Na štvrtý deň sme úspešne dorazili do historického mesta Marakéš, kde sme sa konečne stretli s naším parťákom Peťom Dosedlom, ktorý za nami priletel a doplnil náš slovenský tím. Kým sme však vyrazili do mesta a aspoň trochu ho poobdivovali, museli sme si pripraviť auto na nasledujúce dni.
Ako som už spomínal, toto nie je poznávačka, ale rally. Viac musíš myslieť na to, čo si nesmieš zabudnúť, ako na to, čo chceš vidieť. Postupne sme sa s Peťom dali do módu kedy musíme natankovať, koľko litrov diesla musíme mať v zásobe, kde si natankujeme vodu, koľko jedla potrebujeme a čo budeme jesť. Obrovské množstvo otázok, ktoré sme doteraz neriešili. Peťov otec Vlado zas mal na starosti všetky tie technické veci okolo auta, ktoré mne nič nehovoria a asi nikdy hovoriť nebudú. Ale tešilo ma, že každý vedel, čo má robiť a kde sú jeho silné a slabé stránky. To je na cestách veľmi podstatné. Sami sme videli, ako silnejšie tímy mali medzi sebou nezhody a neklapalo im to tak ako by malo. Proste sme sa nebrali vážne, potlačili naše egá a hlavne sme si to chceli všetko užiť.
Musím sa však priznať, že často hrám diablovho advokáta a krotím príliš optimistické predpovede tímu. Skutočne to bude trvať 8 hodín? Máme dostatok vody? A čo keď sa niečo stane? Máme v rezerve nejaký ten čas? Proste profesionálneho sprievodcu v sebe asi tak ľahko neudusím a niekedy musím liezť na nervy. A to poriadne:)
6:15 nám na piaty deň zvoní budík. Vyskočím z postele, rýchlo sa umyjem a začnem v marockom kempe robiť pre náš tím chlieb vo vajci. Vlado s Peťom nakladajú auto, kontrolujú stav motora a o 8:03 vyrážame na druhú časť rally, na ktorú sa všetci tešili. Zatiaľ čo z Budapešti do Marakéšu to bol skôr maratón, aby sme 3750 kilometrov spravili do 3 dní, teraz nás budú čakať jednodňové etapy, kedy by sme mali doraziť do jednotlivých kempov. Táto dnešná etapa má za cieľ prejsť marockým vidiekom, cez pohorie Atlas, prekročiť vysokohorské sedlo vo výške 2200 metrov, kde je z diaľky vidieť silnú nádielku snehu a zakempovať na Sahare.
Celkovo cez 470 kilometrov v iných podmienkach. Naše auto síce ide veľmi dobre, ale nám trochu kleslo. Sme dáko preťažení a naše pružiny sú ako keby unavené. Znižujeme rýchlosť, ale to nám nebráni v tom, že po ceste si pozrieme niekoľko marockých dedín, či zastavujeme na čaj a kávu. Vlado pri každej zástavke odborne pozrie na podvozok a niečo si zahundrá. Vraj je všetko ok, ale asi by bol radšej, keby tie pružiny vyzerali lepšie. Asi 50 kilometrov od cieľa nás jeden Maročan presviedča, aby sme si tie pružiny dali opraviť. ,,Ak by vám za 2-3 dni pukli, môže cesta pre vás skončiť, lebo tam kam idete nie je nič”.
Miesto piesočnej duny naberáme smer Zagora, ktorá je 110 kilometrov mimo a ja už tuším, že dnes budeme spať na inom mieste. Nakoniec to bolo veľmi dobré rozhodnutie, lebo niekoľko tímov v dnešný deň skončilo na ostrých kameňoch a nejedna pružina odletela do pružinového nebíčka. Nám šikovné marocké ruky nielen pridali menšie pružiny, skontrolovali všetok olej, ale aj doplnili nejaké veci. Aké? Neviem, toto je pre mňa iný svet. Ja som vyštudoval históriu a plánujem cesty, ale svet motorov je pre mňa iná galaxia. V Zagore nakoniec prespávame v peknom hoteli, doprajeme si nielen skvelú marockú kuchyňu, ale aj si dávame teplú sprchu, ktorú asi dlhšie nezažijeme. Veď najbližie dni to už bude o väčšej divočine. Od zajtra ideme do Západnej Sahary, aj do Mauretánie, kde tak trochu končí civilizácia a budeme odkázaní viac na seba. Pravá rally dostáva každým dňom väčšie grády. Vydržíme dané tempo? Bude nás auto poslúchať? Nepohádame sa medzi sebou?
Máš otázky na cestu a článok ,,3.diel: Rally Budapešť – Sierra Leone“? Daj do komentu a radi odpovieme. Zatiaľ nás môžeš sledovať aj na www.instagram.com/travelistan.sk
Tretí diel bude nielen o tom, čo všetko sme si museli zobrať a na čo treba myslieť.
Prvý diel si vieš prečítať tu.
Autor
Čítať viac článkov