Pyramídy krajšie než v Egypte? Bez turistov s možnosťou prespať obklopení hieroglyfmi a starými maľbami? Áno, aj takýto luxusný zážitok sa dá zažiť v dvadsiatom prvom storočí v ríši pyramíd a dervišov.
Voľakedy najväčší štát Afriky patrí medzi najchudobnejšie krajiny na svete, kde prevláda ustavičný ozbrojený konflikt medzi centrálnou vládou a kmeňmi na juhu krajiny. Pamiatkami nabitá krajina je však v tieni svojho severného suseda. Nik sem nejazdí, buď sa obáva nestálej politickej situácie, alebo chudoby, ktorá podľa čísel vyzerá priam hrozivo. S touto predstavou som letel do tejto subsaharskej krajiny, kde väčšinu krajiny tvorí veľká púšť.
Keby som si mal vytvoriť názor na krajinu podľa hlavného mesta, tak Sudán je veľmi bohatá krajina. Široké čisté ulice sa v Chartúme miešajú s novodobými mrakodrapmi, ktoré tu dal postaviť Kaddáfí. Kruhové objazdy, luxusné obchodné domy, drahé autá, plné reštaurácie… Navštívil som nejeden africký štát, ale tu som odrazu cítil peniaze. V najväčšom obchodnom dome v subsaharskej Afrike majú dokonca aj prvé klzisko. Je tu teplejšie než v Dubaji a vôbec by som sa nečudoval, keby si tu dali reklamu: Príďte na klzisko v najteplejšej krajine na svete. A sme tu sami. Nikto. Podnikateľský nápad indického biznismena Radživa. Chcel napodobniť slávny Dubaj. Náhodné stretnutie a hneď volá svojich zamestnancov a robíme fotografie. Vraj sme prví cudzinci na ľadovej ploche v púštnej krajine. Bizarný zážitok! Obúvame si korčule spolu s najlepším sudánskym hráčom ľadového hokeja. Koľko vás hrá? Mohamed počíta na prstoch všetkých hráčov a zastavuje sa na čísle dvadsaťpäť. Pozná ich podľa mena. Kde hrávate a proti komu? Sudánska reprezentácia hrá proti takým velikánom ako je Turecko, Spojené arabské emiráty či Austrália. Vraj vyhrávajú turnaje v Abú Zabí. Mám im veriť? Mohamed korčuľuje skvele. Černoch, Arab a hrá hokej! Krásne. Jedno prekvapenie za druhým, ale to najväčšie prichádza, že Slovensko vôbec nepozná. Keď mu pomáhame, že Slovensko bolo majstrom sveta v hokeji, tak odpovedá, že takú súťaž nesleduje, keďže to je vraj nedosiahnuteľná méta. Posledná fotka a vchádzame do tridsaťpäťstupňových horúčav. Nemyslel som, že takéto bizarné a krásne zážitky sa dajú zažiť v krajine pyramíd.
Objednávame si terénne auto ako na indickom trhu. Okolo nás ťavy, kravy, ovce, krik predávajúcich… Už keď si myslíme, že je všetko dohodnuté, prichádza opäť nejaký neriešiteľný problém. Treba zaplatiť za olej navyše, jedlo pre šoféra a chce ešte aj ten najlepší hotel. Ako keby som toto nepoznal, ale stále ma to príjemne prekvapuje. Každá krajina má svoje zvyky a triky v zjednávaní a často pomáha, keď nahodíte úsmev a neskočíte na prvú cenu. Dve hodiny, počas ktorých sa strieda nádej, zmar, nepochopenie, odmietnutie, až príde k podaniu rúk a pozvaniu na čaj. Naším cieľom sú geniálne zachované pyramídy. Síce nie sú na pohľad také veľké ako egyptské, ale majú tú výhodu, že sem nikto nechodí a máte ich iba pre seba.
