Kedy ste počuli niečo o Demokratickej republike Kongo? Tušili ste, že je to druhá najväčšia africká krajina v srdci čierneho kontinentu, kde je aj jeden z najväčších dažďových pralesov? Aj takto začína cestopisný denník „Kongo alebo ako sme prešli srdce Afriky“
Kongo bol môj dlhoročný sen. Už dávno by sem išiel, keby tu nebola dlhá a nákladná občianska vojna, počas ktorej zomrelo takmer 5 miliónov ľudí. Keď k tomu prirátate aj choroby, ktoré opantali krajinu ako HIV, Ebola či žltá zimnica, určite to nie je ideálna dovolenková destinácia.
A čo ma lákalo? Nielen prejsť skrz krajinou, ale aj splaviť časť rieky Kongo a tak by sme sa stali vôbec prvými Slovákmi, ktorým sa to podarilo. Je len pár ľudí na svete, ktorí boli úspešní. Spolu s Peťom sme už spravili prvú expedíciu prechodu z Iránu cez Afganistan až do Pakistanu, ale Kongo je predsa len iný oriešok.
Mesiac vybavovania víz, povolení až nakoniec nadišiel ten deň, kedy sme si dali naše batohy na chrbty a vyrazili do sveta. Získať cestovateľské informácie je niekedy nadľudské úsilie. A či sme nemali obavu? Jasné, že mali, zas hrdinov tu hrať nebudeme.
1.deň:
Aby sme sa dostali do konžského mesta Goma, musíme letieť do Rwandy.
Lietadlo tichučko dosadá na hladučký tarmac letiskovej dráhy Kigali, hlavného mesta Rwandy. Práve tu začína naša cesta Konžskou demokratickou republikou. Musíme sa totiž dostať do mesta Goma, ktoré leží na stredovýchode krajiny a práve Kigali je najbližším medzinárodným letiskom široko ďaleko.
Prebúdzame sa po náročnej ceste z Bratislavy cez Budapešť a pomaly sa presúvame do príletovej haly. Všetko je čisté a dobre značené. Ozajstný šok však prichádza na imigračnom oddelení. Rad na kontrolu našich elektronických víz, ktorých potvrdenie nám prišlo v priebehu 24 hodín, je kratučký a vybavenie prebieha bleskovo. Dokonca je možná platba kartou.
V africkej krajine, kde pred 23 rokmi prebehla jedna z najstrašnejších genocíd modernej doby.
Väčšinoví Hutuovia vtedy v krátkom čase povraždili takmer milión ľudí z kmeňa Tutsi. Dnes je však Rwanda jednou z najstabilnejších a ekonomicky najrýchlejšie rastúcich krajín v Afrike. Podobne ako Chorvátsko v Európe, kde prebiehala vojna v takmer rovnakom čase.
Rozvoj je tu naozaj vidieť. Do hotela sa presúvame taxíkom po kvalitných nových cestách a šokujúce je, že taxikár sa nás ani nesnažil oklamať na cene. Zaplatili sme cenu odporúčanú na internetových cestovateľských fórach. Na hoteli odkladáme veci a vydávame sa do centra hlavného mesta Rwandy.
Nie je tu takmer nič, čo by stálo za zmienku. Jedine pamätník obetiam genocídy z roku 1994 a stavenisko priamo v centre mesta, kde dav asi tridsiatich robotníkov vynáša na hlavách kýble malty na strechu budovy za spoločného spevu.
Také pracovné nadšenie sme ešte nevideli. Končíme našu prehliadku, berieme ruksaky a na mototaxíkoch sa presúvame na hlavnú autobusovú stanicu. Platíme férovú cenu a domáci nám pomôžu vybaviť autobusové lístky do pohraničného mesta Gyseny. Lístok na 5-hodinovú cestu napchatým africkým mikrobusom stojí len 3 eurá.
