,,A prečo tam idete?“ Pýta sa nás mladý Čukča, ktorý je oblečený v sobej koži. ,,No, aby sme prešli na druhú stranu Beringu!“ Odpovedáme hrdo v mrazivom počasí. ,,A na čo vám to nakoniec bude?“ Na toto už nevieš odpovedať.
Toto dobrodružstvo bolo pre mnohých na Čukotke nepochopiteľné. Prišlo mi to rovnaké, ako keď som sa v Nepále rozprával s domácimi, prečo niekto lezie na himalájske končiare. ,,Nie je vám tu dole dobre? Prečo pokúšate nielen šťastie, ale aj zdravie? Prečo vás láka pocit strachu a smrti?“ Vtedy sa zamyslíš a uvedomíš si, že je na tom kus pravdy. Je pochopiteľné, že ľudská civilizácia sa posúva vpred aj preto, že prijíma všelijaké výzvy, ale niekedy je to proste proti zdravému rozumu. Veď ako by sme obohatili svet, keby sme prešli cez Bering? Len by sme si splnili náš sen a povedali, že sa to dá. Možno je to preto, že v Európe máme to neskutočné šťastie, že sme druhá generácia v dejinách, ktorá nevie, čo je to vojna. Nezažívame pocit strachu o život a preto vymýšľame niekedy ,,hovadiny.“ Veď skúšali niekedy naši dedovia len tak z čistej roztopaše bungee –jumping či iné extrémne športy, kedy sa približujeme k pocitu strachu?
Domáci na Čukotke to vedia, že sa dá prejsť na druhú stranu, ale nerobia to. Nevidia v tom zmysel. Ich zmyslom a svetom je ich rodina, stáda sobov a hlavne kontakt s inými ľuďmi. V tom oni vidia šťastie. Nad naším projektom len mávli rukou. To mávnutie však nebolo posmešné. Videli v tom len roztopaš nášho západného sveta, ktorému ešte neporozumeli. Do západného sveta zahrňujú aj Moskvu. Proste všetko mimo Čukotky. Napriek tomu sa nestalo, že by vystupovali z pozície, že oni majú pravdu. Vypočuli si nás a snažili sa pochopiť. A keď nepochopili, tak povedali, že tomu nerozumejú a pousmiali sa.
Čukotka je svet, kde ani peniaze nehrajú veľkú rolu. Pred dvomi rokmi, keď sme prechádzali cez Čukotku na snežných skútroch sa nám stalo, že sme potrebovali potiahnuť naše skútre silným snežným tankom. Igor, ktorý tuho fajčil, nám bez slova pomohol. Na otázku, koľko sme dlžní, len mávol rukou, potiahol z cigaretky a medzi čiernymi zubami utrúsil poznámku. ,,Keď ja budem potrebovať pomoc, tak vy pomôžete, dobre?“ V tomto kraji, keď niekto potrebuje pomoc, tak požiada hocikoho a vie, že ju dostane. Nie je tu žiaden kalkul, že kto chce koho využiť. Možno aj preto utekajú ľudia, ktorí si išli zarobiť do Moskvy, späť do zamrznutého kraja. Chýba im človečina, ktorú tam v hlavnom meste nevedia nájsť. ,,Áno, zarobil som tam pekné peniaze, ale tam ľudí zaujíma len koľko mám na účte.“ Najlepšie to zhrnul Max. ,,Nevrav mi, koľko peňazí máš na účte, ale koľko skutočných priateľov máš. Skutočných, nie tých na Facebooku.“
Všimol som si, že keď sme hovorili, čo sme počas našich životov prešli, aké domy máme, alebo aké sú naše sny, všetko to bolo pre niektorých nepochopiteľné. Ich skôr zaujímalo, koľko máme detí, kedy som videl rodinu a koľko kamarátov máme. ,,Ty nemáš deti? Máš 39 a ešte nemáš deti? A to ako chceš žiť v starobe?“ Na jednoduché otázky som nevedel odpovedať. Niekto by argumentoval kariérou, splnením si snov a inými pomocnými formulkami, ktoré tu však nevedia uchopiť.
Keď doma vravím všetky tie príbehy, nejeden poslucháč povie, že toto by chcel mať. Niekto zas povie, že toto je len v oblastiach, kde je viac-menej chudoba. Podľa mňa šťastie nie je nastavené podľa toho, aký príjem máme a či sme chudobná alebo bohatá krajina. Šťastie si vieme nastaviť len a len my sami. Keď nám chýba to, čo majú napríklad na Čukotke, že nezamykajú dvere, veria si, všade je človečina, tak je len na nás, ako si to vytvoríme. Nie je to o tom aké politické zriadenie máme, koľko máme v peňaženke, ale ako sa správame voči sebe, druhým atď. Nevyhovárajme sa, že medziľudské vzťahy u nás nie sú dobré, lebo vláda, peniaze, práca… Na Čukotke vedia, že všetko je len a len na nich. Je jedno či tam je komunizmus, kapitalizmus, vládne Putin či Brežnev, či je pekné alebo škaredé počasie. Držia spolu už stáročia a budú aj naďalej, kým si to všetko uchovajú.
Máš otázky k článku ,,Čukčovia a ich pohľad na šťastie“? Daj do komentu a radi odpovieme