Sudán je pre mňa jedna z najbyrokratickejších krajín na svete. Všade, kam chcete ísť, potrebujete povolenie. Dokonca ak chcete fotiť pamiatky, potrebujete povolenie od ministerstva. Robíme kópie, fotíme sa na formuláre a konečne vyrážame na sever krajiny cez nehostinnú púšť. Cesta už nie je taká zlá ako pred pár rokmi. Cesty im vybudoval Usáma bin Ládin a čínsky petrochemický priemysel. Neprestajne nás zastavujú vojaci v maskáčoch a s kalašnikovom okolo pása. Povolenia, úplatky a opäť pozvanie na čaj… Až večer prichádzame k starodávnemu mestu Meroe. Môžete stokrát počuť o niečom, ale až keď vidíte svoj splnený sen, dorazí vás to tak, že jemne zaplačete od šťastia. Zo saharského piesku postupne vyrastajú vápencové pyramídy staré takmer dvetisíc rokov. Nikde nikoho a napadá mi kacírska myšlienka. Dá sa tu prespať? Vchody do pyramíd sú otvorené a v nich nádherné nástenné maľby. Hľadám správcu či strážnika, ale nikto tu nie je. Chápete? Pamiatka UNESCO, ale nikto ju nestráži, nestará sa, jednoducho, nikto sem nechodí. Pýtame sa šoféra a ten na nás pozerá, prečo by sme tu nemohli zostať. Len v ktorej pyramíde dnes večer zostaneme? Berieme tú napravo či naľavo? Máme veľký výber z vyše dvadsiatich ubytovacích zariadení v štýle pyramídy. Nachádzame ďalšie hieroglyfy, maľby, značky a sme v tranze. Krásny západ slnka spolu s divokými stádami tiav a máme pocit ako v čase Jeana-Françoisa Champolliona, ktorý rozlúštil egyptské hieroglyfy. A tma na púšti? Síce máme piesok vo vlasoch, ale mesačná obloha bez rušivého svetla nad nami priam žiari. Tam je vraj Venuša a neďaleko tmavé svetlo Jupitera. Padajúca hviezda a želáme si, aby sa toto nikdy neskončilo. Môže byť niečo ešte krajšie? A verte, že áno!
Chceme vidieť tance nad dervišovým hrobom. Toto nie sú tí derviši ako v Turecku, ktorí sa točia okolo vlastnej osi. Ani tí v Iráne, ktorí putujú medzi veriacimi. Hlavné pohrebisko v Chartúme, veľké ako päť futbalových ihrísk, sa každý piatok podvečer stáva hlavnou atrakciou pre miestnych. Prídu sem k hrobke, kde sa spieva, tancuje a oslavuje život. Hlavný sprievod dáva všetkým na známosť hlasnými výkrikmi Allah, že hlavný bod programu sa začne čo nevidieť. Všetci sa postavíme do kruhu a za zvukov bubnov sa dav čoraz väčšmi dostáva do rytmického tranzu. Každá minúta je rýchlejšia. Muži v bielom a v zelenom mávajú palicami, usmievajú sa od radosti a niektorým akoby sa aj oči dávali do pozície tranzu. Tesne pred večernou modlitbou spevy prestanú a ich hlavný náboženský predstaviteľ sa objíma s veriacimi. Toto je cestovateľská bomba, pre ktorú sa precestujú tisíce kilometrov. Koľké pozvanie na čaj s miestnymi? V krajine, kde je alkohol zakázaný, si miestny život poriadne osladia. Len si predstavte, že do decilitrového pohárika dáte tri polievkové lyžice cukru. A sem-tam nasleduje otázka, či by ste chceli ešte pridať. Ale to, čo nám tu chutí a vonia, je sudánska káva, ktorú posúvam do prvej trojky najlepších káv. Má jemnú chuť ako etiópska a je horká ako jemenská! Toto sú miestne životobudiče!
