Lukáš Herteľ alias Východňar vo švece je príjemný chlapík, ktorý cestuje po svete a sem tam hutorí po východniarsky na cudzincov. Má nielen svojský humor, ale aj pozitívny prístup k životu. Prečítajte si uvoľnený rozhovor „Svet je krásne miesto na život“ o cestovaní s jemnými prvkami nášho najznámejšieho nárečia.
Prečo sa východňar rozhodol cestovať?
Jak úplne malého chlapca z malej dzedziny ma vždy lákalo vidieť, to čo sa nachádza za tým pomyselným “plotom”, napríklad len vo väčšom meste v okolí. S rodičmi sme veľa cestovali najmä po Slovensku a keďže otec roky pracoval na železnici, tak sme mohli už vtedy cestovať vlakom zadarmo. To sme často využívali a presúvali sa do Vysokých Tatier, Bratislavy, Žiliny, Českej Republiky a podobne. Vtedy som to nebral dajak vášnivo, skôr ma bavilo sedieť u tym vlaku a cesta bola často cieľ. Hýbať sa, vidieť nové obzory, nových ľudzi, nové železničné stanice, nové miesta – doteraz napríklad neznam v dopravnom prostriedku zaspať, pretože chcem sledovať, kadiaľ vlastne idzeme. Až som časom opustil domov na dlhšie a dostal sa na internát v Bratislave, kde prišli aj prvé fušky a s nimi prvé zarobené peňeži. Piatkové diskotéky som vymenil za víkendové smeny a zrazu som zistil, že namiesto míňania peňežoch aj nejaké zarábam. A ruka v ruke s tým prišla aj tá moja chuť vidieť švet. Prvé menšie výlety do šveta som podnikal najmä do Prahy za vtedajšou frajirkou, do Viedne “za roh” na varené víno a začal som tiež vyhľadávať lacné letenky nízko nákladových leteckých spoločností. Úprimne, často som mal kúpené aj 2 letenky a na účte 10 eur. Asi najväčší zlom prišiel, keď sme sa so spolužiakmi rozhodli vycestovať do USA, kde sme boli na programe Work and Travel vo Washingtone. Aj tu si napríklad pamätám, ako mi bol spolužiak ochotný pomôcť s vyšším programovým poplatkom a myslím, že tým tak trocha aj odštartoval moju “cestovateľskú kariéru”. Odvtedy som vedel, že všetky zarobené peňeži chcem radšej investovať do spoznávania šveta, nových ľudí, jedál a najmä tak spoznať viac seba samého.
Skúšaš sa východnarčinu na miestnych? Koľko východňarov si stretol po ceste? 🙂
Ta ňe? Ľen mi zatiaľ nikto nerozumel co hutorim 🙂 Je ale veľmi zaujímavé sledovať, koľko východňarov človek stretne aj napríklad 10 000 kilometrov od svojho domova. Strávil som dlhší čas v USA, Kazachatane, Prahe či teraz v Austrálii a vždy som spoznal dajakeho východňara či východňarku. Východňarčina mi inak dosť pomohla aj v Poľsku, či v rusky hutoriacich krajinách.
Kde sa momentálne nachádzaš?
Mojim súčasným bydliskom je 5 miliónové austrálske mesto Sydney, kde som priľecel v auguste 2019. Momentálne som tu už rok na študentských vízach, študujem Marketing a komunikáciu a popri tom aj chodzim do roboty, či spoznávam nekonečné okolie mesta.
Plánoval si tak dlho ostať v Austrálii alebo proste korona ťa zaklincovala u protinožcov?
Často krát neplánujem svoje nasledujúce mesiace či roky a vždy si poviem, že keď ma to niekde prestane baviť alebo som spoznal danú krajinu ako tak dostatočne (pre mňa), tak si zbalím svoj kufor a ruksak a presuniem sa na iné miesto. Mám to takto rád. Prvotný plán bol sem prísť, zarobiť nejaké peniaze a následne za ne precestovať a spoznať krajinu bohatú na cestovateľské možnosti. O Austrálii vieme ako Slováci napríklad veľmi málo a práve to ma lákalo sem letieť. Začal som zarábac a spolu s prvým letom prišli aj svetu neštastne známe lesné požiare a cestovanie bolo tým nekonečným smogom a ohňom dosť obmedzené. Stihli sme ale prenajať auto a kým sa požiare nerozšírili aj na okolie Melbourne, tak sme precestovali aspoň juh krajiny a známu Great Ocean Road. Prišli vianočné sviatky a po nich sa už v médiách objavoval súčasný strašiak cestovania – Covid-19. Vo februári 2020 som sa ešte dostal na Slovensko, kde sme oslávili maminu päťdesiatku a situácia mohla dopadnúť úplne inak, keby som mal v pláne priletieť naspäť do Austrálie neskorši. V marci sa Austrália rozhodla svoje hranice úplne zavrec a veľo ľudzi na dočasných vízach (študenti napríklad) sem už vstúpiť nemohli. A v podstate stále vstúpiť nemôžu aj keď tu majú napríklad väčšinu svojich osobných vecí, auto či prenajatý byt. Aj vstup občanov a rezidentov Austrálie je značne obmedzený a stále sa ich v zahraničí nachádza viac jak 20 000. Po rozbehnutí pandémie sa Austrálii, chválabohu, podarilo šírenie razantne spomaliť a aj vďaka tomu som mohol vo svojej roboce pokračovať aj počas najväčšej vlny za použitia primeraných opatrení. Keď som videl v tom čase zhoršujúcu sa situáciu v Európe, tak som sa rozhodol celé toto prečkať v krajine protinožcov a využiť menší počet turistov na “ľepše” cestovanie. To som ešte netušil, že sa neskôr zakáže akékoľvek cestovanie…
Aká je momentálna situácia v Austrálii? Kedy sa krajina plánuje otvoriť?
