Mladý slovenský pár Pavol a Ivana dali výpoveď v práci, zobrali svoju Corsičku a vyrazili autom okolo sveta. V príjemnom rozhovore sa dočítaš nie to kam idú, ale čo všetko cestovateľ potrebuje na to, aby cesta bola úspešná. Ich cestu môžeš sledovať aj na ww.facebook.com/togetheronroads
Ako vznikol nápad ísť autom okolo sveta?
Cestovanie autom k nám tak trochu prišlo ako z núdze cnosť. V roku 2016 sme sa potrebovali dostať do Portugalska na pracovnú stáž, lenže letenky na presné dátumy, ktoré sme potrebovali spolu s batožinou vychádzali veľmi draho. Tu sa zrodil nápad, že namiesto leteniek si môžeme kúpiť auto, do Portugalska to s dostatočným predstihom odšoférovať, po ceste sa zastavovať na zaujímavých miestach a aspoň toho uvidíme oveľa viac ako len letisko a malú časť Portugalska. Ako sa ukázalo bolo to jedno z najlepších rozhodnutí aké sme kedy urobili 🙂 Cestovanie autom, dobrodružstvo a slobodu, ktorú to prináša sme si zamilovali. Vidíme ako sa postupne mení krajina, objavujeme nové miesta o ktorých sme ani netušili, že existujú, máme po ceste možnosť sa zastaviť kdekoľvek a kedykoľvek. S autom sme postupne obišli takmer celú Európu a tak prišiel čas sa ísť pozrieť aj trochu ďalej. Už počas našej cesty do Nórska nás napadlo, že nabudúce by sme to mohli zobrať „kolem dokola“. Cesta okolo sveta je určite niečo o čom snívajú mnohí a po prečítaní knihy S Júliou cez tisíc svetov, sme v tom mali jasno.
Koľko ste už na cestách, koľko kilometrov ste prešli a čo máte ešte pred sebou?
Na menšie cesty vyrážame asi od roku 2015 ale s našou Corsičkou sme prerušovane na cestách asi 3 roky. Zatiaľ sme s ňou prešli približne 70 000 kilometrov okolo Európy, cez Kaukaz, strednú Áziu až do Vladivostoku. Prvá väčšia 3 mesačná cesta bola zo Slovenska do Portugalska, o rok nasledovala cesta do Nórska k najsevernejším bodom nášho kontinentu a teraz sme práve s Corsičkou na ceste okolo sveta. Zo Slovenska sme vyrazili do Turecka, cez zakaukazskéštáty, strednú Áziu, Pamír, okolo hraníc s Čínou a cez Sibír do Vladivostoku. Zatiaľ sme na ceste 3 mesiace a prešli sme cez 24 000 kilometrov. Vo Vladivostoku sa práve snažíme vybaviť prepravu auta do Ameriky ktorú by sme počas ďalších asi 17 mesiacov chceli prejsť od Kanady až do Argentíny.
Nápady vznikajú jednoducho, ale pretaviť ich do reality je niekedy ťažké. Čo bolo pri plánovaní najťažšie? Kde ste brali inšpiráciu? Koľko trvalo plánovanie?