Ak už navštívite hociktorý africký štát, vždy treba ísť na trhovisko. Chcete kúpiť ťavu? Odkiaľ by mala byť? Tmavá sudánska alebo tá svetlejšia z Líbye? Alebo tamtú na preteky do Saudskej Arábie? Líbyjský trh so zvieratami patrí medzi tie najväčšie v severnej Afrike. Trvá mesiac, kým ťavy dorazia až sem. Alebo ovce? Dám vám skvelú cenu. Nikto tu nechápe, že turisti zvieratá nenakupujú. Tu si uvedomíte, že turistický priemysel sem nedorazil. Viete, koľko oviec sa zmestí do kufra päťročnej Toyoty? Sedem! Nech sem radšej nechodia ochrancovia zvierat. Po dobrej baranine vyrážame na severozápad krajiny. Púšť mení svoje farby podľa dennej hodiny, na karavány tiav sme si už zvykli. Púšť, púšť a opäť púšť. Čo je to zelené v diaľke? Fatamorgána? Sme v blízkosti Nílu a jednej z najúrodnejších oblastí Sudánu. A opäť ďalšie pyramídy! Koľká? Na túto sa dá dokonca aj vystúpiť. Sme na vrchole pyramíd. Každý deň nabitý na prasknutie, až sme doslova unavení zo zážitkov.
Večer naše auto zapadne do piesočnej duny. Vyhrabávame ho rukami a posúvame sa veľmi pomaly, až sa motor pokazí. Kde prespíme? Náš vodič je bývalý vojak a navrhuje, že pôjdeme k domácim. V tme bez osvetlenia sa blížime k malej dedine. Ahmed ma poprosí, nech nahlas tlieskame. Dôvod? Nech nielen oznámime svoj príchod, ale čo keby mali domáci intímnu chvíľu? Pán domu nás víta a ďakuje Alahovi, že priniesol pútnikov do jeho domu. Sme vraj pre nich šťastie. Vôbec nerozumieme ich nárečiu, ale vedú sa zdvorilostné reči o islame a o šťastí, a to minimálne dve hodiny. Čaj, miestna pochúťka a posteľ. Zbytočne protestujem, že máme spacie vaky, že prespíme vonku. Sme hostia. Chceme dať peniaze, ale ani to sa tu nenosí. Keď sa niekomu niečo prihodí na Sahare, každému sa má poskytnúť pomoc minimálne na tri dni. Aj keby to bol najväčší nepriateľ. Ahmed nám prekladá, že keď sa on stratí v našej krajine, tak mu pomôžem. Keď si prebaľujem veci, pozerajú, koľko veci mám v batohu. Toto sa mi už v Afrike stalo. Zatiaľ čo oni majú jedny topánky, dve tričká, my ich máme desiatky. Obrovský kontrast oproti bohatému Chartúmu. Na krásnom modrom Níle: Pri východe slnka opravujeme auto. Chceme stihnúť oázu Old Dongola s pevnosťou a so starými posvätnými hrobkami, vyzerajúce ako obrovské včelie úle, ktoré sa pokúšajú dostať do zoznamu UNESCO. Neďaleko talianski archeológovia odkrývajú staroegyptské pamiatky. Vraj je tu práce na niekoľko desiatok rokov. Sú prekvapení, že sme sem prišli, a veselo šteboceme o Európe. Pod nami krásny modrý Níl, zelené datľové sady, polia s budúcou úrodou a pred nami posledný deň v Sudáne. Pred cestou som chcel „len“ vidieť pyramídy a pokúsiť sa prespať. Odchádzam s bohatšími zážitkami, ktoré nikdy nebudú devalvovať. Afrika mi opäť väčšmi prirástla k srdcu a kam sa vydám nabudúce? Mauretánia, Alžírsko, Líbya? Sú nebezpečné? Alebo sú len nebezpečné naše predstavy? Pôjdem sa presvedčiť na vlastné oči.
Máte otázky na článok „V ríši pyramíd a dervišov“? Dajte do komentu a radi zodpovieme.
Autor
Čítať viac článkov