Irak som prvý raz navštívil v roku 2015, kedy som išiel robiť reportáže z oblastí, kde pôsobí ISIS. Rozhodol som sa, že niektoré články, ktoré sa dostali na titulné stránky, uverejním. Bez zásahov, bez toho, že by som teraz niečo upravil, lebo som sa v niečom zmýlil… Môžete si takto vytvoriť pohľad ako to bolo vtedy a ako dnes. V tejto časti „Irak alebo ako to vyzeralo pred 6 rokmi“ sa dočítate hlavne ľudské príbehy na ktoré do dnešných dní neviem zabudnúť.
Letím do najbezpečnejšej oblasti Iraku, ale situácia sa môže veľmi rýchlo zmeniť. Kurdistan je autonómna oblasť, kam sa za bezpečím sťahujú nielen rodiny z Bagdadu, ale aj z okolitých krajín, v ktorých je dnes vojna s Islamským štátom (IS). Mohamed začne v mešite po piatočnej modlitbe rozprávať. ,,Milujem túto krajinu a moje mesto Bagdad. Ale už som nemohol žiť v strachu a odišiel som sem, do zóny mieru a bezpečia,“ povie, pričom sa pozerá na svojich dvoch synov, ako sa s úsmevom naháňajú v mešite. Usmeje sa, priloží ruku na srdce na znak mieru a zaželá mi všetko najlepšie.
spúšť, ktorú zanechal Islamský štát
Pritom ani nie osemdesiat kilometrov od Erbilu je samozvaný Islamský štát, kde neustále prebiehajú tvrdé boje medzi fanatikmi a kurdskými bojovníkmi. Hranica sa posúva, ale pravidelné bombové útoky ako v Bagdade, kde je priemerne sedem útokov denne, tu nie sú. Ak by ste čakali, že sú tu samé vojenské autá, zátarasy, vojenské hliadky, ste na omyle. Erbil si žije normálnym životom bez znakov blízkej vojny. Obchody sú otvorené, domáci sedia na káve alebo čaji a pochutnávajú si na miestnej baklave, teda sladkosti, z ktorej tečie cukor. Úsmev tu vidno častejšie ako na Slovensku. Kurdi v miestnych krojoch sa zastavujú, chcú sa rozprávať a radi sa „pchajú“ pred fotoaparáty. Veľa turistov sem nepríde, napriek tomu sa na nás valia informačné turistické tabule. Dúfajú, že raz príde veľká vlna turistov. Pri káve sa rozprávame s jedným miestnym politikom, ktorý však nechce povedať svoje meno.
„Včera som sa vrátil z Bagdadu autom. Po dlhých mesiacoch sa dá konečne slobodne cestovať. Len tá spúšť, ktorú za sebou nechal Islamský štát, je tragédia. Rozstrieľané budovy, autá a zničená infraštruktúra,“ hovorí politik. Ukazuje nám svoje fotografie v mobile. Poleje ma studený pot, keď to vidím a pýtam sa, či žijeme v 21. storočí. Takú tragédiu som nevidel ani v Afganistane. A kam kráča Irak? pýtam sa politika, ako keby mal tajné informácie. ,,Podľa mňa je Irak mŕtvy. Niekto chce, aby sa táto krajina rozpadla na tri samostatné štáty. Jedným štátom by mal byť Kurdistan a napriek tomu, že som miestny, nehovorím to príliš radostne,“ dodáva politik. Nad silnou tureckou kávou sedíme ešte pár desiatok minút a rozoberáme politiku. Pred pravým poludním sa zdvihneme a ideme na hlavnú modlitbu, dnes sa končí najväčší moslimský sviatok ramadán. Mesiac odriekania, ale aj čas na rozdávanie darov a stretnutia celých rodín. Je to ako naše Vianoce, keď si má každý dopriať šťastie a hojnosť. Muži sú krásne vyobliekaní, navoňaní a najmä šťastní. V čase ramadánu by sa nesmelo počas dňa jesť, piť, zabávať sa, ale nemôžu mať ani sex. Keď spomenie toto slovo, rozrehoce sa miestny politik hurónskym smiechom a oči sa mu rozsvietia.
