Ak ste teraz siahli po mape sveta, aby ste sa presvedčili, či taká krajina vôbec existuje, pomôžem vám. Bývalá holandská kolónia leží v Južnej Amerike nad Brazíliou. Málo ľudí pozná tri malé svetom zabudnuté krajiny, ktoré sa vedľa seba tisnú ako nechcené siroty. Francúzska Guyana, Guyana a Surinam. V cestopise “ Surinam – zmixovaná exotika“ sa pozrieme do krajiny, ktorá je prostredníkom týchto troch štátov.
Práve stojím na hranici medzi Francúzskou Guyanou a Surinamom. Za mnou vlaje nielen francúzska vlajka, ale aj vlajka Európskej únie. Keď som doteraz potreboval len občiansky preukaz, teraz je nutný pas. Vojak francúzskej légie v krátkych nohaviciach mi opečiatkuje pas a zaželá bon voyage. Nasadám na loďku, ktorá by neprešla žiadnou inšpekčnou kontrolou, a len sa modlím, aby tá kraksňa prežila plavbu cez širokú juhoamerickú rieku. Na druhej strane už nestojí uniformovaný colník. Miesto uhladenej uniformy ma čaká policajt s uterákom okolo pása. Vraj sa práve okúpal a ukazuje na polorozpadnutú búdu, kde má prebehnúť oficiálna časť vstupu do krajiny. Jedna rieka, jedna hranica a ja mám pocit, že som vstúpil nie do krajiny, ktorá leží v Amerike, ale do Afriky. Africké rytmy, vône a hlavne africký prízvuk angličtiny.
Surinam bol od objavenia Ameriky do roku 1667 pod vládou anglického panovníka. Angličanom sa táto časť sveta neveľmi páčila a spravili obchod storočia. Vymenili územie na východnom pobreží Severnej Ameriky, ktoré dovtedy patrilo holandskému panovníkovi. Viete ktoré? Bývalý New Amsterdam, ktorý premenovali na dnešný New York. A prečo pri vstupe do Surinamu máte pocit, ako keby ste boli niekde v Afrike? Holandská Západoindická spoločnosť začala vyvážať do novej kolónie otrokov. Tí pracovali na plantážach, pestovali kávu a hlavne čaj. Ak by ste žili v sedemnástom storočí v Európe a pili čaj, takmer určite bol odtiaľto. Kolónia nikdy tak finančne nevynášala a ťažké chvíle zažívala po zrušení otroctva. Nik nevedel, ako zachovať už i tak menšie zisky s takou lacnou pracovnou silou. Nakoniec prišla silná vlna emigrantov z Číny a z druhej veľkej holandskej kolónie Indonézie. Druhá vlna prišla z Indie a z Pakistanu. Preto dnes máte pri návšteve krajiny pocit, že ste všade, len nie v Amerike. Mix kultúr, náboženstiev, jazykov a hlavne gurmánskych špecialít. A aby toho nebolo málo, tak v šestnástom storočí sem pápež vyhnal Židov. Mal to byť ich druhý domov.
Mojím prvým mestom je exoticky znejúce Paramaribo. Ak sa sem vyberiete, nerobte si názor hneď pri vstupe do mesta. Radšej zavrite oči a otvorte ich o dvadsať minút. To, čo uvidíte, vám vyrazí dych. Mám ho nazvať najkrajším juhoamerickým mestom? Historické centrum plné krásnych drevených budov, ktoré hádam v Holandsku už ani nenájdete. Holanďania preniesli do džungle svoju, ale aj indonézsku kultúru, vystavali protizáplavové bariéry a ulice pomenovali názvami ako Onafhankelijksplein či Jodenbreestraat. Na brehu rieky Surinam tróni prvá kamenná stavba. Pevnosť, odkiaľ debny čaju a kávy vyrážali na európske trhy. Hneď vedľa je malá budova. Vraj je to parlament. A tamto sídlo prezidenta? Nič veľkolepé ako v iných krajinách. Dokonca nie je problém fotiť a stráž sa pchá do fotoaparátu. Hotel máme v jednej z historických drevených budov. „Turistov tu príliš neuvidíte, lebo keď už niekto letí do takej diaľky, radšej chce vidieť Brazíliu alebo Argentínu,“ posťažuje sa majiteľka hotela. Drevená podlaha príjemne vŕzga, za starým dreveným barom si dáte koloniálny drink džin s tonikom a staré obrázky navodia tú správnu atmosféru, keď Európania chodili len v bielych uniformách. Paro, ako nazývajú miestni svoje mesto, ktoré sa dostalo na zoznam pamiatok UNESCO, vás musí chytiť. Prvé mestské hodiny hneď oproti prezidentskému palácu sú stále pôvodné, súdna rada stále sídli v drevenej budove ako v osemnástom storočí. Živý skanzen. Stále sa vraciam na známe miesta a obdivujem zručnosť majstrov a remeselníkov. Budovy vás nútia zastaviť a obdivovať detail. Čím viac detailov, tím bohatší majiteľ.
