Slovák Štefan Polakovič z Púchova, ktorý prešiel všetky krajiny sveta a pritom to nemal až tak za cieľ. Prečítajte si rozhovor s chalanom, ktorý cestuje 20 rokov a neberie sa vážne.
Kedy si začal cestovať a kedy ťa napadla myšlienka, že by si precestoval všetky krajiny sveta?
Začal som v podstate ako malý chlapec, cestoval som s rodičmi. Vždy sa mi páčili dlhšie výlety spojené s objavovaním neznámych miest. Ako dieťa som sa dlhé roky venoval turistike a pochodil som takmer celé Slovensko. Hory boli vždy moja srdcovka, ale samozrejme nepohŕdam ani mestami či morom.
Cestoval som v rámcii svojich možností a tak naozaj intenzívnejšie to začalo asi pred desiatimi rokmi. Dlho som však nemal nejaký konkrétny cieľ.
Zhruba pred tromi rokmi som strávil tri a pol mesiaca v Afrike a cestoval som na motorke. Mal som teda dosť času premýšľať a uvedomil som si, že som vtedy precestoval asi 120-130 krajín a že to už je celkom dosť a mohol by som rovno precestovať aj všetky.
Viem si predstaviť, že teraz nejeden Slovák povie, že toto nie je cestovanie, že si tie krajiny iba prebehol, odčiarkával si zo zoznamu. Čo by si mu na to povedal?
Áno, nejakí sa nájdu. Našťastie ich nie veľa. Neviem prečo, asi je to závisť? Necestoval som pre nich, takže mi to je vlastne jedno. Viem, čo som v živote dokázal. Som na to hrdý a nepotrebujem sa pred nikým obhajovať.
Ktorá krajina bola prvá a ktorá posledná?
Prvá naozaj netuším a tiež veľmi záleží na tom, akým spôsobom sa to počíta. Každopádne ako poslednú som si nechal Bhután. Jednoducho som chcel niečo krásne, pozitívne a dobré na záver a Bhután toto všetko splňuje.
Koľko pasov si minul a do ktorej krajiny bolo najťažšie získať víza?
Naštastie mám dvojité občianstvo, a tak mám permanentne 2 slovenské pasy a mám ešte aj Austrálsky „frequent traveller“ passport, ktorý ma 70 strán, namiesto obvyklých 36. Túto zostavu obyčajne miniem behom 4-5 rokov aj napriek tomu,že sú stále platné. Sú plné, tak si musím vybaviť nové. Takže áno, už som ich niekoľko minul.
Situácia s vízami sa časom mení. Nie vždy k lepšiemu ale mení a tak problémy boli, sú aj budú, iba sa trošku menia. Ja som napríklad nedávno čakal na líbijské víza asi 7 týždňov. Alebo pár rokov dozadu, keď som chcel ísť cez Nigériu na motorke, musel som kvôli tomu ísť do Mali. V Mali bola vtedy jediná ambasáda na svete ktorá nepracovala online a preto nebolo treba „uploadnúť“ pozývací list takže všetci overlanderi chodili do Bamaka získať víza do Nigérie. Ťažké boli napríklad aj to Afghanistanu, Pražský kontulát jednoducho v istom čase prestal spolupracovať a vymýšľal si výhovorku za výhovorkou. Dala mi zabrať aj Libéria, lebo som ich vybavaval najprv neúspešne osobne v Berlíne a stroskotal som na fakte že v Nemecku je ilegálne vložit inej osobe (aj ambasáde) peniaze v hotovosti na účet. Potom som to riešil na diaľku poštou a musel som si teda kvôli tej platbe za víza otvorit účet v Slovenskej banke. Tých prípadov je tak strašne veľa, zabralo by to kľudne aj na celú kapitolu v knihe.
Krajiny ako Afganistan, Irak, Líbya… To nie sú veľmi bezpečné krajiny. Ako si sa v nich pohyboval?
V Afghanistane a podobne aj v Jemene som sa snažil splynúť s davom a chodil som oblečený ako domáci a snažil som sa príliš nevytŕčať. Nenosím žiadne ozdoby, retiazky, prstene, snažím sa neukazovať drahý mobil, peniaze mám schované a v peňaženke mám len 5-10 dolárov, zvyšok mám schovaný inde. Jednoducho tie klasické cestovateľské pravidlá plus kopec zdravého rozumu, nejaké skúsenosti, veľký úsmev na tvári, byť priateľský k domácim a človek dokáže veľkú väčšinu rizika eliminovať. Nejaký risk tam, samozrejme, vždy existuje, ale ten existuje aj keď prechádam doma cez cestu.