„Čítame korán a venujeme sa duševnej očiste. Sme k sebe ešte milší a mali by sme robiť viac dobra.“ A ako sa to dá vydržať bez jedla a pitia? „Človek si zvykne veľmi rýchlo. Pár dní s tebou lomcujú emócie, si nervózny, ale potom sa to dá. Ráno si treba privstať, aby si sa poriadne najedol a cez deň sa schovať pred silným slnkom,“ opisuje stratégiu prežitia počas ramadánu.
ako Ahmed prežil
Teplota v Erbile na konci ramadánu stúpa na päťdesiat stupňov a bez klimatizácie to nejde prežiť. Aké bude naše prekvapenie, keď navštívim nejeden utečenecký tábor, kde klimatizácia v provizórnych podmienkach znamená veľký luxus. Každý deň prúdia tisícky utečencov z územia ovládaného samozvaným IS. Nie sú to len kresťania, ale aj moslimovia, ktorých IS neuznáva, lebo nevyznávajú ich formu islamu, teda vahábizmus. Je pritom jedno, či sú to moslimovia, alebo kresťania, všetkých spája jeden príbeh. Útek pred dokonalým zlom, kde rodiny zanechávajú nielen celý svoj majetok, pôdu, zvieratá, autá, domy, ale aj svojich blízkych.
Ahmed, ktorý ušiel pred radikálmi z mesta Mósul patril medzi bohatú strednú vrstvu. Mal obchod, dom a auto. ,,Keď sa blížil IS, nedokázal som včas rozpoznať nebezpečie. Chytili ma, lebo nosím kríž na krku. Mal som sa svojej viery vzdať. Keď som odmietol, začali ma týrať nielen fyzicky, ale aj psychicky. Ukazovali mi video popráv kresťanov, že toto presne sa stane mne,“ opisuje svoju skúsenosť Ahmed s tým, že ho dokonca odviezli na neznáme miesto, kde popravujú ľudí. ,,Boli sme rozdelení na dve skupiny. Mal som šťastie, že som bol v tej, ktorej bolo súdené prežiť,“ dodáva. Podobných príbehov počúvam v provizórnych podmienkach v okolí Erbilu desiatky. Ahmed dokázal prežiť aj vďaka rozhádaným islamistom, kde vraj jedna frakcia prepustila zajatcov a tí ušli.
z upraveného muža strhaný utečenec
Oveľa horší útek za slobodou mal Jusif, na ktorom vidno psychické vyčerpanie. Nad posteľou má svoje fotografie, keď žil ešte v bezpečí v Mósule a patril k majetnejším občanom. Na fotografiách je to upravený muž, predo mnou stojí strhaný zošedivený utečenec. ,,Bol som v skupine asi osemdesiatich ľudí, keď nás chytili ozbrojenci z IS. Ženy a deti pustili, ale nás ostatných osemnásť dní mučili. Zavesili nás každý deň dolu hlavou na dve hodiny. Bili nás palicami po celom tele, pozrite si moje rany. Najviac boleli tie do rozkroku. Mal som byť popravený trikrát,“ opisuje Jusif peklo, ktoré zažil.
