Môj prvý kontakt s Tureckom sa odohral roku Pána 1998. Pamätám si každý moment toho augustového rána. Nad Istanbulom vychádzalo slnko, muezín zvolával na modlitbu a náš autobus značky Karosa bez klimatizácie sa predieral úzkymi uličkami mesta. Čo sme videli, to bol pre každého šok. Nielen nepredstaviteľný chaos, ktorý vládol na uliciach, ale aj dopravná šlamastika. Autá sa bez pravidiel predbiehali, trúbili ako divé a chodci nemali žiadne práva, keď vstúpili na cestu. Nikto z nás si nevedel predstaviť, že by tu mal šoférovať. Slovensko sme začali považovať nielen za oázu pokoja, ale aj krajinu s najkrajšími cestami na svete (v tom období sme mali oveľa menej diaľnic ako dnes). Šoférovanie v Turecku bolo pre všetkých nepredstaviteľné
Je rok 2021 a ja som sa rozhodol, že si prenajmem auto a prejdem východné Turecko. Odvahu mi dodala moja skúsenosť z Egypta a hlavne z Káhiry, ktorú vyhlasujem za miesto doktorandského štúdia šoférovania.
Jasné, obavy boli, ale tie sa veľmi rýchlo rozplynuli. Turecko z roku 1998 sa vôbec nezhoduje s dnešným Tureckom. Slovensko na tom bolo v roku 1998 lepšie, čo sa týka ciest. Dnes je Turecko tak ďaleko-preďaleko pred nami, že naň nedovidí ani slovenský Bystrozraký. Už sa ani nepozastavujem nad tým, že veľké mestá spájajú štvorprúdové diaľnice. Keď som však jazdil medzi menšími tureckými mestami a dedinami, takmer ma porazilo z toho ebenovo pevného a kvalitného asfaltu. Ak som mal obavy z kvality miestnych ciest, spočiatku som bol nadšený. Potom ma však nahnevalo, že nás zasa predbehla ďalšia krajina.
Áno, viem si predstaviť, ako niekto podotkne, že kvalita ciest ešte nevypovedá o tom, ako dobre ľudia šoférujú. Dávam mu za pravdu a uznávam, že slovenskí vodiči sú disciplinovanejší a lepší ako tureckí. Avšak aj tu vidno veľký pokrok a ak to porovnám s Jordánskom, Izraelom, alebo nedajbože s Ruskom, Turecko tieto krajiny predbieha. Napriek tomu som tu aj zažil pár stresujúcich chvíľ.
Tureckých vodičov by som rozdelil na dve skupiny. Mestskí a dedinskí. Rozoznáš ich veľmi jednoducho. Tí z mesta majú podobný vozový park ako my doma v Bratislave alebo v Košiciach a tí z dediny majú staré francúzske autíčka z obdobia, keď ešte Erdogan ťahal za sebou dreveného káčera. Ak na diaľnici uvidíš starý Renault, velikánskym oblúkom sa mu vyhni. Vodiči týchto starých krások sú v takom šoku z toho, kde sa nachádzajú, že im rýchlostné pruhy nič nenapovedia – idú si po diaľnici v najrýchlejšom pruhu ledva 50 km/h a ani najhlasnejšia trúba či svetlomety ich nevyrušia. Idú si neohrozene ako králi. To by ešte bolo ok, len im asi nefungujú blinkre a občas sa rozhodnú, že si cestu spríjemnia náhlou zmenou pruhu. Môj prúd nadávok sa zniesol na kapotu starého Citroenu, ktorý sa zastavil v strede odbočky z diaľnice a vodič začal niekam telefonovať. Neviem, kam a komu volal, ale vôbec nič ho nevyrušovalo a na moje slovenské poznámky sa len usmial a niečo zabrblal. Možno mal vysokú životnú poistku a takto chcel spáchať samovraždu. Alebo si kúpiť nové auto. Neviem, ale môj tep bol na hranici infarktu.
Ten, kto sa chce cítiť ako v nejakej počítačovej hre, kde zráža veľké a mohutné ovce, nech sa vyberie do Kurdistanu. Miestni obyvatelia pasú ovečky nie na lúkach, ale pri diaľniciach. Možno aj ovce majú poistku a bačovia vyzývajú svojho boha, nech nejaký kamión alebo auto znesie ovcu zo sveta. Na diaľnici môžete ísť maximálne rýchlosťou 120 km/h, ale tu nemôžete ísť rýchlejšie ako 90 km/h. Lebo keď sa ovca rozhodne, že prejde na druhú stranu, tak pôjde vznešene a pomaly ako anglický lord a nič ju nebude vyrušovať. Ešte si zabéka a pozrie na vás tými unavenými očami. V Kurdistane som radšej vstával skoro ráno, aby som väčšie vzdialenosti prešiel počas denného svetla, lebo v noci by som zbadal skôr svetlo na konci tunela ako ovce. Tie zvieratá jednoducho nenosia reflexnú vestu. Len tak mimochodom: kurdskú ovcu si predstavte dvakrát väčšiu ako tie naše slovenské – ktoré sa našťastie pasú s výhľadom na Tatry, nie na diaľnicu.
Príjemným doplnkom tureckých ciest sú policajti. Takmer pred každým mestom vás zastavia a spýtajú sa, či ste si nezabudli dokumenty. Pekne ich skontrolujú a poprajú peknú cestu. Ale teraz vážne. Policajti tu síce nemajú napísané „Pomáhaj a chráň“, ale nikdy som sa nestretol s aroganciou, vždy sa snažili s ťažkým tureckým prízvukom vykúzliť anglické slovíčko, ktoré mi malo spríjemniť cestu. Raz sa dokonca stalo, že mi jeden policajt aj zasalutoval a vzdal česť. Dúfam, že si ma nepomýlil s nejakým vojakom či štátnikom, ako sa mi to raz stalo na Taiwane.
V Turecku som prešiel 4-tisíc kilometrov bez jedinej kolízie či nejakého problému. Už o mne viete, že mám vodičák len päť rokov, a teda ak som to dal ja, vy to dáte tiež. Nemyslime si, že Turecko je zaseknuté niekde v roku 1998. Možno to všetko vidím priveľmi skreslene, ale pochopte, že po Káhire je všetko len prechádzka ružovou záhradou.
Pár info na šoférovanie v Turecku:
- Požičal som si auto cez požičovňu AVIS. Prenajal som si ho na 12 dní a platil som 20 eur na deň plus poistku 4 eurá na deň
- Benzín stál v čase môjho pobehovania po Turecku približne 0,80 eura za liter
- 99 percent všetkých ciest je zadarmo
- Na prenájom vám stačí náš vodičák, ale odporúčam si vybaviť aj medzinárodný vodičský preukaz
- Dodržiavajte rýchlosť, lebo na všetkých cestách sú rýchlostné kamery, ktoré na vás nažalujú a policajti potom radi pošlú pohľadnicu až k vám domov
Máš otázky na článok „Šoférovanie v Turecku“? Daj do komentu a radi odpovieme
Ako sa šoféruje v Egypte a nezblázniť sa pri tom? Prečítajte si vtipnú reportáž tu.
Autor
Čítať viac článkov