Stojím pred ďalším checkpointom. Okolo nás po zuby ozbrojení vojaci, ktorých istia guľometné hniezda. Každé auto musí zastaviť pred mohutnými betónovými zábranami, ktoré už boli označkované pravidelnou guľometnou paľbou. Pomaly sa blížime k vojakovi, ktorý má na sebe najmodernejšiu výzbroj s irackou vlajkou. „Odkiaľ ste?“ zaznie tvrdo otázka a pri odpovedi Slovakia už podávame pasy. Desať minút študujú naše pečiatky, fotografie a vízum. Zatiaľ sme boli odstavení do priestoru, kde umiestňujú autá s podozrením na výbušninu. Sme akoby v betónovom obale, ktorý tlmí následky výbuchov. Takto začína prvý diel cestopisu „Irak alebo ako to tam dnes vyzerá“
Takýchto kontrolných stanovíšť na 200 kilometrov ceste zažijeme desiatky. Aj toto je realita dnešných dní v Iraku. Krajina sa dlho zvíjala ako choré zviera v ťažkých bojoch nielen so samozvaným štátom ISIS, ale aj v občianskej vojne, ktorá zasiahla takmer každého Iračana.
„Sedel som na ulici so svojou rodinou a pochutnávali sme si na dobrej jahňacine. V tom momente zaznel šialený výbuch asi kilometer od nás,“ povie náš sprievodca a fixer Osama. „Neviem, či sa to dá predstaviť, ale na jednej strane pokoj, úsmevy, zábava a pohoda s milovanou rodinou a náhle, akoby si luskol prstom, výbuch, ktorý zahubil vyše 200 ľudských životov. Zo sekundy na sekundu som zmenil pohodové sedenie na záchranu bežných ľudí. Okolo nás boli potoky krvi, znášali sme z ulice mŕtve telá. Myslel som si, že jednému človeku pomôžem, ale po minúte som zistil, že mu chýba polovica tela.“ Smutne pozrie do šálky čaju a vidno, že bojuje s plačom.
Vojnu si človek nevie predstaviť, kým ju nezažije na vlastnej koži. Iračania s ňou žili každý boží deň. Vstávali do každého rána s vedomím, že toto môže byť ich posledný deň. Nikto nevedel, ako rýchlo sa priblížia vojaci samozvaného štátu ISIS, ktorý iracké sily nedokázali zastaviť. Nikto netušil, ktorému fanatikovi rupne v hlave a odpáli plné auto výbušnín. Každý deň sme počúvali jeden príbeh za druhým, ktoré v našom časopriestore vnímame len v nejakom hollywoodskom filme. Tu je to realita – a krutá. Preto sa nikto nečuduje, že stojíme každých desať kilometrov a ľudia na nás pozerajú s nedôverčivosťou. Čím ideme ďalej na sever od hlavného mesta Bagdad, tým je krajina zdevastovanejšia. Smerujeme do mesta Samarra, ktoré bolo kedysi v stredoveku hlavným mestom abbásovského kalifátu. Pred pár rokmi sa chápadlá smrteľne nebezpečnej organizácie pokúšali zabrať kus tohto krásneho mesta.
ISIS alebo Daeš bola teroristická organizácia, ktorej sa podarilo obsadiť štát a dostať sa do jeho vedenia. Islamisti boli vôbec veľmi schopní a dobre si uvedomovali, čo taký štát na svoje riadenie a fungovanie potrebuje. Na svoju stranu získali, presvedčili alebo preplatili ľudí, ktorí predtým viedli napríklad Irak. Teda bývalých vysokých vojenských dôstojníkov, ale aj civilných úradníkov bývalej Saddámovej vlády. Kalifát, vtedajší štát islamistov viedli teda skúsení ľudia, ktorí svoj biznis vedia robiť. Aj preto na území, kde ISIS konsolidovali moc, veci relatívne fungovali. Pravda, ak si odmyslíme údržbu infraštruktúry, najmä ciest. To islamisti nerobia. Nie z lenivosti, vedia totiž, že sa im to neoplatí v situácii, keď ich bombardujú a územie sa premenlivo nadobúda a stráca. No ISIS zabezpečil funkčnú políciu, hasičov, fungujú nemocnice aj rozvoz chleba. Ten je dokonca štyrikrát lacnejší ako predtým, keďže ho dotujú zo znárodnených pekární a mlynov.
ISIS chcel obnoviť bývalú slávu kalifátu. Chcel teda obsadiť oblasti Blízkeho východu, Severnej Afriky, stredomorských ostrovov a bývalého Córdobského kalifátu, ktorý zaberal väčšinu územia dnešného Španielska a Portugalska. A časom celý svet. Z krátkodobého hľadiska chcel upevniť a rozšíriť svoju moc v Iraku a v Sýrii, aby sa stali jeho bezpečným zázemím pre ďalšiu expanziu.
Keď som tu bol pred piatimi rokmi, nikto neveril, že život v Iraku sa obnoví. Všetci hovorili, že je to mŕtva krajina. A hľa, podarilo sa a Irak je dnes oveľa bezpečnejší a dokonca začali vydávať víza pre turistov. Lenže… Mier je stále krehký a my si to uvedomujeme na ďalšom kontrolnom stanovišti, kde bolo voľakedy ISIS. Nechcú nás pustiť do mesta Samarra, hovoria o napätí v meste. Po 30 minútach nás nakoniec púšťajú a odovzdávame pasy. Okolo nás je odrazu spúšť. Ako som spomínal, ISIS sa zahryzol do mesta Samarra. Keď prechádzame historickou stavbou, na zemi vidíme jednu nábojnicu vedľa druhej. Patria ISIS alebo domobrane? To nikto nevie, ale namiesto škrípania piesku sa nám pod nohami kotúľajú prázdne nábojnice. Sem-tam miesto krásneho objavovania stredovekej architektúry narazíme na stopy po guľkách. Po pár dňoch sa nám to už ani nezdá divné, berieme to ako miestny kolorit. „ISIS ničil všetky pamiatky, kam sa len dostal. To, čo sa nezhodovalo s videním ich sveta, brutálne a primitívne zničili,“ povie náš sprievodca, ktorý študoval za čias Saddáma turistický ruch.
Keď vyjdeme na krásny stredoveký minaret, ktorý sa ako maják týči v polopúštnej krajine, vidíme cestu, ktorá viedla do Sýrie a ktorú kontroloval ISIS. „Ak ISIS prepadol vodičov kamiónov a tí neboli sunnitského vierovyznania, okamžite ich popravili,“ hovorí Osama, ktorý dopĺňa ďalšie informácie z temnej histórie. „Bežný Iračan považoval ideológiu ISIS za niečo zvrátené a primitívne. My sme vyrastali v tolerancii a v mieri, ale, žiaľ, v každej spoločnosti sa nájde niekto, kto chce krehkú rovnováhu porušiť. Všetko sa to začalo kaziť v roku 2003, keď padol Saddám…“
Pokračovanie nabudúce
Máte otázky na prvú časť cestopisu „Irak alebo ako to tam dnes vyzerá“? Dajte do komentu a radi odpovieme
Ako sa dá dostať do Iraku? Základné cestovateľské informácie nájdeš tu.
Autor
Čítať viac článkov