Tábory sa pokúšajú žiť svojím životom. Väčšinou západné kresťanské organizácie zabezpečujú nielen základné podmienky na prežitie, ale ľudí postupne aj začleňujú do každodenného života. V táboroch fungujú obchodíky, reštaurácie a holičstvá, kde sú zamestnaní utečenci. Tí podnikavejší si založili malé obchodíky v meste. Utečenci sem prišli z územia dnešného Iraku a Sýrie, kde Islamský štát zavádza tvrdé islamské zákony. Kto sa im nepodrobí, čaká ho minimálne väzenie. Najviac trpeli jezídovia, kde mužov často zabili a mladé ženy si vzali do otroctva. Sedemčlenná rodina z mestečka Karakuš zažila ostreľovanie od islamského štátu. Všetci si zobrali len to najnutnejšie a ušli preč. Na úteku ich však prepadli ozbrojenciz IS. Okradli ich o veci, ale čo je najhoršie, vzali im aj trojročnú dcérku. Matka sa so slzami v očiach pozrie nielen na obrázok na stene, ale aj na kresbu, ktorú ich dcéra nakreslila. ,,Vôbec nevieme, čo s ňou je. Kto sa o ňu stará, či je zdravá. Hlavne aby bola živá,“ povie. Napriek tomu, že rodina stratila aj to najcennejšie, pýtajú sa ma, či nepotrebujem niečo na osvieženie v tejto horúčave. Práve o jezídov sa starajú Slováci v okolí mesta Duhok.
stratili vieru v návrat domov
Dostali sme kontakty a vyrážame na sever Iraku. Ideme novou postavenou cestou a prechádzame cez štyri bezpečnostné hliadky. Niekde prejdeme mávnutím ruky a niekde nám skontrolujú batožinu. Na odpočívadlách stále funguje tradícia, že hosťa treba pozvať, aj keby na chleba nebolo. Mesto Duhok má približne 350-tisíc obyvateľov, pričom v okolí mesta žije vyše 800-tisíc utečencov z Iraku a zo Sýrie. Pred pár mesiacmi mesto Duhok evakuovali pred islamistami, ale nakoniec boli zatlačení naspäť. Dnes je to mesto plné podnikov, vysvietených ulíc a zábavy. Máte pocit, že sa tu nič nedeje.
Na druhý deň ráno ideme do tábora Kabertu 1, kde žije tisícsto utečeneckých rodín. Pomáhajú tu aj Slováci z Vysokej školy sv. Alžbety. Najčastejšími ochoreniami, s ktorými utečenci prichádzajú do tábora, sú zápal močových ciest a svrab. Operácie a závažnejšie ochorenia sa tu neliečia a chorých posielajú do nemocnice v meste, s ktorou si Slováci vybudovali veľmi dobré vzťahy. Nebolo ani také ťažké vybudovať tábor, ako sa prebiť cez byrokratické nariadenia, ktoré brzdia nadšenie pri pomoci. ,,Ak chceš sanitku, trvá pomaly týždeň, kým dostaneme povolenie,“ posťažuje si Peter z tímu profesora Krčméryho.
Tieto tábory sú o poznanie jednoduchšie ako v Erbile, kde unimobunku nahradila biela celtovina. Aj tu pritom vládne čistota a poriadok. Peter nám ukazuje, že každý stan s betónovým podložím má aj miesto na varenie a keď majú utečenci peniaze, tak si dovolia aj klimatizáciu. Jezídovia majú niekoľko povier, s ktorými sa Slováci musia vyrovnať. Napríklad tá o farbe. „Dostali sme koberce modrej farby, ale miestni ich povyhadzovali, jednoducho je pre nich táto farba neprijateľná,“ hovorí Peter a nesmeje sa. Preto tu majú miestneho manažéra, ktorého prostredníctvom si tu úspešne budujú dôveru. ,,V Islamskom svete pri vyšetrení platí, že nie každý lekár sa môže dotknúť ženy, tu nám však dôverujú. Preto každý deň prejdeme cez tábor a porozprávame sa s utečencami,“ pokračuje Peter. Slovákov však najviac trápi štatistika, podľa ktorej až dve tretiny z dvoch tisícov rodín, ktoré tu sú, rezignovali. To znamená, že neveria, že sa ešte niekedy vrátia domov.
Článok bol pôvodne napísaný pre časopis týždeň
Ako to v Iraku vyzerá v roku 2021? Prečítajte si môžete tu.
Máte otázky na článok „Irak alebo ako to vyzeralo pred 6 rokmi? Dajte prosím do komentu pod článok
Autor
Čítať viac článkov