Vyrážame do 20 minút a cesta bezproblémovo ubieha, keďže cesty sú naozaj skvelej kvality. Tešia nás krásne výhľady na okolitú, večne zelenú horskú scenériu. Cestou stojíme len raz, v horskom motoreste, kde si kupujeme jedlo pečené priamo na grile – hovädzie mäso, pečený zemiak a vajce na tvrdo.
Po asi piatich hodinách cesty prichádzame do Gyseny a okamžite sa vydávame smerom na hranicu Konžskej demokratickej republiky. Za chvíľu bude zapadať slnko a my nevieme, čo môžeme očakávať. Už z diaľky však tušíme, že táto hranica bude iná ako čokoľvek, čo sme v živote doteraz zažili.
Na hranici sú tisíce ľudí a pri pohľade na dvoch belochov s veľkými ruksakmi sa rozostupujú. Visia na nás pohľadmi, z čoho sme vytušili, že turista tu asi nie je bežným javom. Len neskôr sa od domácich dozvedáme, že táto hranica je využívaná hlavne pašerákmi a ľuďmi, ktorí nemajú v poriadku doklady.
Vybaviť sa tu dá takmer všetko. Oficiálna „turistická“ hranica sa nachádza asi o kilometer ďalej. Prichádzame na rwandskú stranu vybaviť odchodové formality. Tá je však zaliata. Práve prebieha pravidelné upratovanie a na dlážke je asi 5 centimetrov vody, ktorú metlami vyťahujú von hlavným vchodom.
Vysvetľujeme, že toto všetko sme už dávno museli poskytnúť ambasáde, aby sme vôbec dostali víza a už to nie je potrebné. Posiela nás čakať bokom a zatvára sa do svojej „luxusnej kancelárie“.
My zatiaľ stojíme asi na najexotickejšej hranici našej planéty. Prechod z Rwandy do Konga doslova vyráža dych. Všade dookola je čulý ruch, možno až chaos.
Rwandská asfaltová cesta skončila a v Kongu pokračuje len hlinenou lokálnou cestou plnou výmoľov. Cesty na východe SR sú oproti tomuto diaľnice.
Všade pobehujú pouliční predajcovia, díleri, remeselníci a ženy v domácnosti. Mladá žena začína prať priamo v stoke vedľa nás. Snažíme sa fotiť, ale colníci nám to pohotovo zakazujú. Pár fotiek sa nám ale aj tak podarí.
Aby nás zabavili snažia sa s nami konverzovať. Pýtajú sa, odkiaľ sme. Na odpoveď „Slovaquie“ kontrujú „Czechoslovaquie“ a „Praga“ a my len potichu pritakávame. Asi po 45 minútach vychádza z „kancelárie“ hlavný colník a podáva nám naše pasy.
„Bienvenue a Republique Democratique du Congo“.
Sme voľní a môžeme pokračovať. Rýchlo zoberieme naše ruksaky a unáhlene sa vydávame dole tým, čo vyzerá ako hlavná ulica. Začína sa zmrákať. Neprejdeme však ani 10 metrov, keď nás zablokuje gang mototaxikárov.
Je ich asi 15 a vytvorili okolo nás súvislý kruh. Nemáme sa kam pohnúť a oni nás nepustia. Niečo na nás pokrikujú. Chápeme, že nemáme inú šancu a tak si dvoch vyberáme, hovoríme adresu hotela a vydávame sa na cestu. Na motorkách s 80-litrovými ruksakmi na chrbtoch.
Prebrodíme sa k úradníkovi, ktorý nás milo pozdraví, vybaví formality a udivene sa pýta, či do DR Konga ideme naozaj ako turisti. Pritakávame. Obaja sme vybavení do 5 minút.
Vychádzame z budovy a opäť sa dostávame do davu ľudí. Keďže v ňom však svietime, hneď si nás všimnú konžskí colníci. Berú nám pasy a podávajú si ich medzi sebou, postupne od najnižšej šarže po najvyššiu.
Ide totiž o peniaze a každý chce byť pri tom. Nakoniec sa dostávame k šéfovi, ktorý od nás žiada pasy, očkovacie preukazy, pozývacie listy, víza, potvrdenie hotela a ja neviem čo ešte. Hovorí len po francúzsky.