A miestna špecialita? Niečo miestne tu asi nenájdete. Máte chuť na indonézsku kuchyňu alebo na čínsku? Alebo na indicko-pakistanskú? Alebo na niečo z čiernej Afriky? Práve ten mix je surinamský! Začnite soto ayamom z ostrova Jáva. Jemné kuracie mäsko s ryžou a vajíčkom natvrdo zaliate hovädzím vývarom. Len pozor! Je šialene štipľavé! Potom odporúčam pakistanské karí s hovädzím mäsom. A čím zaliať? Skvelé pivko paro a tu cítiť holandskú pivovarnícku školu. Každý deň máte niečo iné. Len si treba vybrať, na ktorú svetovú kuchyňu máte chuť. Mix kultúr sa prejavuje aj v architektúre. Kresťanská drevená katedrála stojí vedľa synagógy. Moslimská mešita vedľa hinduistického chrámu. Niečo, čo v Indii a v Pakistane neuvidíte. Z čoho je tamten dym? V hinduistickom chráme na brehu rieky spaľujú svojich blízkych. Ako v indickom Váránasí.
Kvôli čomu sa však chodí do Surinamu? Amazonský prales. Brownsberg. Divoká príroda Južnej Ameriky na dosah od hlavného mesta. Za takým pokojom by ste v iných krajinách museli cestovať hodiny, tu vám stačí vyjsť z mesta. Ľahký treking, kúpanie vo vodopádoch a fantastické výhľady na nekonečnú zeleň. Keď sa predierate pralesom a stojíte pod štyridsaťmetrovým stromom, cítite sa maličký. Keď tento strom narežete, dostanete skvelé kalórie a dokážete prežiť. Ak potrebujete sladkú vodu, odtrhnite túto stopku kvetu. Minimálne jeden krásny deň v pralese, ktorý je podľa mnohých krajší než ten na Madagaskare či v Ekvádore. Alebo sladkovodné delfíny? Je iba pár miest na svete a tu je jedno z nich. Pri gýčovom západe slnka a potom, keď sa slnečný kotúč dostane za horizont, sa prales prebudí. Všetko začne škriekať, vrieskať… Prales ožije. Sem-tam počuť zvuky pralesa aj v hlavnom meste Paramaribo. Prales je na dotyk. Čo ma však prekvapuje najväčšmi? Každodenný dážď, ktorý príde vždy na minútu presne. Objednávam si kávu za slnečného počasia, za päť minút sa zatiahne a prší, ako keby ste pustili sprchu na plný prúd. Dopíjam kávu z Bali a obloha je opäť jasná. Neveríte? Príďte sa presvedčiť!
Mojím sprievodcom je Mark. Považuje sa za Maroona, v preklade za černocha z pralesa. „Keď sa moji predkovia dostali do otroctva a násilne nás sem pred stáročiami dovliekli do Ameriky, niekomu sa podarilo utiecť,“ hovorí Mark a dodáva: „Museli ísť veľmi ďaleko, hlboko do pralesa a tam vytvárali komunity.“ Černosi hlavne z Guinejského zálivu. Togo, Benin, Gabon… Každý si priniesol zvyky svojho kmeňa, jazyk, tradície. V pralese si budovali svoje miništáty a na to, aby sa vedeli dohovoriť, si vytvorili osobitný jazyk, ktorým dnes hovorí takmer trinásť percent dnešného obyvateľstva. Okrem úradnej holandčiny sa tu dohovoríte po čínsky, hindsky, po arabsky… V Suriname je rôznorodý svet.
V posledný deň nasadám do taxíka a smerujem do ďalšej krajiny, do Guyany. Šofér je Ind a jeho rodina pestuje ryžu rovnako ako na predhorí Himalájí. Majú svoje chrámy, svoj jazyk, ale považuje sa za Surinamčana. Stojím pred ďalšou mohutnou riekou, ktorá oddeľuje jednu krajinu od druhej. Opúšťam bývalú holandskú kolóniu s krásnym pralesom a s jedinečnou kultúrou. Ak hľadáte bezpečné miesta, ktoré ešte nezasiahol turistický priemysel, Surinam je správna voľba.
Máte otázky na článok „Surinam – zmixovaná exotika“? Dajte do komentu.