Každú sobotu vám na Travelistane prinesieme v spolupráci s www.historickarevue.com zaujímavú historickú tému, ktorá nám priblíži menej známe dejiny nášho sveta. Tentoraz na tému „Pád minojskej Kréty“
Minojská civilizácia, jedna z najprominentnejších kultúr doby bronzovej, prekvitala na ostrove Kréta v období medzi rokmi 2700 až 1450 pred n.l. Obyvatelia tohto neveľkého ostrova, ležiaceho na rázcestí medzi Európou, Afrikou a Áziou, stavali skvostné paláce s dychvyrážajúcimi architektonickými prvkami, vyrábali nádhernú keramiku, ktorú obdivovali dokonca aj egyptskí faraóni a dorábali olivový olej tak lahodný, že jeho renomé sa šírilo ďaleko za hranice Stredomoria. Okrem obratnosti v remeslách a obchode dosiahli Minojci vysoký stupeň poznania vo všetkých vtedy známych vedných oboroch, a okrem toho, vytvorili písmo natoľko zložité, že dodnes sa nenašiel nikto, kto by ho rozlúštil. Po vyše 1200 rokoch takmer izolovaného a bezkonfliktného vývoja nakoniec minojská civilizácia odchádza z javiska svetových dejín podobne záhadne ako sa objavila. Dodnes sa vedú vášnivé diskusie o tom, čo bolo tou skutočnou príčinou pádu tohto ostrovného národa. Niektorí tvrdia, že to bola kataklizmatická erupcia neďalekej sopky Théra, iní sa naopak domnievajú, že tým pravým a posledným klinčekom do rakvy boli vpády výbojných Mykéncov z gréckej pevniny, či dokonca dramatické klimatické zmeny, ktoré postihli celé Stredomorie v polovici druhého tisícročia pred. n.l. Ďalšou z možností by mohli byť aj časté a pustošivé zemetrasenia, ktoré sa v seizmicky aktívnej egejskej oblasti vyskytujú takmer so železnou pravidelnosťou. Do úvahy však asi najviac pripadá teória, podľa ktorej žiadna z vyššie uvedených príčin by nikdy nebola viedla k zániku minojskej Kréty, nebyť synergického účinku tých ostatných.
Nezodpovedané otázky o konci Minojcov
Krétska civilizácia pretrvala viac ako jedno tisícročie od strednej doby bronzovej až po rok 1200 pred n.l. Jej náhly kolaps, ktorý nasledoval po období nevídanej prosperity (niekedy označovaného ako Druhé palácové obdobie; 1700-1450 pred. n.l.) na sklonku 15. storočia pred n.l., priviedol mnohých archeológov a historikov k vytvoreniu priam až katastrofických teórií o konci Minojcov. Spomedzi dodnes najviac uznávaných hypotéz si zaslúžia našu pozornosť predovšetkým dve, a to kataklizmatický sopečný výbuch stratovulkánu Théra na ostrove Santorini (najpravdepodobnejšie v období medzi rokmi 1650-1600 pred n.l.) a príchod a silnejúci vplyv kontinentálnych Achájcov, datujúci sa do obdobia po roku 1500 pred. n.l. Akokoľvek sa však snažíme dať do vzájomnej príčinnej súvislosti jednu alebo druhú udalosť s koncom minojskej Kréty, vždy narážame na jeden a ten istý problém – datovanie. Ako ukazuje aj archeologický výskum, žiadna z týchto udalostí sa ani približne neodohrala v čase, kedy podľa historikov došlo k definitívnemu zániku a deštrukcii minojských palácov z druhého obdobia, teda okolo roku 1450 pred n.l. Kolosálna sopečná erupcia Théry, údajne jedna zo siedmich najväčších za posledných 4000 rokov, síce veľmi pravdepodobne spôsobila obyvateľom Kréty značné ťažkosti, no podľa súčasných poznatkov o tejto udalosti, sa odohrala o celé dve storočia skôr. Ak možno geologické datovanie erupcie považovať za viac či menej správne a prijmeme fakt, že k nej došlo niekedy okolo roku 1645 (±7 rokov) pred n.l., potom musíme túto udalosť dokonca vylúčiť aj z okruhu príčin dlhodobejšieho úpadku minojskej civilizácie (ak je možné o ňom takto uvažovať). Prečo? Nech už bol výbuch 120 kilometrov vzdialenej sopky akokoľvek silný a jeho dôsledky akokoľvek deštruktívne a pretrvávajúce, pravdou je, že Minojci sa s nim dokázali pomerne rýchlo vysporiadať, keďže éra honosnejších palácov v Knosse, Faistose a Malii sa datuje zväčša až do obdobia po roku 1600 pred n.l.
