Zabudnutá časť sveta v Južnej Amerike, kde veje nielen vlajka Francúzska, ale aj Európskej únie. Na cestu sem vám vlastne stačí len občiansky preukaz a kúpa letenky cez jedinú európsku aerolinku, ktorá sem lieta. 90 percent tohto územia pokrýva nepreniknuteľný dažďový prales. Oblasť je smutne preslávená väznicami, francúzskymi légiami, vesmírnym strediskom a chorobami. Cestopis „Francúzska Guyana alebo cesta na ostrovy Spásy“ môže začať.
Pristávate v hlavnom meste Cayenne. Hneď vedľa pristávacej plochy sa začína prales, ktorý sa postupne prebúdza do nočného života. Ovalí vás takmer stopercentná vlhkosť, ktorá vám prilepí šatstvo na telo. Cez pasovú prehliadku prejdete tak rýchlo, akoby ste ukázali občiansky preukaz na viedenskom letisku. Ste vo francúzskej kolónii, ktorá sa stále berie ako vyhnanstvo, nie ako turistická destinácia.
Potetovaný Indián, červená ručne pletená sukňa mu zakrýva bedrá. V ruke drží dlhú fúkačku. Je urastený, nemá ani jeden gram zbytočného tuku. No keď sa vedľa neho postavím, zistím, že nemá ani 160 cm. Pôvodní obyvatelia juhoamerickej džungle sú tu trochu zabudnutí. Doteraz som si myslel, že najindiánskejšia kultúra, akú som kedy videl, je v Guatemale. Prešiel som Brazíliu, ale pôvodných obyvateľov akoby nebolo vidieť. Musíte prísť sem do hlavného mesta Cayenne. Exotika na každom rohu. Architektúra francúzska, ale obyvateľstvo z celého sveta. Hlavne z Číny. Li mi rozpráva, ako sem prišiel zarábať. Darí sa mu veľmi dobre, vraví a pritom sa smeje. „Vieš, my Číňania nemáme problém robiť. Aj 12 hodín denne. Taký Francúz maká len 7 hodín a potom ide na to víno. Ja mám obchod otvorený stále a zarábam.“ Číňanom teplo neprekáža, títo sú z oblasti Kantonu, kde je vlhkosť porovnateľná. Dokonca si v blízkosti kresťanskej katedrály postavili svoj čínsky chrám, kde pália svoje vonné tyčinky. Tu v Cayenne zažiješ mix kultúr. Voľakedy mala Guyana v Európe povesť, že tam nájdete zlato, bohatstvo a vzácne dreviny. Nik však už nehovoril o chorobách a o neznesiteľnej horúčave. Prvých 83 percent kolonistov vymrelo. Dnes je to už znesiteľnejšie aj vďaka veľkým dotáciám z Paríža. Tu nevládnu žiadne chúťky na autonómiu. Bez Paríža by boli takí chudobní ako okolité krajiny.
Slnko zapadlo a moja biela košeľa by sa dala žmýkať. Sadám si na hlavnom námestí na pivko s výhľadom na palmový sad. Do ucha mi hrajú trúchlivé francúzske piesne a z blízkeho pralesa sa ozýva škrekot exotického vtáctva. Jedlo je tu extrémne drahé. Aj tie morské potvory. Pre mňa je Guyana po Nórsku najdrahšou krajinou na svete. Napriek tomu, že ju boh obdaril úrodnosťou, takmer všetko dovážajú. Už chápem, prečo bola reštaurácia poloprázdna, keď som si do nej sadol. Okolo mesta preteká rieka Cayenne, široká ako všetky juhoamerické rieky. Len si predstavte päťkrát širší Dunaj. Kalná rieka sa kľukatí cez dažďový prales a vlieva sa do vĺn Atlantického oceána, odkiaľ opatrne vykúkajú zelené ostrovy. To bude môj ďalší cieľ – Ostrovy spásy.