Jak som spomenul, krajina je úplne zavretá pre turistov či držiteľov dočasných víz a naopak, domáci majú zakázané odísť z krajiny za účelom dovolenky. Jednotlivé štáty Austrálie sa rozhodli využiť svoje kompetencie a uzavreli svoje vnútorné hranice medzi sebu. Aj vďaka tomu sú tie štáty okrem Nového Južného Walesu a Viktórie na tom relatívne vynikajúco so žiadnymi či minimálnymi počtami prípadov denne. V Sydney, kde žijem, je môžem povedať, všetko v normále. Možno kušťik v “novom normále” ale myslím, že fungujeme bez nejakých väčších obmedzení. Ak nerátam nižšie kapacity v kaviarňach, reštauráciách, karčmach, kluboch a podobne. Pre zaujímavosť, rúška sa tu v Sydney takmer vôbec nenosia, ja osobne som ho mal na sebe asi 2-3 razy. Melbourne v auguste postihla silná druhá vlna, kde za deň pribúdalo 400-500 prípadov a počas najhorších dní aj 15-20 obetí a tak nasledovali tvrdé opatrenia – napríklad aj zákaz vychádzania vonka medzi 20:00-5:00 a obmedzený pohyb len vo svojej štvrti.
A kedy sa krajina plánuje otvoriť svetu? Osobne dúfam, že by to mohlo byť dakedy v apríli/máji 2021. Ale pravdepodobne to bude podmienené existenciou vakcíny, či nových podmienok cestovania spojených s negatívnym testom pri vstupe, napríklad. Čo si ale myslím, že sa musí otvoriť skôr, sú vnútorné hranice medzi jednotlivými štátmi krajiny. Teda aspoň v to verím. Víza na pobyt tu mám zatiaľ do jari 2021, tak dúfam, že aspoň niektoré zo štátov Austrálie stihnem pokukac.
Keď sa svet otvorí, aký máš plán?
Samozrejme cestovateľský. 😉 Bohužiaľ, je veľmi zložité a možno už aj trocha frustrujúce si na najbližšie mešace robic veľo plánov. Keďže aj väčšina mojich tohtoročných bola zrušená, tak som si povedal, že radšej budem mať jeden plán a na ten sa plne sústredím. Tým mojim jediným súčasným a najväčším plánom je samozrejme precestovať krajinu, v ktorej som a spoznať nie len jej obrovské mestá ale najmä krásny vidiek, bile pláže, nekonečné červené cesty a všelijaké národné parky. Asi som viac prírodný človek, než mestský, to je jasné. Pohrávam sa s myšlienkou, ktorá je zatiaľ v plienkach – prebrázdiť Austráliu na skútri. S minimom vecí. S maximálnym precítením okolia. Uvidíme, keľo štátoch še počas najbližšieho leta otvorí, prípadne po skúsenosti z Európy a prípadnom náraste prípadov ešte viac uzavrie. Takže ako vidíte, príprava takéhoto výletu si vyžaduje aj perfektné načasovanie. A najmä bezpečné načasovanie. Trimce paľce! 🙂
Potápal si sa s veľrybami na Tonge, vieš tento zážitok popísať?
