V prvej časti sme načrtli, že hranice Afriky sa nevyvíjali podľa historicko – kmeňových a národnostných zvyklostí, ale podľa toho, ako ich nakreslili jednotlivé európske veľmoci na konci 19. storočia. Nielen panovníci, ale aj vládcovia pospájali také celky, ktoré dovtedy spolu neexistovali, a z toho vznikajú problémy, ktoré majú dôsledky až do dnešných dní. Dnes sa pozrieme na dve africké krajiny, ktoré majú toto nechcené dedičstvo. Príjemné čítanie „Bizarné hranice sveta“.
Demokratická republika Kongo
Kongo patrí medzi najbohatšie krajiny sveta, čo sa týka prírodného bohatstva. Nielen bohatý prales, ktorý nazývame pľúcami Afriky, ale aj veľké zastúpenie prírodných minerálov. Takmer 90 percent všetkých kovov v našich mobiloch bolo vyťažených práve v tejto krajine, ktorá sa zaraďuje medzi najchudobnejšie krajiny sveta podľa HDP na obyvateľa.
Práve toto bohatstvo lákalo vtedajšieho belgického panovníka Leopolda II. Kráľ Leopold II. sa stal jediným vlastníkom a vládcom Konžského slobodného štátu, územia, ktoré s rozlohou 2 milióny 344-tisíc štvorcových kilometrov bolo 76-krát väčšie ako Belgicko, a malo v tom čase asi 30 miliónov obyvateľov.
Jediným spôsobom, ako získať kapitál, boli monopolné koncesie na výstavbu železnice od ústia Konga po hlavné mesto, nazvané po ňom Léopoldville, na monopol nad určitými produktmi – kaučukom a slonovinou, a na využívanie celých oblastí (asi 20 % územia) prostredníctvom koncesionárskych spoločností, v ktorých si Leopold zaistil 50 % akcií. Leopold tak pre seba získal obrovské územie v strede konžskej kolónie ako svoj súkromný majetok, zvyšok patril Konžskému slobodnému štátu, ktorého bol Leopold prakticky tiež výlučným vlastníkom. Tento štát tiež získal monopol nad výkupom všetkých plodín a produktov na svojom území.
Ekonomické aktivity sa v súkromnej kolónii obmedzili na lov slonoviny, kaučuku a palmového oleja. V snahe dosiahnuť čo najväčšie zisky boli zavádzané brutálne metódy, predovšetkým systém nútených prác v putách na stavbe železníc. Tie sa príliš nelíšili od otroctva, ktorého zrušenie bolo údajným cieľom Leopoldovej koloniálnej politiky. Na obyvateľstvo Konžského slobodného štátu bolo uvalené vysoké daňové bremeno. Každý, čo i len drobný náznak odporu, pokus o útek, povstanie či vzburu boli kruto trestané, dediny vydrancované a vypálené. Vojenské oddiely Force publique tvorili žoldnieri, belgickí dôstojníci a africkí vojaci naverbovaní v odľahlých regiónoch obývaných divými, nepriateľskými etnikami.
No, ale pozrime sa na hranice. Leopold potreboval prístup k moru, a preto na západnej strane vznikol výrazný výbežok tzv. Kongo Central. Kongo na prvý pohľad pôsobí ako vnútrozemská krajina bez prístupu k moru, ale Leopold sa rozhodol, že utne, zoberie iným, nech má prístav. Nemusíme zdôrazňovať, že prístav mal skôr osobné dôvody pre panovníka ako zlepšenie celkového postavenia obyvateľov. Takmer všetok materiál sa vyvážal do Bruselu z prístavu na pobreží.
Druhou anomáliou je vo východnej časti Konga výbežok, ktorý vyzerá ako taký hák. Tento „hák“ sa zasekáva 200 kilometrov do územia dnešnej Zambie. Šírka tohto územia je 70 až 100 kilometrov a ako keby rozdeľuje Zambiu na dve polovice. Dôvod? Na konci 19. storočia bolo prestížne mať v Afrike územie, kde panovníci a šľachtici chodia na lov. V samotnom Kongu nebola taká savana ako v Zambii (patrila Británii), a tak sa vládcovia dohodli, že Leopold získa tento pás územia, aby si mohol zapoľovať. A viete, čo je najsmutnejšie? Leopold nikdy nenavštívil Kongo.
Namíbia
Pozrite sa na sever Namíbie, kde krajina susedí s Angolou a Botswanou. Uvidíte dlhý 450 kilometrový „zárez“, ktorý voláme Caprivi. Tento úkaz vznikol v období 1884 až 1915, kedy Namíbia bola kolóniou Nemecka. V roku 1890 bol v Nemecku kancelár, ktorý sa volal Leo Von Caprivi, po ktorom je tento kúsok zeme pomenovaný. Dôvod? Týmto kúskom zeme sa Nemecko chcelo dostať k rieke Zambezi a dúfalo, že cez rieku sa dostane do Indického oceánu. Vtedajšie územie, chcel získať kancelár Caprivi, patrilo Británii, ktorá ho vymenila za Zanzibar, ktorý bol nemeckou kolóniou. Bohatý Zanzibar za prístup k rieke Zambezi…
Nikoho však netrápilo, že sa hranicou oddelili jednotlivé africké kmene, ktoré boli rozdelené až medzi 3 štáty.
V ďalšej časti sa pozrieme aj na niektoré európske hranice.
Chceli by ste niečo doplniť do článku „Bizarné hranice sveta?“
Druhú časť seriálu si môžete prečítať tu.
Autor
Čítať viac článkov