Plánovanie nám zabralo asi 6 mesiacov „na papieri a s prstom v mape“ po ktorých nasledovali asi 3-4 mesiace fyzických príprav. Dnes, keď je cestovanie tak populárne, človek zakopáva o inšpiráciu doslova všade. Do cesty sme sa snažili zahrnúť čo najviac našich vysnívaných miest, ku ktorým sa pridávali desiatky ďalších o ktorých sme čítali v rôznych článkoch, knihách, mimo iné i na tvojej stránke travelistan.sk alebo sme ich videli v dokumentárnych filmoch a seriáloch alebo proste len niekde o nich počuli. Ku každému štátu, ktorý sme plánovali navštíviť sme si postupne vypracovali náš malý atlas (také osobné Lonely planet). Z čo najviac zdrojov sme si o každej krajine poznačili informácie o počasí, zaujímavých miestach, histórii, typických jedlách, aktivitách, geografických zaujímavostiach, priemerných cenách benzínu, jedla, ubytovania, kontakty na ambasádu, prechody hraníc atď. atď. atď. O každom štáte máme desiatky strán poznámok. Ešte stále ak nám miestny v krajine alebo niekto počas cesty poradí niečo zaujímavé, často meníme plány a objavujeme nové miesta o ktorých sme predtým ani nevedeli. Preto sme kontaktovali aj teba 🙂 Po prípravách na papieri sme asi 3 až 4 mesiace pripravovali auto, očkovania, víza, dávali dokopy potrebnú výbavu, oblečenie, náhradné diely atď.
A čo bolo najťažšie? Pri každom pokroku sme sa veľmi tešili, že sme bližšie a bližšie k nášmu cieľu, ale posledný mesiac bol veľ mi ťažký. Ako to pri všetkých projektoch býva tak na poslednú chvíľu sa zistí na čo všetko sa zabudlo, objavia sa nové problémy a úskalia. V posledných týždňoch sa toho nakopilo veľa a museli sme kvôli tomu posunúť aj začiatok cesty. Na prípravách sme pracovali od rána do noci a už sme toho mali vážne dosť. Hlavne keď sa nedarilo. Upustili sme od niektorých ešte plánovaných vylepšení auta a museli už vyraziť. Popravde ak by sa vtedy skomplikovalo viac vecí, už by sme zrejme hľadali náhradný plán a museli ísť niekam vypustiť paru a možno cestu odložiť.
Akým autom cestujete? Je nejako upravené? Ako často sa kazí?
Cestujeme s trojdverovou Opel Corsa B z roku 1997 s malým jednolitrovým motorom. Pre mnohých je to úplne netypické až šialené auto na takýto druh cesty, ale už sme s ňou prešli takmer celú Európu, teraz cez Strednú Áziu do Vladivostou a nemáme sa na čo sťažovať. Je pravda, že väčšina overlanderov ktorých stretávame, šoféruje veľké Toyoty, Land Rovery a podobné off-roadové autá. Keď sa pri nich objavíme my s našou malou Corsičkou, pôsobíme veľmi výstredne. Ešte k tomu keď sa ľudia dozvedia, že v nej máme malú obytnú prestavbu, tak nás vždy pobavia tie reakcie a výrazy tváre :D.
Pri prvých cestách sme žiadne väčšie úpravy v aute nerobili. Pri ceste do Nórska sme urobili prvú malú prestavbu, aby bolo možné spať na zadných sedadlách a zároveň, aby sa dalo do auta aj pobaliť. Vedeli sme, že cesta okolo sveta bude oveľa náročnejšia pre nás aj pre auto a tak sme sa pustili do väčšej prestavby. S mechanickou stránkou nám pomohol špecialista na Ople a terénne autá Richard Tuning-Hifi Mészároš (https://www.facebook.com/richard.t.meszaros). V Corsičke sa zrenovoval motor, podvozok sa zdvihol o pár centimetrov, pribudol ochranný plech pod motor, nové brzdy a ďalšie drobnosti. Palinov ocino nám pomohol v interiéri urobiť malú „obytnú“ prestavbu, ktorá nám umožnila sa pobaliť na dvojročnú cestu a zároveň mať vo vnútri plnohodnotnú posteľ. V aute máme novú väčšiu batériu, zabudovaný menič napätia z 12 na 220 voltov na nabíjanie elektroniky, kanistre na 40 litrov vody, kuchynskú výbavu, kempingový stôl a stoličky, kempingovú sprchu a veľa ďalších doplnkov. Zatiaľ sme 3 mesiace prežili bez problémov a po ceste si dokupujeme čo nám chýba. Napríklad v Kirgizsku sme si kúpili nové matrace na posteľ so stredoázijským vzorom 🙂
Dúfam, že to nezakríkneme ale zatiaľ sme veľké poruchy nemali. Počas našich ciest okolo Európy sme museli dva krát opravovať výfuk, ktorý sme niekde zachytili. Na tejto ceste to boli len maličkosti až na odtrhnutý tlmič na Pamíry. Hneď na mieste nám ho za pár hodín zozváral miestny majster. Naposledy sa nám pokazil teplotný snímač na chladiči. Malá drobnosť za pár eur, ktorú dúfame že zoženieme vo Vladivostoku. V ceste sa dá pokračovať aj bez neho, len musíme dávať pozor aby sa neprehrial motor.
