Kazašské mesto, ktoré by ste na žiadnej mape pred rokom 1991 nenašli. Ukryli ho do stepi a pomenovali po strojcovi prvej atómovej bomby, fyzikovi Kurčatovi. Niekdajšie vedecké epicentrum Sovietov obýva už len tretina smutných ľudí.
Prechádzam sa po meste, ktoré bolo v čase sovietskeho impéria jedno z najutajovanejších miest. Nebolo ani nakreslené na mape a dostať sa sem bolo takmer nemožné.
Mesto, kde sa rozmýšľalo nad dokonalejšími jadrovými bombami a kde sa aj tieto bomby skúšali. Medzi rokom 1949 až 1989 tu bolo vyskúšaných 456 jadrových skáz, čo bolo viac ako pri ideologickom nepriateľovi USA. Vitajte v meste Kurčatov, ktoré je dnes symbolom úpadku, smútku a hlavne mesta duchov.
Mesto Kurčatov vzniklo v roku 1949, keď sa blížil termín testovania prvej sovietskej atómovej bomby. Berija spolu so Stalinom vybrali miesto v kazašskej stepi, ktoré bolo ďaleko od hraníc so západným svetom. Nechceli, aby niekto odhalil ich plány, ako to bolo pri USA od sovietskych špiónov. Už v okolí mesta bola zóna nikoho a každý kto tu na niečom robil, prechádzal veľmi dôkladnou kontrolou.
Vraj na každého vedca pripadali až štyria príslušníci KGB. Mesto dostalo názov po strojcovi prvej atómovej bomby fyzikovi Kurčatovi, ktorý so svojim tímom už niekoľko rokov dňom i nocou pracovali na Stalinovej bombe. Buď ich čakala veľká sláva, alebo guľka do hlavy. Žiadna iná možnosť nebola.
Aj sám Kurčatov spomína ako mu pri pohľade na atómový hríb po výbuchu spadol kameň zo srdca. Vedel, že sa stal nesmrteľným a že hlavne prežil. Neúspech sa v tom období trestal smrťou.
„Keď sa s nami zatriasla zem, vedeli sme, že je to ďalšia úspešná skúška,“ rozhovorila sa Oľga, ktorá tu stále žije so svojou rodinou v jednom zo zničených panelákov.
„Mali sme všetkého dostatok a obchody boli plné oproti inej časti ZSSR,“ spomína s jemnou nostalgiou pri pohľade na prázdne ulice. Mesto má dnes len tretinu obyvateľstva.
Domy, obchodné paláce či reštaurácie, ktoré v čase socializmu patrili k tomu najlepšiemu, sú dnes polorozpadnutými budovami. Široké ulice zívajú prázdnotou a neupravené prostredie vám navodzuje klasický obraz dnešných smutných socialistických sídlisk.
Vstupujem do bývalého hotela, v ktorom býval obávaný Berija. Ten sem prišiel v 1949 tesne pred prvou skúškou. Hotel už nemá ani strechu, bývalé parkety sú vylámané a na zemi je všade sklo. Dnes chýbajú peniaze aj vôľa niečo takéto zrekonštruovať. Preto polovica mesta vyzerá ako mesto duchov a tá druhá časť sa snaží tváriť ako normálne mesto. Ľudia tu nemajú žiadnu radosť v tvári a len prežívajú.
Jediné miesto, kde to ako tak žije, je miestne fitnescentrum, kde mladí Kazachovia zdvíhajú hrdzavé činky pod portrétmi amerických kulturistov. V miestnom bare, kde je viac ľudí ako na hlavnom námestí, sa osadenstvo pri smutných ruských a kazašských piesňach pozerá na dno pohárika.
Bol som aj v Černobyle, ale tu sa cítim pri tomto bizarnom pohľade ešte viac smutný. Prečo tu ľudia vôbec žijú? Veď ich nikto nedrží byť na mieste, ktoré má problém s radiáciou a kde by nikto na svete nechcel zostať. Na túto otázku nedostávam odpoveď. Jedinou usmiatou je recepčná v najlepšom hoteli v meste.
Je šťastná, že vôbec niekto prišiel a keď mi otvára dvere a s pýchou mi ukazuje kde budem bývať, tak sa zdržím ironickej poznámky o tom najlepšom.
Prechádzka v meste mi trvá pol dňa, ale vidím len rozpadnuté budovy, koncertné sály a obchody, kde voľakedy bol ten najlepší sovietsky tovar.
Keď ma ľudia vidia tak sa zastavujú a divia sa, že kto sem už chodí. Turistika? Inde v Kazachstane sa ma pýtajú či sa mi dané miesto páči, ale túto otázku mi na morbídnom mieste nikto nepoloží.
„Horšie ako upadajúce mesto ľudí trápi alkoholizmus,“ pripomína Oľga. V miestnych potravinách je polovica obchodu len tvrdý alkohol. Stretávam viac opitých ľudí ako triezvych. Keď padne tma, mesto stíchne ako keby tu nikto nebýval. Takmer dokonalé ticho. Ticho mŕtveho mesta. Na druhý deň odchádzam historickým autobusom, ktorý ide asi na dobré slovo. Prechádzame cez oblasti, kde boli jadrové výbuchy, ale aj strelnice pre bombardéry.
Toto miesto je pre tých, čo hľadajú bizarné zážitky. Spojte si to ešte s neuveriteľným smútkom a beznádejou. Mesto, ktoré patrilo k epicentru sovietskej vedeckej činnosti je dnes takmer mŕtvym mestom.
Máš otázku na cestopis ,,Utajované kazašské mesto Kurčatov alebo 456 atómových bômb“? Daj do komentu a radi odpovieme
Hľadáš komplexné cestovateľské rady o Kazachstane? Pozri sem.
Autor
Čítať viac článkov