2. deň
Ešte predošlý večer si na recepcii hotela vyzdvihujeme dopredu rezervované a zaplatené permity na návštevu horských goríl. Dozvedáme sa však, že permit nezahŕňa dopravu ku gorilám vysoko do hôr, ktorá stojí 150 dolárov. Teraz možno viac, keďže je to na poslednú chvíľu. Len sa pousmejeme.
Konžania sú, ak ide o peniaze, naozaj šikovní. Inú možnosť však nemáme a tak súhlasíme. Originálne vstupné 400 dolárov na gorily sa tak značne predraží. Stále je to však lacnejšie ako v Rwande, kde od júla stojí vstup 1500 dolárov.
Upozorňujú nás, že si máme zobrať pevné topánky, dlhé oblečenie a nemáme meškať. Vstávame pred piatou hodinou, oblečieme sa, zoberieme veci a pri skorých raňajkách si dávame prvé antimalariká, ktoré budeme brať dlhé 4 týždne. Presne o pol šiestej sme podľa dohody prichystaní na recepcii.
Náš jeep so šoférom Jeanom de Dieu, prichádza o necelú hodinu neskôr. Žiadny stres, vraj všetko stíhame. Cestou ideme ešte natankovať a kúpiť vodu. Až následne sa vydávame na správu národného parku Virunga. Je to búda, oplotená vlnitým plechom, ktorá vyzerá ako stará garáž. Parkujeme pred zamknutou bránou a čakáme. Sme tu prví. Jean de Dieu si ide nakúpiť zopár nutností a my vystupujeme a sledujeme okolitý ruch.
Fascinujú nás hlavne obrovské celodrevené vozítka, nápadne pripomínajúce hybrid kolobežky a bicykla, ktoré miestni využívajú na prepravu dreva, stavebného materiálu a vriec s ryžou a múkou. Jednoducho sa rozbehnú dole kopcom a idú, až kým sa nezastavia.
Technológia a spracovanie 16. storočia. Zanedlho prechádza okolo žena nesúca na hlave kuchynský stôl pre asi 8 osôb. Z časti sa mi ju darí zachytiť na fotoaparát, aj napriek tomu že okolití ľudia protestujú. Prichádza druhý jeep s dvoma Britmi – matka a syn.
Dávame sa do reči a zisťujeme, že prišli len na deň na otočku z Rwandy, kvôli príliš vysokej cene tamojších goríl. Aj po zaplatení víz a jednej noci v hoteli sa to stále oplatí. Len treba akceptovať realitu Konga a hraničného mesta Goma. Nápadne nám s Martinom pripomína Kábul v Afganistane, ktorý sme navštívili na jeseň 2015.
Všetky lepšie vyzerajúce domy a hoteli majú vysoké ploty, stovky metrov a niekoľko úrovní ostnatého drôtu, barikády, kontrolné veže a súkromné ochranky s kalašnikovmi. Každé auto je kontrolované aj zrkadielkom zospodu kvôli výbušninám.
Väčšina vozidiel sú veľké Toyoty s logami OSN, UN Peacekeepers alebo Medikov bez hraníc. Je to kvôli konžským, ugandským a rwandským rebelom, ktorí pôsobia práve v tejto časti krajiny. Avšak v Rwande sme si nikde takéto bezpečnostné opatrenia nevšimli.
Čakáme ešte asi 30 minút a konečne prichádza ochranka, ktorá bude strážiť náš maličký konvoj pozostávajúci z dvoch vozidiel. Je to ozbrojený zamestnanec národného parku na terénnej motorke.
Asi po troch hodinách od nášho pôvodného času vyzdvihnutia sa konečne vydávame na cestu na severovýchod do hôr národného parku. Cestou ešte podstupujeme niekoľko bezpečnostných kontrol a stretávame celý pluk plne ozbrojených modrých heliem – takzvaných „mierotvorcov OSN“.
