„Dnes nie je tak teplo. Je len niečo cez 45 °C.“ Povie mi sprievodca z kmeňa Afarov v jednom z najnižších bodov Afriky, ktoré je zároveň aj najteplejším miestom na svete. Aj o tom je cestopis ,,Etiópia – cesta za zážitkami“.
Len posúďte sami. Priemerná teplota je tu celoročne cez deň 48° a v noci ledva teplota klesne pod 30°C. Potím sa ako džezmen o polnoci na STV2.
Je to šialené teplo, ktoré si neviete predstaviť. Chytáte každý jemný vánok na svojej pokožke a snažíte sa zaspať. Nedá sa. Budím sa, ako mi tečie pot. Litre vody už ani nepočítam, ktoré som vypil. Ani neviem, čo je horšie. Či poriadne teplo, alebo riadna zima. Čo tu robím? Prečo som sa vybral do útrob zeme?
Nikto by sem asi nešiel, keby tu nebola jedna z najaktívnejších sopiek na svete Erta Ale. Tá už niekoľko desaťročí chrlí lávu a vytvára poriadne lávové pole. Len kým sa sem dostanete, musíte prejsť džípom 2 dni cez miesta kde je teplo, piesok a veľa prachu. Už chápem, že tu nikto medzi 10.00 až 16.00 nič nerobí. Nedá sa. Hľadáte tieň ako tie zvieratá z dokumentárnych filmov. Všetku aktivitu robíte len večer. Aj my stúpame k sopke, keď sa slnko blíži k obzoru. 3 hodiny šliapeme cez čierne lávové polia. Pod nohami mi škrípe stuhnutá láva a pripadám si ako keby som bol vo filme o planéte opíc. Všetko tu je bez života a také šedé. Len tam v diaľke už vidím červenú žiaru, ktorá stúpa z vrchu. Ťahá ma to ako magnet a to mi dodáva silu v tej suchej horúčave.
Viete si predstaviť, že stojíte na okraji sopky a pozeráte ako vybuchuje? Ako sa láva valí ako riadny silný potok do údolia? Ako to buble pod vami? Hodinu pozerám na to divadlo pod nohami. Pre tieto okamihy žijem. Chcem ich. Milujem, keď na ceste musíte niečo ťažké podstúpiť a zážitok nepríde ako na striebornom podnose. Musíte prekročiť svoju komfortnú zónu. Tá Etiópia je proste skvelá. Na ceste naspäť stretávame stovky tiav ako nesú svoj poklad, ktorým je soľ. Každodenne miestny kmeň Afarov doluje soľ a posiela do najbližšieho mesta. Tradície sa vraj majú uchovať a tak stále v 21. storočí sa miesto áut používajú ťavy. Teraz si viem predstaviť starodávne karavány, ktoré križovali známu hodvábnu cestu.
Danakil mal byť pre mňa vrcholom cesty. Myslel som si, že Omo, ktoré pre Slovákov priblížil známy režisér Barabáš, bude už len turistická pasca. A ono to tak nebolo. Na juhu Etiópie stále existujú kmene, ktoré žijú ako pred mnohými rokmi. Nebudem vám tu však tvrdiť ako niektoré cestovné kancelárie, že žijú v dobe kamenej. „Keď som prvýkrát videl televíziu, kamaráti sa mi smiali. Pozeral som na tu drevenú debnu a hľadal som tých piadimužíkov, čo tam vystupovali.“ Priznal sa mi sprievodca z kmeňa Turmi. „Naša dedina stále odmieta peniaze s tým, že všetko je všetkých. Funguje to tak, že keď niekto niečo potrebuje, zoberie si to. Neexistuje, že by to niekto zneužil.“ Táto dedina z kmeňa Turmi síce odmieta peniaze, ale niekde inde si obyvatelia povodia rieky Omo za každú fotografiu pýtajú farebný papierik. „Žiaľ, tie peniaze potom skončia v miestnom bare. Alkohol je metla.“ Smutne konštatuje sprievodca. Berie nás na jedno trhovisko, kde sa dnes stretnú 3 rôzne druhy etnika. Na trhovisku sa to mieša nielen tovarom, ale krikom jednotlivých etník. Najväčší prichádza z otvoreného priestranstva. Ženy a muži si podávajú veľkú nádobu a pijú niečo čierne. „Môžem sa napiť“? Odpoveďou je mi hlasný smiech a dávajú mi poriadne ohmataný džbán. Napijem sa, ochutnám a strasiem sa. Ani nie tak od výšky alkoholu ako od chuti. Vraj je to pivo, ale od našej chuti to má poriadne ďaleko. Tu sa pivo robí z kávových šupiek, ktoré sa poriadne zvaria. Dám si ešte pár hltov a postupne sa odoberiem na jednu z najväčších osláv miestnej dediny.
Z miestneho chlapca sa má stať muž. Keď dosiahne 15 rokov, má prebehnúť nahý cez chrbty kráv. Okolo nás tancujú ženy hore bez v rytmickom tanci, muži skáču a dostávajú sa do tranzu. Takéto zábery a zážitky som mohol ako malé dieťa obdivovať, keď som pozeral staré dokumenty a neveril som, že to zažijem aj ja. Je to šupa. Spevy, tance, elektrizujúca atmosféra. To ma baví. Cestovať niekam za niečím aj keď to trvá dni. Toto nie sú zážitky, ktoré prídu len tak. Vy musíte ísť za nimi. Hľadať ich a keď ich nájdete, budete viac než nadšený. Potom únava z dlhého cestovania pominie.
Etiópia to nie sú len kamenné krásne kresťanské kostolíky na severe. Inak vedeli ste, že Etiópia patrí medzi najstaršie kresťanské národy na svete? To nie sú len krásne vodopády na severe pri meste Bahir, ale aj menej známe veci ako Danakil a Omo.
Máš otázky na cestopis ,,Etiópia – cesta za zážitkami“? Daj do komentu a radi odpovieme.
Autor
Čítať viac článkov