Keď sme na železničnej stanici v Chabarovsku nastupovali do vlaku smer Vladivostok, mali sme pred sebou najkratšiu vzdialenosť. Necelých 800 kilometrov a 12 hodín jazdy. Inokedy a na inom mieste by sme si možno povzdychli, že tak dlho, ale tu nás zalial smútok, že toto je naša posledná cesta. Z týchto denníkov viete, že najlepšia časť cesty bola na trase Irkutsk – Chabarovsk, keď sme išli v kuse 56 hodín. Teraz je pred nami len osem hodín, ktoré nás delia od konca Transsibírskej magistrály.
Presne o 7:07 sme dorazili do Vladivostoku. Za oknami bola ešte tma, domáci sa rýchlo pobrali z vlaku do svojich domovov a my sme lenivo vyšli na nástupište. Nie, neboli sme unavení, ale chceli sme si vychutnať ten náš posledný pocit. Na peróne sa zastavujeme pri pomníku, ktorý nám hrdo oznamuje, že sme vo vzdialenosti 9 288 kilometrov od Moskvy. Ten pomník tu však nie je pre turistov, ale skôr pripomína všetkým cestujúcim, že toto bola voľakedy najdlhšia železnica na svete. A aké sú moje pocity? Zvláštne. Vždy sa teším, keď prídem na koniec, ale vždy ma aj zahalí smútok. Smútok, že nejdem ďalej, že nebudem počúvať príbehy, piť čierny čaj, jesť tie údené rybky, prečítať si knižky o histórii, na ktoré som nemal čas… Je to vlastne pre mňa aj spôsob oddychu. Chápem, že oddych má niekoľko podôb; toto je pre mňa jedna z nich.
Nuž ale pani zima nám oznamuje, že keď sa tu pred pomníkom budeme dlho fotiť, zamrznú nám všetky prsty. Teplomer ukazuje mínus 15 °C, ale pocitová teplota je niekde okolo mínus 25 °C. Vladivostok leží pri brehoch Tichého oceána. Vetry, ktoré vanú od oceána, sa vedia do mesta poriadne oprieť. Zo všetkých strán duje a vy máte pocit, že ste v neustálom prievane. Ideme rýchlo do hotela, dáme si raňajky, oddýchneme a vyrážame na prehliadku mesta.
Každý si Vladivostok predstavuje inak. Mnoho ľudí však prekvapí, že vyzerá, ako vyzerá. Z prírodného prístavu sa ťahajú kopce, na ktorých sa rozprestiera 600-tisícové mesto. Ľudia majú často potrebu prirovnávať mestá k iným mestám. Vladivostok mnohým pripomína San Francisco. Ak to tak je, je to veľmi malé San Francisco, ale nikto by nečakal, že mesto bude mať európskejšiu tvár ako iné mestá na Sibíri.
Centrálnym bodom je prístav, kde kotvia všetky námorné lode. Pred 5 rokmi som sa odtiaľto plavil do Japonska a videl celú ruskú tichomorskú flotilu. Dnes je tých vojenských plavidiel menej, asi vyrazili do Čierneho mora na manévre. Neviem a nikoho sa radšej ani pýtať nebudem, lebo si pamätám, že tu bol dlho zvláštny vojenský režim. Vedeli ste, že toto mesto bolo zavreté nielen pre cudzincov, ale aj pre bežných Rusov až do roku 1991? Nikto sa sem len tak nedostal. Dnes je situácia našťastie iná a my sa po meste môžeme prejsť. Nie, nebudem tu opisovať architektúru, radšej sa pozrite na výber fotografií, ktoré som pre vás urobil počas tejto zimnej cesty.
Na druhý deň odchádzame na letisko a vydávame sa na dlhú cestu domov. Čaká nás najprv let do Moskvy. Vlakom sme išli tých 9-tisíc kilometrov 15 dní aj s prestávkami v jednotlivých mestách a teraz to za 9 hodín všetko preletíme. To je pre mňa teória relativity. Neskutočné, že takú vzdialenosť len tak preletíme. Akoby sme cestovali v inom čase. Najprv vlakom ako pred sto rokmi, prešli sme cez sedem časových zón a potom lietadlom ako v nejakom futuristickom filme. Pozriem tam dolu z výšky 10 kilometrov na zamrznutú Sibír a odrazu viem, že niekde tam dole je železničná trať. Tam dole je slávna Transsibírska magistrála.
Boli ste vo Vladivostoku? Aké boli vaše dojmy? Dajte do komentu pod článok „Transsibírska – Vladivostok“?
Chceli by ste ísť s nami na túto cestu? Pozrite si našu ponuku tu.
Autor
Čítať viac článkov