Po asi dvoch hodinách cesty pomedzi farebné úrodné políčka na svahoch sopečných vrchov sa dostávame konečne na miesto, asi vo výške 2300 metrov nad morom. Privítajú nás rangeri národného parku a rozdelia do dvoch skupín po štyroch. Okrem nás a Britov sú tu totiž ešte dve Belgičanky, Kanaďan a Američan. Každá zo skupín pôjde pozrieť inú goriliu rodinu.
3.deň
Okrem goríl je pri meste Goma jedna z najaktívnejších sopiek na našej planéte Nyiagongo, ktorá sa čnie nad mestom vo výške viac ako 3000 metrov. Sopka je známa nielen tým, že takmer pri každej veľkej erupcii musia mesto z časti evakuovať, ale že neustále chrlí lávu – 24 hodín denne.
Keď sa sem vyberiete, verte, že sami ísť nemôžete. Musíte mať povolenie, ktoré stojí „len“ 300 USD, ktoré obsahuje aj dvoch plne ozbrojených rangerov. Nie je to tak dávno, kedy v okolí mesta zúrili nepokoje a rebeli, ktorí sa vzbúrili proti miestnej vláde, prepadávali všetkých. I keď je situácia v poriadku, vláda chce rozbehnúť turistický priemysel a nenecháva nič na náhodu. Sme v skupine ďalších dobrodruhov, ktorých Kongo neodrádza a skôr naopak láka ich ako magnet.
Výstup patrí medzi stredne ťažký. Za deň musíš zdolať cca 1700 výškových metrov a keď k tomu pridáš aj vysokú vlhkosť… Začíname od dažďového pralesa a po stvrdnutej láve krok za krokom ukrajujeme z výškových metrov.
Počasie sa mení každú chvíľu. Raz je prietrž mračien, potom neznesiteľné teplo až nakoniec padne teplota v tejto rovníkovej Afrike na 5°C. Po 7 hodinách nakoniec dosiahneme kráter sopky, zhadzujeme batohy a bežíme k tomu, čo nás sem lákalo. Vidieť na vlastné oči vytekajúcu lávu!
Pred sebou vidím obrovský kráter, tak 500 metrov po obvode a 800 metrov do hĺbky. Láva na dne krátera buble a sem tam je vymrštená do výšky niekoľko desiatok metrov. To teplo cítim až sem na okraj sopky. Čumíme na toto divadlo hodnú chvíľu a ani nám nevadí, že sa spustil silný dážď. Najkrajšia je však sopka večer, kedy všetko je ožiarené navôkol sýtou červenou farbou. Pot, svalovica a všetko čo je spojené s námahou pri výstupe stálo za to.
Na druhý deň bežíme dole kopcom, aby sme stihli lietadlo do mesta Kisangani, kde má začať to pravé dobrodružstvo – splav rieky Kongo.
Vedeli ste, že prales v Kongu je druhý najväčší na svete? Keď letíme lietadlom ponad prales, ako keby ste sa pozerali na poukladanú brokolicu vedľa seba. Hustá džungľa, cez ktorú si to derie majestátna rieka Kongo. A my ju chceme splaviť dole prúdom.
4. – 11. deň
Rieka Kongo je nielen majestátna rieka, ale aj živá dopravná tepna. Pre mnohých ľudí je to jediné možné spojenie s vonkajším svetom. Z mesta Kisangani do hlavného mesta Konžskej demokratickej republiky Kinshasa je to viac ako 1800 kilometrov. Pre väčšinu ľudí je jedinou možnosťou ako sa dostať do ich metropoly, plaviť sa.
Viete si predstaviť, že by ste sa plavili mesiac? Možno si poviete, „Veď prečo nejdú autobusom alebo lietadlom?“. Cesty sú tu takmer neznámy pojem a keď je obdobie dažďov, tak aj to čo sa nazýva cesta sa mení na neschodný terén. Lietadlo je zas tak drahé, že si to dovolia len veľmi bohatí ľudia.
