Za posledný rok som navštívil Afganistan dvakrát: V roku 2021 dva týždne predtým, ako Taliban obsadil celú krajinu a rok na to v čase, keď táto politická organizácia zaviedla stredoveké zákony. Dve návštevy a dva svety s rozdielnymi pohľadmi. Hlavne tá druhá návšteva patrila medzi moje cesty, ktoré na mňa zapôsobili najsilnejšie. Ak som si myslel, že Somálsko na mňa spustilo najsilnejšiu emočnú paľbu, bol to omyl. Posledná cesta do Afganistanu prekonala všetko. Je jedno, či to bol negatívny alebo pozitívny zážitok, bol však taký silný, že ma to takmer položilo. Dovoľte, aby som sa vám pokúsil nielen priblížiť svoje pocity, ale aj vysvetliť jednotlivé historické a politické súvislosti. Asi mi dáte za pravdu, že o Afganistane ľudia všeličo vedia a v debate dokážu zaujať stanovisko. Napriek tomu, že som túto krajinu navštívil päťkrát, nehrám sa na odborníka, len ma prekvapuje, že ak sa niekomu zo známych nezmestím do svetonázoru, začne ma osočovať. Za posledný rok som poskytol nejeden rozhovor a pozývali ma do niekoľkých verejných debát. Na jednej strane ma to tešilo, ale na druhej ma rozladilo, že ak som sa niekomu nevošiel do myšlienkového mantinelu, začal ma obviňovať zo zaujatosti. My Slováci máme neuveriteľný dar. Z minúty na minútu sa stávame odborníkmi na všetko. Tvárime sa, že chceme diskutovať, ale v skutočnosti chceme prebiť oponenta zdanlivými faktami, ktoré sme si ani poriadne neoverili. Preto ma hneď nesúďte a túto kapitolu berte ako čriepok z mozaiky menom Afganistan. Nie som vojnový reportér, ktorý sa dostáva do nebezpečných situácií. Som Martin Navrátil, ktorý vyštudoval históriu, rád sa rozpráva s domácimi a pokúša sa dostať na miesta, kam sa dostať nie je ľahké. Možno aj ja mám pokrivený pohľad na svet.
História Afganistanu od roku 1979
Ak uvažujeme o dejinách Afganistanu v kontexte Strednej Ázie a jeho susedov, až do invázie Sovietskeho zväzu si táto hrdá krajina žila svoj príbeh rôznych prevratov, reforiem a nádejí. Bolo to klasické nudné územie, kde sa toho veľa nedialo. Afganistan bol na turistickej mape, kam chodili tisíce turistov po známej Hippie Trail z Istanbulu do Indie a zastavovali sa v Heráte alebo Kábule. Dnes je centrom všetkých cestovateľov povedzme thajský Bangkok a jeho ulica Kao Sand Road. V 70. rokoch to však bola Chicken Street v Kábule. Ak si na internete vyhľadáte vtedajšie fotografie, uvidíte hlavné mesto Afganistanu ako úplne inakšie, než vyzerá dnes. Ženy chodili bez šatiek, po uliciach premávali moderné autá a život v meste sa vyznačoval relatívnym šťastím a pohodou. Všetko sa zmenilo, keď do Afganistanu vtrhli vojská Sovietskeho zväzu. Dalo by sa povedať, že uvrhli krajinu do víru vojny – až do dnešných dní.
Na afganské územie postupne v priebehu januára 1980 prišlo asi 50-tisíc sovietskych vojakov. Sovietske vojská rýchlo obsadili väčšie mestá, vojenské základne a strategické stavby v krajine. Príchod intervenčnej armády vôbec nedosiahol pacifikáciu za posledné dva roky rozhádanej afganskej spoločnosti. Práve naopak – vyvolal vlnu vlastenectva, ktorá pomohla rozšíriť rady rebelov.
Vtedy sa na verejnosti objavili takzvaní mudžahedíni, ktorí začali interventom klásť odpor. Sovietske sily tak boli zatiahnuté do konfliktu obmedzeného rozsahu s nejasnými vyhliadkami na koniec. Morálka a podpora mudžahedínov postupne narastala, zatiaľ čo v Sovietskom zväze domáca kritika konfliktu narastala. V 80. rokoch získali afganskí mudžahedíni podporu nielen z USA, ale aj z Pakistanu, Saudskej Arábie, Spojeného kráľovstva i komunistickej Číny. V rámci celého moslimského sveta sa v boji proti ZSSR vytvorila veľká spolupatričnosť. Práve v tomto období prichádza do Afganistanu Osama bin Ládin, ktorý neskôr pekne zamiešal karty.
Aj keď sovietske vojská kontrolovali veľké mestá a hlavné komunikačné spoje, srdcia Afgancov sa im nepodarilo získať – aj preto, že bombardovali mestá a dediny a pokúšali sa zaviesť systém, ktorý nemal žiadnu historickú súvislosť s predchádzajúcimi dejinami. Dalo by sa povedať, že ZSSR prehralo vojnu od vyčerpania. Preto v roku 1989 odišlo vyše 100-tisíc sovietskych vojakov späť do vlasti, ale nechali za sebou rozvrátenú krajinu.
