Prechádzam sa v strede Kábulu a dieťa dostane epilepticky záchvat. Nik nepomôže, nik sa nezastaví, nikoho nič netrápi. Po pár minútach dieťa ako tak vstane, utrie si penu okolo úst a život ide ďalej. Aj Takto začína cestopis „Afganistan alebo ako bezpečne cestovať po vojnovej krajine“
V ten deň mám chuť si dať pohárik niečoho tvrdého, ale nemôžem. V Afganistane je zakázané piť alkohol, ale ópium tu dostanete takmer všade a za smiešne ceny. Do toho obrázok zahalených žien v modrých čádoroch ako žobrú na ulici, deti sa hrajú na fiktívnom ihrisku futbal, veľa žobrákov, ktorých si nikto nevšíma. Afganistan patrí medzi najchudobnejšie krajiny na svete ak nie najchudobnejšia. V diaľke zahučí siréna a za chvíľu je odstávka cesty a prechádzajú vládne autá. Vpredu a vzadu armáda ozbrojencov a všetko zabezpečuje ťažká technika. Za jeden deň mám taký prehľad o najmodernejšej výzbroji, že nemusím na žiaden veľtrh zbraní. Obrovské pancierové autá a na streche veľký guľomet. Kde je vojak, čo by ho obsluhoval? Veď ten guľomet sa hýbe! Áno, ovládajú ho z kabíny joyestickom. Hlaveň sa na mňa otáča a podvedome uhýnam. Všade kam chcete vojsť či do obchodu, hotela, na trhovisko alebo na letisko, všade vás dôsledne skontrolujú. To nie je žiadna kontrola v rukavičkách. Poriadne vás pochytajú a všetko sleduje ozbrojenec s odisteným kalašnikovom. Veď čo keby som mal bombu na tele?
Do Afganistanu prichádzam už tretíkrát ako turista – cestovateľ. Už len keď spomeniem to divné slovíčko turista, nejeden Afganec sa na mňa pozrie krivým okom a nechce veriť. Sem prichádzajú len vojská. Turistický ruch je tu nulový. Čo tu vlastne hľadám a prečo sem chodím pravidelne?
Veľa ľudí o Afganistane hovorí, ale nikto ho poriadne nevidel. Takmer každý má naňho názor, ale poriadne sa nikto ani s Afgancom nerozprával. Asi toto je tá túžba, ktorá ma sem privádza pravidelne. Nie, nepôjdem tu proti prúdu a nebudem hovoriť, že Afganistan je absolútne bezpečný a všetci sú nesmierne pohostinní. Neskutočná milota ľudí sa tu mieša s debilitou jednotlivcov. Afganistan nie je ani klasická dovolenková destinácia. Turistický ruch tu raz bude, ale to bude ešte veľmi dlho trvať. To skôr vyletia prví turisti do vesmíru.
Afganistan bol v dávnych dobách dôležitou historickou križovatkou. Prechádzala tu slávna hodvábna cesta, kde ťavy mali na sebe to, čo Európe tak veľmi chýbalo. Korenie, technické vynálezy z Číny, hodváb, ale aj drahé kamene. Peniaze prúdili cez túto hornatú krajinu. Vystavali sa tu bohaté mestá, ktoré nejeden dobyvateľ označil za jedny z najkrajších. Ako povedal Alexander Macedónsky ,,Do tejto krajiny sa ľahko vojde, ale ťažko vyjde“. Nikto si Afganistan poriadne nepodrobil. Ani slávne vojská mugalskej ríše, perzské vojská, či vojaci britskej ríše, ktorá bola v tom čase najväčšie impérium aké kedy vôbec existovalo. Aj dnešný Afganistan si žije vo svojich údoliach svoj vlastný svet s nepísanými kmeňovými pravidlami. Ak by tu nebola vojna tak dlho, tak verte, že pamiatky v Heráte či v Kábule budú na popredných miestach turistického priemyslu. Architekti, ktorí stavali Taj Mahal, tvorili nejednu stavbu aj v Afganistane.