Ktoré hranice boli zatiaľ najťažšie?
Najviac a úplne nepochopiteľne nás zaskočila hranica medzi Tureckom a Gruzínskom, pretože každý prechádzal bez problémov. Turecká strana všetko OK, ale Gruzíncom sme sa veľmi nepozdávali. Neustále sa nám pýtali kam ideme a prečo, kam ideme a prečo, kam ideme a prečo a tak dokola ako zaseknutá páska. Pri kontrole auta nám všetko prehrabali, všetky tašky poslali na skener. Vôbec sa im nepáčilo, že máme toho veľa v aute. Nevedeli po anglicky, my po rusky veľmi nehovoríme a tak si dokonca zavolali tlmočníčku. Museli sme dlho vysvetľovať, že sme na dvojročnej ceste a že by sme chceli vidieť ich, koľko by si toho zobrali na takú cestu, keď sa im nepozdávalo zopár vecí v našom malom aute.
Druhá trochu nepríjemnejšia hranica bola do Azerbajdžanu, ale to sme už čakali lebo vieme o ich konflikte. Všetci boli milí, usmievaví, vtipkovali s nami ale keď uvideli arménsku pečiatku v našom pase všetko sa rýchlo otočilo. Odviedli nás bokom, naše doklady zobrali do nejakej kancelárie a dlho tam niečo overovali (zrejme sa snažili zistiť, či sme navštívili Náhorný Karabach). Potom keď už len ukazovali na nás a naše auto sme vedeli, že zase budeme všetko z auta vyberať a pôjde to na prehliadku. Našťastie nás zachránil Rus, ktorý sa začal rozčuľovať, že to ide pomaly. Nás a jeho posunuli do druhého pruhu, kde povolali čerstvé posily, ktoré ešte o našej pečiatke v pase nevedeli. Nových colníkov veľmi zaujala mapa našej cesty na kapote a vlajky krajín, ktoré sme predtým navštívili a tak sa celá kontrola točila len okolo cesty a aby sme si nalepili aj vlajku Azerbajdžanu na auto. Po prísľube, že hneď za hranicou tak urobíme sa nakoniec žiadna kontrola ani nekonala 🙂 Pri výstupe z krajiny boli colníci trochu dôvtipnejší. Videli všetky vlajky štátov nalepené na aute ale arménska vlajka tam nebola (samozrejme sme arménsku vlajku nelepili lebo sme vedeli, že v Azerbajdžane by to zbytočne dráždilo). Spýtali sa nás, či sme tam boli. Nemalo zmysel zapierať, keď držali v rukách naše pasy s arménskou pečiatkou. Po priznaní sa, že boli, ich veľmi zaujímalo prečo teda nemáme aj vlajku Arménska nalepenú na aute. Touto otázkou nás zaskočili, ale pohotovo sme reagovali a povedali im, že sa nám tam nepáčilo ? Trochu divne na nás pozerali ale nakoniec to prešlo. Nechceli sme ich zbytočne provokovať, že vieme o ich konflikte a Arménsku vlajku si nalepíme až keď odídeme z Azerbajdžanu. Možno to boli správny chlapi a boli by radi, že niečo vieme o ich krajine, čo sa patrí a čo nie, ale po skúsenosti ako nám každý v Azerbajdžane rozprával aby sme nechodili do Arménska, lebo sa tam strieľa a určite nás tam zabijú, aká je to zlá a nebezpečná krajina, sme nechceli riskovať a tento krát radšej kráčali s davom. Teraz je nám trochu ľúto, že sme ich podporili v ich výmysloch ale v ten deň sme už dva krát mali problém s políciou a hranicu sme chceli mať rýchlo za sebou. Ale na druhú stranu Arménsko nám naozaj veľmi nesadlo a veľmi sme neklamali.