Ktorá krajina si ťa najviac získala? Prekvapila?
Otázka, že „ktorá jedna krajina“ sa takmer nikdy nedá zodpovedať, lebo je tam veľa faktorov. Krásy je všade veľmi veľa a ak spomniem len jednu, je dosť možné, že urazím inú alebo aj mnohé iné. Napriek tomu sa pokúsim – ak príroda tak z mnohých napríklad Argentína alebo Nový Zealand, ak ľudia tak Guinea alebo Sierra Leoni, ak jedlo tak Thajsko alebo Brazília, ak more tak je toho zase strašne veľa a ak história, tak ani nechcem začínať… Na cestovaní je krásne aj to že si každý dokáže nájsť to, čo sa páči práve jemu a preto vypichnúťlen tú jednu, nech už je to čokoľvek, je nemožné.
Ak niekto navštívi všetky krajiny sveta, aký má potom ďalší sen v cestovaní? Chceš sa niekam vrátiť a ešte viac spoznať?
Haha, spýtaj sa ma o pol roka. Ja som len teraz dobehol ten maratón a rozmýšľam o chvíľke oddychu a kľudu.
Ale výhľadovo chcem ísť po kvalite a ľahkosti – proste prešiel som si toho dosť, aby som vedel, čo mi za to stojí. Jednoducho, nechce sa mi vydávať energiu na nejake tažké získavanie víz a podobné veci. Proste v najbližšej dobe pôjdem tam, kde je čo vidieť a je to zároveň relatívne ľahké, lebo už poväčšine viem, ako sa tam dostať. Môj čas je vzácny.
Ako si sa priemerne dlho zdržal v jednej krajine?
V mnohých väčších krajinách Južnej Ameriky alebo Ázie napríklad aj mesiac. V USA a Kanade po 5-6 mesiacov, v Austrálii 20 rokov, haha. Ale seriózne, tak napríklad na Nauru alebo iných ostrovoch povedzme 3-4 dni. Jednoducho prvý deň sopka alebo hora, nejaká tá dominanta toho ostrova. Druhý deň vodopády a pláže, tretí deň hlavné mesto, možno jeden deň rezerva a v podstate som ich prešiel. Čiže je to veľmi veľmi individuálne, ale (aj napriek tomu že sa mi to občas stalo) snažil som sa necestovať len preto aby som si niečo odškrtol, to nie je môj štýl.
Asi sa nevyhneme otázke, ktorú si položí 90% Slovákov. Odkiaľ na to berieš?:)
Žijem a pracujem v zahraničí už prakticky od 18tich rokov takže asi je to o trošku ľahšie než zo slovenského platu. V dnešnej dobe sa už rozdiely vyrovnávajú, no pred 10-20 rokmi bol rozdiel v prijímoch omnoho väčší.
Aký pocit je to vstúpiť do poslednej krajiny?
Rôzne sa to mieša – štastie, zadosťučinenie, hrdosť ale napr. aj pokora a vďaka. Únava isto tiež. No pre mňa asi najviac sloboda – v zmysle že už nemusím prihliadať na to či už som v nejakej krajine bol a či ju teda musím ísť navštíviť ako nejakú povinnú jazdu.
Cítil som totiž v posledných mesiacoch trochu tlak môjho okolia, že kedy to už konečne dám a koľko mám ešte do konca a tak. Preto dôležitý pocit je pre mňa prave ten, že „odteraz cestujem naozaj už len pre mňa“.
Vedieš si štatistiku koľko kilometrov si prešiel, koľko letov absolvoval, koľko hranícprešiel?
Netuším. Dalo by sa možno odpovedať milióny, tisíce, stovky.
A možno sa k tomu niekedy dostanem nejako to spočítať. Ja som ale cestoval hlavne pre seba a svoje zážitky, pocity, spomienky takže som nemal potrebu to nejako veľmi podrobne zaznamenávať. Toto však teraz trošku ľutujem, lebo sa chystám napísať knižku a mám toho relatívne málo na papieri ale zase príliš veľa v hlave, každopádne ale dúfam, že niečo zaujímavé z toho vznikne.
Zaujal ťa rozhovor ,,Slovák, ktorý prešiel všetky krajiny sveta“? Prečítaj si ďalšie články, rozhovory na stránke www.travelistan.sk
Autor
Čítať viac článkov