Rozprávam sa o situácii s miestnymi pri silnom čiernom čaji. Do úst si najprv dávame veľkú tuhú kocku cukru, cez ktorú precedíme čaj. ,, Dnes je Afganistan omnoho viac bezpečný ako za Rusa, alebo počas vlády Talibanu. Už to nemôže byť horšie. Mestá sú bezpečné, ale mimo miest sa pravidelne stáva, že ťa zastavia jednotky Talibanu a keď pracuješ pre vládu máš neuveriteľný problém“ rozrozprával sa predajca bavlny Ali. V ten deň je vstupujú jednotky Talibanu do mesta Kunduz a na 24 hodín a mesto dobijú. Televízne noviny o 19.00 tu vyzerajú tak, že prvé 4 hlavné správy je o bojoch na jednotlivých bojiskách. Až potom nasledujú správy o rokovaní z vlády. Ak si však predstavujete, že v meste je cítiť vojnu, tak ste na omyle. Ľudia sa prechádzajú, chodia na čaj či na bazáre, ktoré sú plné kvalitného tovaru. Oriešky, pistácie, koberce, látky ,ale aj vtáčí trh, ktorý bol snom nejedného hipisáka v 70. rokoch. Na trhu si môžete vtáčika kúpiť nielen na okrasu, ale aj ako potravu. Vyberiete si holúbka a šikovná ruka rýchlo podreže jemný krk vtáka. Čo má však najviac prekvapilo sú miestne diskotéky. Na jednu idem v meste Mazar e Sharif. Vstup tu strážia dvaja po zuby ozbrojení vojaci. Nad vchodom je značka že zákaz nielen zbraní, ale aj výbušnín či iného nástražného systému. Sú tu len chlapi s dlhými bradami, fajčia vodnú fajku a popíjajú čučoriedkové šampanské. Alkohol sa tu trestá smrťou, ale ópium je to cítiť všade. Veď Afganistan je jeden z najväčších producentov ópia na svete. Biela tvár tu vyvoláva obdiv napriek tomu, že som si pred cestou nechal narásť poriadnu bradu. Počas večera som pozvaný k nejednému stolu či tancu. Chlapi tancujú za zvuku modernej hip hopovej afganskej hudby. Vytlieskajú jednotlivé rytmy a povzbudzujú sa. Dokonca prichádza spevák, ktorý vyhral súťaž ,,Afganistan hľadá superstar“ a dá nejeden ľúbostný song. Miestny sa radi zabávajú a teraz si to užívajú čo najviac. Za vlády Talibanu bola nielen zábava zakázaná, ale aj všetko západné. Všetci muži museli mať dlhú bradu, ženy nosili len burku a hocijaký prejav mimo islamského samozvaného zákona sa trestal popravou na futbalových štadiónoch či v bazénoch na hoteloch. Na jednom takom hoteli spím v strede mesta Herat a majiteľ hotela ukazuje na vypustený bazén, kde sa popravovalo. ,,Taliban je zverstvo, dúfam že sa nikdy nevráti. Sú to šialenci“. Veľa Slovákov si myslí, že Afganci milujú Taliban. Tu ho skôr neznášajú a majú ich za pomätencov. Napriek tomu, majú stále moc a ovládajú jednotlivé priesmyky a strpčujú život miestnym. ,,Ak chcete cestovať z Herátu do Kábulu, je lepšie ísť letecky. Nik vám nevie zaručiť bezpečnosť“ hovorí hrdý majiteľ najlepšieho hotela v meste Herat, ktorý by u nás ledva získal 2 hviezdičky. Mestá sú rozbombardované a je tu cítiť dlhotrvajúci ozbrojený konflikt. Budovám niekedy chýba časť steny, fasády a historické pamiatky, ktoré by v iných krajinách patrili k tomu najkrajšiemu nesú stopy po dávkach z guľometu. Jediné, kde sa našli peniaze na obnovu sú mešity. Dnes je piatok, začiatok víkendu a v piatočnej mešite v Mazar e Sharif sa schádzajú tisíce ľudí. Nestretávajú sa tu len kvôli modlitbe, ale aj aby si pozreli tajomných dervišov, ktorý sa pri západe slnka postupne dostávajú do tranzu. Nepredstavujte si tých z Turecka, ktorí sa otáčajú okolo vlastnej osi. Desiatky svätých mužov sú v kruhu okolo hlavného derviša, ktorý spieva jednotlivé úryvky z koránu. Dav spieva s ním a spraví jednohlasné ,,hu“. Tempo sa stupňuje, ľudia sa dostávajú do tranzu a mne idú príjemné zimomriavky po tele. Už 13 rokov aktívne cestujem, ale toto je pre mňa najväčší cestovateľský zážitok. Pri tom nielen ja, ale aj Afganci zabúdajú na každodenné starosti.