Mykénci na Kréte
Dokonca ani druhá z hypotéz – invázia Achájcov (Mykéncov) z gréckej pevniny a ich neskorší rastúci vplyv na ostrove – veľmi neobstojí vo svetle dochovaných historických dokumentov. Pôvodná predstava totižto tvrdila, že čoraz častejšie vojenské nájazdy kráľov z gréckeho Peloponézu si vyžiadali enormné ekonomické a ľudské straty na ostrove a v konečnom dôsledku viedli k deštrukcii všetkých palácových komplexov, vrátane toho najväčšieho v Knossu. Žial, túto hypotézu dodnes presvedčivo nepotvrdil žiadny archeologický výskum, čo je možno trochu v rozpore s našou predstavou o Achájcoch, ako o výbojnom a agresívnom národe vládnucom v tom čase z peloponézskych Mykén. Zdá sa, že kultúrny a politický vplyv Minojcov bol ešte aj v období po roku 1500 pred n.l. dostatočne silný na to, aby mu spočiatku podľahli aj samotní Achájci. Ich príchod na Krétu, ako aj ich rastúci vplyv, mali teda skôr neinvázny (neagresívny) charakter, pričom Mykénci veľmi pravdepodobne len využili situáciu po zničujúcom zemetrasení okolo roku 1520 pred n.l., ktorému padli za obeť takmer všetky významné paláce na Kréte, s výnimkou toho v Knosse. V tejto súvislosti je celkom možné, že pokusy o nastolenie vlastnej vládnucej dynastie napokon Mykéncom síce vyšli ešte pred rokom 1450 pred n.l., no ako sa zdá, spočiatku sa to zaobišlo bez zásadnejšej infiltrácie mykénskej kultúry na ostrov. Aj keď ich rastúca dominancia na ostrove pravdepodobne ani zďaleka nepredstavovala ten povestný posledný klinček do rakvy minojskej civilizácie, jedno im však odoprieť nemožno. Definitívne prevzatie moci v Knosse malo v neskoršom období jeden dosť podstatný dôsledok na rozvoj miestnej kultúry a hospodárstva – po roku 1450 pred n.l. stroskotali aj posledné snahy o znovuvybudovanie zničených palácov, čím bola minojská civilizácia (v tomto zmysle hlavne jej kultúra) de facto odsúdená na zánik.
Vysychanie Stredomoria a El Niño
Je tu však ešte jedná vedecká hypotéza založená na paleoklimatologickej rekonštrukcii v oblasti východného a centrálneho Stredomoria, ktorá možno vnesie do tejto záhady trochu viac svetla. Ako vieme z histórie, k vzostupom a pádom mnohých kultúr a civilizácii dochádzalo predovšetkým v dôsledku ich schopnosti, resp. neschopnosti vyrovnať sa s novými ekonomicko- a kultúrno-spoločenskými podmienkami, ktoré mali, a to si musíme priznať, väčšinou svoj pôvod v zmenách prírodného prostredia (či už sú to zmeny spôsobené samotným človekom alebo prírodnými faktormi). Klimatické zmeny väčšinou zohrávajú z tohto pohľadu kľúčovú, či dokonca primárnu úlohu. Dobrým príkladom bezprostredného vplyvu dlhodobých zmien klímy na vzostup alebo úpadok komplexnejších ľudských kultúr sú staroveký Egypt, majská civilizácia alebo rané juhoamerické kultúry na tichomorskom pobreží. Ako sa zdá z výskumu paleoklimatologických proxy (nepriamych) údajov z Kréty a jej širšieho okolia, minojskú civilizáciu stretol veľmi podobný osud ako o 2300 rokov neskôr vyspelú majskú kultúru. Dlhotrvajúce sucho, ktoré vo viacerých vlnách postihlo celú oblasť Stredomoria, vrátane Kréty, v období 1450 až 1200 pred n.l., udrelo najsilnejšie na oporný pilier ekonomiky Minojcov – poľnohospodárstvo. Na otázku, prečo k tomuto dlhému obdobiu výraznej absencie zimných zrážok došlo práve v polovici druhého tisícročia pred n.l., prináša aspoň čiastočnú odpoveď výskum jazerných a morských sedimentov nielen na samotnej Kréte, ale aj vo vzdialených juhoamerických Andách. Zistilo sa totiž, že periódy sucha v južnej Európe a Stredomorí trvajúce aj niekoľko desaťročí majú svoj vzdialený pôvod v dynamike výskytu oceánsko-atmosférického fenoménu El Niño (všeobecnejšie ENSO – El Niño/Southern Oscillation), ktorý je svojimi dôsledkami známejší skôr z oblasti Tichomoria. Zdalo by sa, že to, čo sa odohráva v počasí na opačnom konci sveta nemôže v žiadnom prípade ovplyvniť charakter klímy na takom malom ostrove, akým je Kréta. Lenže táto „oceánsko-atmosférická“ hojdačka, preklápajúca v perióde 2-7 rokov, je jednoducho príliš veľká a rozsiahla na to, aby sa neprejavila v celoplanetárnom meradle, teda aj na Kréte. Výskum atmosférických oscilácií a najmä ich vzájomného prepojenia je pomerne zložitý, no už dnes vieme, že mnohé z nich (napr. ENSO a NAO-severoatlantická oscilácia) sú medzi sebou poprepájané komplexnými časovo-priestorovými väzbami. Inak povedané, abnormálny režim jednej môže na veľkú vzdialenosť ovplyvniť inú, a to buď takmer okamžite alebo s oneskorením niekoľkých mesiacov či dokonca rokov. Táto tzv. telekonekcia sa zvyčajne prejavuje v zmene teplotného alebo zrážkového režimu nielen v oblasti pôvodu klimatickej anomálie (Pacifik), ale aj v regióne vzdialenom tisícky kilometrov – napr. v Európe či v Stredomorí. V prípade Kréty a centrálneho Stredomoria znamenajú roky s výskytom El Niña suchšie zimy. Ak sa však niekoľko rokov po sebe vystrieda tento jav častejšie a v silnejšej podobe, znamená to jediné – dlhodobé katastrofálne sucho.