Mnoho ľudí si myslelo, že po odchode posledného sovietskeho vojaka nastane obdobie mieru. Žiaľ, mudžahedíni, ktorí boli rozdelení do niekoľkých frakcií, začali medzi sebou bojovať. V období rokov 1989 až 1994 sa krajina postupne rozdelila na jednotlivé frakcie: na Uzbekov, Tadžikov, Paštúnov, Hazarov…
V roku 1994 vzniká hnutie Taliban, ktoré si dalo za cieľ poraziť mudžahedínov a nastoliť v krajine mier. Hnutie malo takú veľkú podporu, že v roku 1996 nastal v krajine relatívny mier. Avšak nikto nevedel, aké zákony bude toto hnutie zavádzať.
Návrat o niekoľko storočí späť
Na územiach, ktoré kontroloval Taliban, zavádzal šaríu. Postupne zakazoval televíziu, hudbu a hudobné nástroje, výtvarné umenie, alkohol, počítače a internet, šach, biele topánky (biela je farba vlajky Talibanu), otvorenú diskusiu o sexe a ešte omnoho viac. Muži boli povinní nosiť bradu v určitej dĺžke. Toho, kto nemal bradu, mohli zbiť alebo inak potrestať. Mužov, ktorým brada z nejakého dôvodu nenarástla, poslali do väzenia až na 40 dní, aby sa tam dokázalo, že im brada nenarastie. Ženy nesmeli pracovať, byť ošetrované mužskými lekármi, vystupovať na verejných miestach s odhalenou tvárou a bez manžela alebo príbuzného muža. Prístup žien k vzdelaniu bol výrazne obmedzený. V roku 2001 mali dievčatá iba 1 % podielu na školskej dochádzke.
Hnutie Taliban uznali len tri krajiny a asi by vládlo ďalej, keby neprijalo pomoc od saudskoarabského podnikateľa Osamu bin Ládina. Taliban nutne potreboval peniaze, ktoré sa mu od bohatého Sauda hodili – a on využil Afganistan na svoju politickú hru. Po 11. septembri boli dni Talibanu a Osamu veľmi rýchlo zrátané.
Po invázii USA a spojeneckých vojsk do Afganistanu bolo hnutie Taliban takmer rozdrvené. Väčšina ľudí prijala pozitívne, že Taliban bol porazený a život sa bude postupne a pomaly vracať do zabehnutých koľají. V období bezprostredne po roku 2001 ste v uliciach Kábulu nemuseli mať žiadnu ochranku a nebolo toľko vojakov. Kde sa však neskôr stala chyba?
Spojenecké vojská sľúbili domácim, že Afganistan bude bezpečný štát, kde budú platiť zákony. Prvé mesiace a roky to aj vyzeralo, že tento sľub bude splnený. Posledné zvyšky talibancov sa ukrývali v drsných horách pri pakistanských hraniciach a ani nemali podporu od domáceho obyvateľstva. Všetko však zmenila choroba dnešných dní. Korupcia.
Afganská vláda, ktorá mala podporu od spojencov, bola neskutočne skorumpovaná. Namiesto pomoci najchudobnejším regiónom putovali peniaze do súkromných rúk. Právo, ktoré malo platiť pre všetkých, sa začalo ohýbať rôznymi smermi. Počas mojej cesty do Afganistanu v roku 2021 som sa od mnohých dedinčanov dozvedal asi toto: „Každý deň sme videli, že elementárne porušovanie zákona sa rieši nie podľa práva, ale podľa toho, kto má viac peňazí. Toto všetko zmenil Taliban svojím výkladom práva. Ak niekto niečo ukradol, odsekli mu prst či ruku – a už nikto sa o niečo také nepokúsil. Primitívny zákon sa na dedinských súdoch uplatňoval rýchlo oproti zdĺhavému a skorumpovanému vládnemu zákonu.“
Treba si uvedomiť, že v Afganistane sú neuveriteľne veľké spoločenské rozdiely. Ak pricestujete do Kábulu, mesto na vás zapôsobí ako veľmi chudobné. Len ak precestujete celý Afganistan a uvidíte aj ďalšie mestá a dediny, Kábul je vo vašich očiach odrazu iný. Vtedy vnímate Kábul ako veľmi rozvinuté mesto. Život v Kábule je na míle vzdialený od reality tam vonku. Potreby a túžby obyvateľa v hlavnom meste sú rozdielne ako na dedine. Ten rozdiel si neviete ani predstaviť, kým to neuvidíte na vlastné oči.
My doma máme nejaký sen. Plánujeme dovolenky, túžime si kúpiť autá, nový mobil, vieme si v obchodoch vybrať rôzne produkty, potraviny… máme jednoducho na výber. Bežný Afganec na dedine žije zo dňa na deň a jeho jedinou túžbou je zaobstarať základné životné potreby pre seba a svoju rodinu. Keby ste mu rozprávali o svojich cestovateľských snoch, nepochopí vás. On sa ledva vie dostať do nemocnice do najbližšieho mesta. Preto tento bežný dedinčan túži aspoň po tom, aby existovalo elementárne právo, ktoré bude platiť pre všetkých. Chce mať pocit, že zákon bude platiť pre všetkých a nebudú rozhodovať peniaze. Preto Taliban vyhral u miestnych, lebo vedel zabezpečiť tie najzákladnejšie životné potreby. V roku 2021 sa podpora Talibanu šírila ako lavína a jedno mesto za druhým padalo do rúk mužov v čiernych turbanoch.
Pokračovanie nabudúce…
Máte otázky na článok „Afganistan – krátka história od roku 1979“? Dajte do komentu a radi odpovieme
O mnohých cestách do rôznych kútov sveta som napísal 5 kníh
Autor
Čítať viac článkov