Po Bajkale sme sa presunuli 70 kilometrov naspäť do Irkutsku, ktoré leží na rieke Angare. Neviem, ako vám, ale mne sa Irkutsk veľmi páči. Ešte viac ako Novosibirsk, Jekaterinburg či Chabarovsk. Nie je to mesto postavené pre Transsibírsku magistrálu, ale čisto z ľudskej vôle, ktorá bola znásilnená. Možno si z dejín Ruska pamätáte povstanie dekabristov, ktorí sa v roku 1825 vzbúrili proti ruskému cárovi Alexandrovi I. Ten sa im odvďačil tak, že ich poslal do vyhnanstva na ďalekú Sibír. Len si predstavte, že prejdete takmer 5-tisíc kilometrov a prídete tam, kde nič nie je a nikto vás nemusí strážiť. Kto by už išiel naspäť, keď ani železnica vtedy neexistovala?
Samozrejme, že na miesto, kam neskôr prišli vyhnanci, dorazili ešte v roku 1664 lovci kožušín, o ktorých budeme hovoriť neskôr, ale mesto začalo rásť do krásy na konci 19. storočia. Keďže vyhnaní ľudia patrili nielen medzi vzdelaných ľudí, ale aj zručných a šikovných, v meste rástli drevené budovy. V nich sa nielen bývalo, ale aj vzdelávalo, a tak rýchlo rástla nová inteligencia, ktorá mesto posunula medzi najdôležitejšie sídla na ďalekom východe. Tie budovy sú, respektíve boli krásne. Prečo minulý čas? Samozrejme, vždy nájdete budovy, ktoré majú vyše 100 rokov, ale každý rok je ich menej a menej. Magistrát mesta sa rozhodol, že dlho neopravované budovy treba zbúrať a nahradiť ich novšími. Keby ich aspoň zrekonštruovali, ale nie, oni namiesto toho postavili nové ohyzdné domy a zbavili sa histórie. Je pre mňa neuveriteľné, že napriek tomu, že Stalin dal zničiť mnohé historické budovy, tak to, čo dokázalo prežiť, zničili tí moderní a vraj vzdelaní ľudia. Rozhodli sa pre tento ohavný čin.
V Irkutsku som bol asi desaťkrát. Vždy sa vyberiem na prechádzku okolo drevených budov, ktoré si chcem nielen pripomenúť, ale aj obšťastniť pohľadom a dať im najavo, že stará krása je niekedy krajšia ako budovy, ktoré neprežijú svojich majiteľov. Mojím snom je raz tadiaľto prejsť s miestnym historikom a vypočuť si všetky tie staré príbehy, ktoré tvorili históriu mesta. Na starej zelenej budove sa hrdo vyníma názov „Advokát“ a tam zas „Doktor“. Za starými okenicami možno vidieť nábytok, ktorý by o majiteľoch vedel povedať všetky tajomstvá. Možno preto mám Irkutsk rád, ale nielen preto.
Ak sem raz prídete, musíte navštíviť miestne trhovisko, ktoré považujem za najlepšie na celej Sibíri. Akoby sa ľudia vykašlali na supermarkety, stále dávajú prednosť domácim pestovateľom, ktorých osobne poznajú. Dostanete tu čerstvú zeleninu, ovocie, ale aj mliečne výrobky. Domáci tu majú svojich obľúbencov, ktorým dôverujú a vedia, že plodiny pestujú s láskou. Tetušky vás lákajú na ten najlepší domáci syr, tvaroh, med… Prosto všetko od výmyslu sveta. Vtedy si uvedomím, že takýto trh, kde si nájdete svojich pestovateľov, nám doma chýba. Nechápem, že sme si túto históriu trhov sami zničili. Nie, nezničil nám to štát ani žiadna inštitúcia, ale my sami. My sme stratili záujem o čerstvé veci a radšej sme začali chodiť do pekne vyzdobených „priemyselných hál“, o ktorých nám vsugerovali, že tu dostaneme to najlepšie. Nebojte sa, netrpím žiadnym spomienkovým optimizmom, ale ak ochutnáte domáci tvaroh či syr, zistíte, čo ste doteraz jedli.
V zime je trh tiež zaujímavý hlavne preto, že vonku sú rozložené všetky ulovené ryby z rieky Angary. Je krásnych mínus 25°C, takže otázky, prečo mäso nie je v chladničke, sú bezpredmetné. Ohmatám jednu rybu – v mraze je stuhnutá ako kameň.
Z trhu sa idem prejsť po historickej triede, ktorá dnes nesie názov Karl Marx. Dalo by sa povedať, že všetky mestá v Rusku nesú mená po týchto utopistických mysliteľoch. Karl Marx, Lenin… Vlastne Lenin je tu zvečnený sochou. Pozná niekto nejaké mesto v Rusku, kde Lenin nemá sochu? Raz ukazuje smer svojim oddaným, inde sa pozerá bodrým okom a tam zas rozmýšľa nad svetlejšími zajtrajškami. Ak si však odmyslíte tieto nevábne betónové sochy, uvidíte krásne historické budovy z prelomu 19. a 20. storočia. Aj vďaka nim niekto slávny nazval Irkutsk Parížom Sibíri.
Už teraz sa teším, ako sem prídem v letných mesiacoch, dám si šašlik na brehu rieky Angary a zapijem dobrým pivkom. Irkutsk je mesto, ktoré vás chytí za srdce.
Na ďalší deň sa už vyberieme vlakom na najdlhší vlakový úsek do Chabarovsku. Čaká nás nielen vyše 55 hodín jazdy vlakom, ale najmä prejazd cez Sibír, kde sa písala zaujímavá objaviteľská história. O tom však nabudúce.
Chceli by ste sa spýtať k článku „Transsibírska – Irkutsk“? Dajte do komentu
Chceli by ste ísť s nami na cestu z Moskvy do Vladivostoku? Pridajte sa k nám na epickú cestu
Autor
Čítať viac článkov