Čítali ste román Motýľ od Henriho Charrièra? Hlavný príbeh je zasadený na Ostrovy spásy, kam posielali najhorších trestancov z Francúzska. Aj Dreyfus tu trávil svoj život (Alfred Dreyfus bol kapitán francúzskej armády, v roku 1894 krivo obvinený a odsúdený vojenským súdom za vlastizradu a vojenskú špionáž). Pred pár desiatkami rokov boli ostrovy hrozbou, dnes sa stali najväčším lákadlom a vyhľadávanou turistickou destináciou. Šialený paradox. Nastupujeme na katamaran a máme sa plaviť iba niečo vyše dve hodinky. Len čo opustíme zátoku, začínajú sa zdvíhať dvojmetrové vlny. Pýtam sa kapitána, či máme šťastie na také veľké vlny. Vraj máme šťastie, že tie vlny sú len také malé. Hneď si spomeniem na hlavného hrdinu z románu Motýľ, ako sa niekoľkokrát pokúšal ujsť z ostrova. Ako bojoval s vlnami a aj so žralokmi. Už viem, prečo nik nestrážil trestancov, utiecť bolo takmer nemožné. Turisti postupne siahajú po igelitových vrecúškach a odriekajú modlitby za rýchlu plavbu.
Ostrovy sú vlastne tri. Malé, zelené, obklopené gýčovo tyrkysovým morom a všadeprítomnými palmami. Priam ideálne dovolenkové miesto. Len vzadu sa krčia polorozpadnuté betónové stavby, ktoré skrývajú kobky väznice. Prechádzka po trestaneckej kolónii je nápor na emócie. Keď si predstavím, že v miestnosti 2 x 2 metre bez strechy bol Charrièrov hrdina na samotke aj dva roky, mrazí ma. Ja mám po troch hodinách dosť, potím sa, som smädný a chcem si oddýchnuť. Nejeden trestanec vraj chcel vymeniť tento pobyt vo väzení za gilotínu. Toto miesto je ešte stále nabité negatívnymi emóciami trestancov a spodiny francúzskej republiky.
Francúzska Guyana je dnes miestom výcvikového strediska svetoznámej francúzskej légie. Mám šťastie, že stretávam dvoch Slovákov, čo tu slúžia. Mená mi pre istotu nehovoria, lebo vraj u nás na Slovensku je trestné slúžiť v armáde iného štátu. Sú to chlapi ako hory, s ktorými by som si nerád niečo začal. Pri pivku rozprávajú svoje zážitky nielen z tejto časti sveta, ale aj z Afriky. Výcvikom prejdú len tí najsilnejší – nielen fyzicky, ale hlavne mentálne. Len si predstav celodenné pochody v bahne, keď sa z teba leje, akoby si si pustil sprchu, zlanovanie z výšok, streľba – a hlavne bez spánku. Zistíš, že si musíš veriť; všetko je v tvojej hlave. Cení sa hlavne vernosť. Vraj v Afrike jeden vojak na stráži zaspal a nepriateľ zabil dvoch členov jeho jednotky. Trest? Smrť. Neprezrádzajú miesto a ani krajinu. Mám veriť? Či som len dychtivý poslucháč neuveriteľných príbehov? Keď ma zavolajú k sebe domov, prekvapí ma čistota ich obydlia a šatstvo úhľadne poskladané v komínčekoch.
Ani jedna smietka, všetko má svoj systém. Priam vojenský poriadok. Hlavné kasárne sú v meste Kourou. len mi nejde do hlavy, prečo je to tu také nebezpečné, keď drvivá väčšina obyvateľstva sú vojaci.
Ak budete mať šťastie, možno uvidíte, ako neďaleko mesta Kourou štartuje raketoplán. Európska únia tu má svoje vesmírne stredisko. Ak je čas odletu raketoplánu, obyvatelia sa stretnú na hlavnom námestí a čakajú na ohnivé divadlo. Keď sa niekoľko tisíc ton vážiace monštrum odlepí zo zeme, dostane vás ten hluk a žiara, ktorá sa ťahá za stúpajúcou raketou. Ohromný zážitok!
Jediná cesta, ktorá pretína Guyanu, leží v blízkosti pobrežia. Idem smerom k hraniciam so Surinamom. Asfalt a prales. Zelený nepreniknuteľný prales. Jeden strom hneď vedľa druhého vytvára zelenú hradbu. Koľko ľudí sa už pokúšalo niečo tu postaviť či zasiať, ale prales zatiaľ vždy zvíťazil. Predo mnou sa po štyroch hodinách objavuje ďalšia mohutná rieka a za ňou ďalšia krajina menom Surinam. Dostávam výstupnú pečiatku, vojak v peknej vyžehlenej uniforme zasalutuje a zaželá mi to známe a krásne ľubozvučné Bon voyage, šťastnú cestu.
Doplnili by ste niečo do cestopisu „Francúzska Guyana alebo cesta na ostrovy Spásy“? Dajte do komentu.
Chceli by ste danú oblasť navštíviť? Pozrite si cestovateľské informácie tu.
Autor
Čítať viac článkov