A kedy pôjde loď? Ani to sa nedozviete. Ideme od lode k lodi a pýtame sa, ktorá ide najbližšie. Ale keď tu vám niekto povie, že odíde v pondelok o 6.00, tak to musíte brať s rezervou. Tu všetci majú na všetko čas a musíte to rešpektovať. Inak sa zbláznite. Je to aj v našom prípade.
Loď sme našli a povedala, že odíde o 6.00 ráno. Odplávala až o 15:30 a miesto 4 dní, sme sa plavili 7 dní. Ale to už predbiehame.
A ako si pre zmenu predstavujete loď? Ako u nás krásne výletné lode? S kajutami? Omyl. Sú to vlastne staré lode, ktoré pred sebou ťahajú obrovské pontóny v ktorých útrobách je tovar do danej destinácie. A na palube sú ľudia. V našom prípade je to cez 220 ľudí a každý si tu postavil provizórne obydlie. My sme na to lepšie a staviame si stan, ktorý vzbudzuje obdiv, lebo keď tu prší tak poriadne.
Celé to pôsobí ako jedna veľká plávajúca dedina, kde je normálny život. Varí sa tu, predávajú sa tu výrobky v provizórnych obchodoch, tancuje sa a dokonca, keď niekto chytí silný mobilný signál, sleduje sa v tichosti futbal.
Najpopulárnejší klub je jednoznačne FC Barcelona a v tesnom závese je Real Madrid. Toľko dresov s Messim či Ronaldom neuvidíte ani v Madride.
Cez deň sa plavíme s magickou rýchlosťou 8 kilometrov za hodinu a večer zastavíme niekde v tichej zátoke. Keď sa vypnú motory, ľudia naskáču do vody a kúpu sa. Je to aj v našom prípade i keď je rieka plná krokodílov. Ale ubezpečujú nás miestni, že keď sa poriadne špliecha, krokodíl nepripláva. Tak špliecham ako malé decko.
Milujem tieto večerné zástavky, keď loď stíchne a vy počujete len zvuky pralesa. Škrekot opíc, vtákov a všetkých tých tvoroch, ktorá existencia je nám neznáma. Sedím pred stanom a nasávam tu atmosféru pralesa, ktorý je tak málo známy u nás doma na Slovensku.
Veľkým spestrením sú prejazdy okolo riečnych dedín. Vtedy pol dediny pripláva na svojich drevených člnoch a predáva čerstvé jedlo. Zemiaky, čerstvo ulovené ryby, opice…počkať opice? Áno, opice. Toto je tu obrovská pochúťka. Vysušená opica tu ide na dračku a dopyt lode je obrovský.
Nám to poriadne smrdí a napriek tomu, že dostaneme pozvanie na večeru, slušne odmietame. Už sme skúsili v živote veľmi veľa, ale toto je už aj na nás veľa. Posielam domov pár fotografií sušenej opice či by niekto nechcel. Sem tam to niekto odsúdi a počastuje miestnych dákou nadávkou. Ale skúsme povedať Indovi, že jeme posvätnú kravu či moslimovi, že jeme prasce, ktoré jedia svoje vlastné výkaly.
Ale čo už neodmietam, sú obrovské biele živé húsenice. Nie som zas veľký hrdina a vyberám si tu najmenšiu. Keď si ju dám do úst, cítim ako sa to poriadne hýbe. Pocit, ktorý som naposledy zažil v Južnej Kórei, kedy som zjedol zaživa chobotnice. Rýchlo prekusnem a prehĺtam. Chuť? Žiadna.
A kam všetci tí ľudia cestujú? Za lepším životom do hlavného mesta. Treba si uvedomiť, že Kongo je jedna z najchudobnejších krajín na svete, kde ročné HDP na obyvateľa je 800 USD. Len 3 krajiny na svete sú na tom horšie ako Kongo. Napriek tomu, že táto krajina je najbohatšia na svete čo sa týka nerastného bohatstva ( 30% zásob diamantov).
Máte otázky na cestopis „Kongo alebo ako sme prešli srdce Afriky“? Dajte do komentu a radi odpovieme.
Chcel by si niečo také prejsť? Prečítaj si naše podrobné rady tu.
Autor
Čítať viac článkov