K niečomu podobnému pravdepodobne došlo práve v období uprostred druhého tisícročia pred n.l. Jazerné usadeniny z ľadovcových plies v Andách (napr. Laguna Pallcacocha v Peru) poukazujú na to, že v období okolo roku 3000 pred n.l. sa fenomén ENSO dostal do úplne nového režimu, kedy v jeho takmer pravidelnom oscilovaní medzi fázami El Niño/La Niña sa čoraz častejšie začala presadzovať jeho teplá fáza, El Niño. Jeho efekt na globálnu klímu sa začal zvýrazňovať nielen v dôsledku jeho frekventovanejšieho výskytu, ale aj vyššej intenzity – len pre zaujímavosť, silné El Niño z roku 1998 prípadne roku 1983 nedosahovalo ani polovicu intenzity tých najsilnejších z polovice druhého tisícročia pred n.l. Simulácie klimatických modelov taktiež naznačujú, že pri takto silných javoch El Niño sa telekonekcia prenosu signálu atmosférickej anomálie zlepšuje/zvýrazňuje približne 4-násobne (!). Na základe porovnania rôznych paleoklimatologických proxy údajov je teda možné potvrdiť, že výrazne suché obdobie medzi rokmi 1450 až 1200 pred n.l. sa veľmi dobre prekrýva s obdobím nástupu najsilnejších fáz El Niña (je celkom možné, že išlo o obdobie s takmer permanentnou fázou El Niña). Režim ENSO sa vrátil do pôvodného stavu (porovnateľného so súčasným alebo tým, ktorý prevládal do roku 3000 pred n.l.) okolo roku 1200 pred n.l., čo celkom dobre korešponduje s obdobím konca suchých zimných periód.
Čo teda spôsobilo zánik minojskej Kréty?
Ako sme naznačili už v úvode tohto článku, jeden faktor ešte nemusí predstavovať a väčšinou ani nepredstavuje tú skutočnú a pravú príčinu úpadku konkrétnej civilizácie. Väčšinou ide skôr o súhru nepriaznivých faktorov, ktoré sa buď stretli zhodou okolnosti v približne rovnakom časovom okamihu alebo sa vyskytli za sebou v dlhšom časovom horizonte, ale svojím pretrvávajúcim pôsobením zvýrazňujú navzájom svoje negatívne dôsledky v určitom regióne. Z tohto textu je celkom jasné, že sa skôr prikloníme k druhej zo spomínaných možností. Sopečná erupcia Théry, ale predovšetkým neskoršie silné zemetrasenia okolo roku 1520 pred n.l. v kombinácii s nastolením nového klimatického režimu, ktorý bol špecifický častejšími a intenzívnejšími suchami v zimnom období, len pripravili „vhodné“ prostredie pre príchod novej vládnucej triedy ne-minojskeho pôvodu. Tá len veľmi pomaly dokončila to, čo prírodné živly naštartovali – postupný a neodvratný úpadok prvej európskej civilizácie – minojskej Kréty.
Autor: Jozef Pecho, Ústav fyziky atmosféry AV ČR, Praha (Oddelenie klimatológie)
Ak máš otázky na článok „Pád minojskej Kréty“, daj do komentu a radi zodpovieme.
Tento článok ,,Pád minojskej Kréty“ vznikol v spolupráci www.historickarevue.com.
Autor
Čítať viac článkov