. Zhoršilo sa počasie.
V jednej chatke som si prečítal grónske príslovie: „Ak sú zlé podmienky, ale svieti slnko, všetko sa ľahšie zvláda. Ale keď sú dobré podmienky a prší, všetko je horšie.“ Ja som získal na najbližšie dni zlé podmienky s najhorším počasím v strede cesty, keď som dokonca začal pochybovať, že trek dokončím.
Chcel by si tiež prejsť tento trek?
Chcel by si s nami ísť na nejaký výlet? Čo tak do Nepálu alebo…
Máte otázky na článok „Grónsko – Artic circle Trail (2.časť)“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Autor
Čítať viac článkov