Jedným slovom – návykový. Ešte minulý rok som tento zážitok v pláne bars nemal, nevedel som čo to obnáša. Kamarátka ma zrazu nahovorila, že keď už sme v Austrálii, tak poďme na Tongu, kde bola akurát sezóna. Sezóna, počas ktorej veľryby, konkrétne vráskavce obrovské putovali zo žimneho juhu do ceplejších oblastí za účelom párenia a nakŕmenia a plávali popri ostrovoch ako práve Tonga, Nový Zéland no aj okolo Austrálie. A práve kráľovstvo Tongy sa považuje za najlepšie miesto, na ktorom sa dá zažiť plávanie po boku týchto veľrýb. Ak máte šťastie samozrejme. My sme mali toho šťastia dostatok a počas všetkých troch objednaných dní sme zažili neskutočné stretnutia s týmito obrovskými cicavcami v ich prirodzenom prostredí. Nie v uzavretých akváriach. Pocity, ktoré si budem pamätac navždy? To, jak sedíš na lodi a s kapitánom sledujete, kde sa tieto aj 15-metrové živočíchy vynoria aby sa opäť nadýchli. To, ako dáva povel aby sme še pripraviľi a nasadili si masky. Ten adrenalín pumpujúci v žilách, keď povie “GO!”, a ty pomaly vstúpiš do otvoreného oceánu. To, ako sa pod tebou zrazu ocitne hravé mláďa, ktoré má tiež záujem preskúmať teba ako neznámeho živočícha. Ten pocit, keď sa jeho mama rozhodne pospať si 20 metrov pod tebou a ty máš 15-20 minút možnosť užiť si jej kľudnú prítomnosť. Ten pocit, keď vidíš ako sa z hĺbin rúti na povrch veľiký živočích a ty v tom momente neznaš veľmi odhadnúť, kde sa vynorí a myslíš si, že smeruje priamo na teba. Ten pocit, keď máš zimomriavky vo vode a nie je to tou studenou slanou vodou. Celkovo, ten pocit, keď ráno nevieš povedať , čo ťa počas najbližších hodzín čaká. Všetko je to len a len na rozhodnutí veľrýb. A ten pocit, keď si po návrate z otvoreného mora kukáš tie videá znova a znova a nemôžeš uveriť, co ši práve zažil. Ten pocit sa u mňa vtedy stal návykovým a myslím, že toto nebolo moje posledné plávanie s veľrybami v živoce.
Čo hľadáš na ceste? Aký máš nesplnený sen?
Myslím si, že už som sa troška zmenil v tom, čo od nových navštívených miest očakávam. Nie sú to už prioritne tie turistické budovy a architektonické pamiatky. Skôr ma láka spoznať lokálnu kultúru, lokálny život, lokálne chute, vône, či lokálne pivné kvasinky 😉 Každá krajina je dačim výnimočná a svojská a možno to je to, čo v tej krajine hľedam. Veľmi som si v posledných rokoch obľúbil prírodu a prírodné pamiatky a myslím si, že v mojich najbližších cestovateľských plánoch budze dostatok prírodných atrakcií. Národné parky, pláže, lesy a najmä hory. Tie mi tu v Austrálii chýbajú asi najviac. Chcel by som zažiť majestátne Himaláje, taktiež raz prespať na poriadnej púšti, navštíviť Antarktídu či Grónsko, ochutnac Mexiko či Japonsko, prejsť na vlastnú päsť arabský polostrov, stanovať v Argentíne, vidzec horské gorily v Afrike, zažic znovu polárnu žiaru a tak ďalej, a tak ďalej. Svet je obrovské miesto a nemyšľim sebe, že ja som ten, ktorý ostane dlho na jednom mieste…
Čo ti chýba zo Slovenska a čo naopak by si doniesol k nám domov?
Co mi najvecej chybi? Ako som spomenul – naše hory. Rodzina. Kamaraci. Kultúra. Jedlo. A najviac asi košická treska a dva rohľiky! A možno aj dobrý čapovaný polliter pivka. V zahraničí sa ale snažím moc na tieto veci nemyslieť aby som sa nedostal do stavu, kedy mi je za Slovenskom smutno často. Samozrejme, sú aj také momenty. Prispôsobujem sa vždy krajine, v ktorej žijem, jej návykom, varím z lokálnych ingrediencií, žijem jej život. Teda aspoň sa snažím. V niektorých krajinách dokonca platím dane či zdravotné poistenie alebo vlastním auto či skúter. To mi potom dáva ten pocit, že som tú krajinu naozaj zažil a spoznal a môžem ju porovnávať so Slovenskom. Čo je lepšie a čo je horšie. Práve tento pocit “spoznania” by som doniesol na Slovensko. Veľmi by som si prial, aby Slováci mohli vecej cestovac a tým pádom zažiť iných ľudí. Možno by sme mali potom menej predsudkov. Z každej krajiny by som určite niečo priňesol domov, z Austrálie napríklad tú kaviarenskú a viac uvoľnenejšiu atmosféru. Aby sme troška vedeli “povoliť” a užiť si ten jeden život, ktorý máme. Bohužiaľ viem, že to nie je tak jednoduché. A asi to tak aj má byc.
Prečo robíš stojku pri niektorých atrakciách?
Haha, toto ani sám neznam! J Raz to vzniklo asi v Paríži pri Eiffelovej veži z nudy, zapáčilo sa mi to a odvtedy si raz za čas túto pózu zopakujem dakdze vo švece.
Čauce, volám še Lukáš Herteľ a som (malý) Východňar vo (veľkým) švece. Rád ľitam občas do nových krajinoch a užívam sebe tam lokálne jedzeňe, lokálne pivko a míňam tam svoje češko zarobené peňeži. A bars me baví o tym hutorec ostatnym, ukazovac im fotky a videa, či už na mojim Instagrame, Facebooku abo kušťik aj na mojej stránke. Inšak, tú stránku neberce moc vážne, muším ju zaš kus vecej rozbehnuc.
Máš otázky na rozhovor „Svet je krásne miesto na život“? Daj do komentu a Lukáš vtipne odpovie buď slovensky alebo východniarsky. Alebo…
Ak by si chcel zažiť podobný zážitok s veľrybami ako Lukáš, pozri na naše rady sem.
Autor
Čítať viac článkov