Neskôr stretávam Slovenku, ktorá tu bude pracovať pre humanitárnu organizáciu a zabezpečovať vzdelávanie miestnych v odvetí poľnohospodárstva. ,, Miestny musia pochopiť, že pestovanie ópia je niečo zlé a že to nemá budúcnosť. Od nás nedostanú peniaze. Poskytneme im know how na pestovanie plodín a základné poľnohospodárske náradie.“ A afganské sny o Európe? ,,Radi by sa dostali do Európy, ale na natrvalo, väčšina miluje svoju krajinu viac ako Slováci Slovensko. Len už majú dosť nestabilnej situácie, ktorá tu trvá vyše 30 rokov.“ Všade kam idem ma ľudia zastavujú a pýtajú sa či nie som z Nemecka. O Slovensku príliš netušia, ale keď sa dozvedia, že sme v Európe, hneď im svitne nádej. Pozvanie na večeru sa mieša s potvrdením statusu o priateľstve na Facebooku. Táto západná hračka v mobiloch opantala celú krajinu.
Afganistan je neskutočne hrdou krajinou. ,,Milujeme svoju krajinu nado všetko a nikdy ju neopustíme“ povedal mi Ahmed z Kábulu a pritom sa neustále usmieva. Sedíme v rozvalinách starého prezidentského sídla pri západe slnka. Stavba, ktorá mala symbolizovať novú etapu krajinu je dnes plná dier po guľometoch, protitankových striel a výbuchov. Práve tie úsmevy ma v celej krajine šokovali. Každodenný boj o prežitie a oni sa usmievajú. ,,Vieš, treba si užiť každú chvíľu, ktorú máme“ dokončili sme náš rozhovor pri zrúcanine starej stredovekej pevnosti nad Kábulom. Slnko zapadalo a v tieni slnečných lúčov sa zjavili 3 vojenské vrtuľníky, ktoré sa vracali zo svojej misie v Kundúze.
Ako sa pohybovať po Afganistane?
Afganistan môžeme prirovnať k výkonu horolezcov. Máte vysnívanú horu, podriadite všetko tomu, aby ste na ňu vyliezli, ale niekedy vás tá hora nepustí. Každý cestovateľ má svoju vysnívanú trasu, ktorú chce prejsť, ale pri Afganistane je to iné. Musíte byť pripravení na to, že keď niečo nevyjde alebo keď máte z niečoho zlý pocit, nesmiete znásilňovať situáciu a ísť nekompromisne za svojím cieľom. Odporúčam:
- Poriadne si preveriť bezpečnostnú situáciu. Upozorňujeme, že Ministerstvo zahraničných vecí SR odporúča do Afganistanu necestovať.
- Nevybáčať z plánu cesty, ktorý ste predložili afganskému veľvyslanectvu v rámci žiadosti o víza.
- Nerobiť hrdinu a riadiť sa niekedy aj pocitmi. Ak sa mi niečo nepáči, nejdem tam.
- Nerozprávať s domácimi o tom, aký je ďalší cieľ vašej cesty a ani o tom, koľko v meste zostávate.
- Muži nech si nechajú narásť bradu a ženy nech dodržujú pravidlá obliekania – dlhé nohavice alebo veľmi dlhú sukňu, šatku na hlave a tričko s dlhým rukávom.
- Nechať sa vysadiť taxíkom jednu–dve ulice pred hotelom.
- Neprinášať do Afganistanu žiaden alkohol.
- V reštaurácii jesť v zadnej časti alebo na poschodí.
- Nepúšťať sa do žiadnej politickej debaty, aj keď vám to trhá žili.
- Nefotiť žiadnych vojakov, vojenské kolóny a ani policajtov.
- Nefotiť ženy.
- Pri bezpečnostných kontrolách na letiskách neodporovať. Verte, že kontroly sú riadne a nikto sa tu s vami nehrá v rukavičkách.
- Spať v hoteloch v centre mesta a nie na okraji mesta.
- Riadiť sa zdravým rozumom.
Máš otázky na cestopis „Afganistan alebo ako bezpečne cestovať po vojnovej krajine“? Daj do komentu a radi odpovieme
Autor
Čítať viac článkov