A najexotickejšia hranica bola určite medzi Kazachstanom a Uzbekistanom. Desiatky, možno až stovky ľudí sa tlačili pred hranicou celé hodiny, niektorý možno i celé dni. Spali sme pri hranici a ráno keď sme sa zobudili kolóna áut sa pohla len o pár metrov. Našťastie nám miestny poradili, že máme ísť hneď na hranicu a povedať, že sme turisti. Turista je to zrejme veľmi vážený človek, pretože colník nás hneď pustil dnu, všetkých ľudí doslova odsácal preč a vytvoril uličku aby sme mohli prejsť. Pri pasovej kontrole ďalší colník odhodil pas práve čakajúceho Uzbeka a zobral na radu hneď nás. V podobnom štýle prebiehala aj kontrola auta. Domácim vyhadzovali z auta všetko čo sa dalo, čo sa nedalo skúšali rozoberať, dokonca celý bicykel poslali na skener. Nám len zbežne nakukli dnu a bolo po kontrole. Ak sa niekomu z miestnych nepáčil tento prístup poslali ho na koniec rady. Bolo nám trochu ľúto všetkých tých ľudí čo sme obehli ale keď to tu takto funguje vždy nebudeme sa predsa prosiť aby sme mohli aj my stáť hodiny v rade na slnku.
Čo vás na ceste najviac prekvapilo a naopak najviac zarazilo?
Najviac nás asi prekvapil Uzbekistan a hlavne Moynaq, bývalé prístavné mesta na Aralskom mori. Chceli sme na vlastné oči vidieť jednu z najväčších environmentálnych katastrof a smutný príbeh Aralu. Prístav a rybárske mesto Moynaq, ktorý zostal bez vody malo byť len chátrajúce, umierajúce mesto bez života. Veď čo iné by zostalo z rybárskeho mesta bez vody a nič iné sme na rôznych fotkách a dokumentoch ani nevideli. Keď sme do mesta dorazili takmer nám spadla sánka. Toľko nových budov sme nevideli už pekných pár stoviek kilometrov. Staré chatrče sa búrajú a vo veľkom sa stavajú novostavby. V Moynaqu nechýbali reštaurácie, banka, obchody, novučičké múzeum Aralu, 3D kino a ďalšie desiatky budov vo výstavbe. Zopár vrakov lodí usporiadali do rady a stavajú okolo nich pamätník Aralu (o tom sme vedeli, že vraky zošrotovali už dávnejšie a zostalo ich tam len pár). Neverili sme vlastným očiam. Ono by to bolo všetko skvelé, že do umierajúceho mesta sa vracia život, vďaka výstavbe domov vzniklo množstvo pracovných miest, ľudia zrejme už nemusia piť kontaminovanú vodu ale celé sa to uberá trochu zlým, veľmi turisticky zameraným smerom. V strede mesta svieti obrovský nápis „I love Moynaq“, nad zvyškami vrakov lodí je kaviareň v majáku, kde taktiež nechýba nápis ako všetci milujú Moynaq. Je to na jednu stranu úžasné a všetko to zrejme pomôže ľudom v oblasti, ale na druhú stranu vidieť takéto pestrofarebné nápisy na mieste jednej z najväčšej environmentálnych katastrof posledných desaťročí je trochu uletené. Netvrdíme, že treba storočia plakať nad tým čo sa stalo ale tie nápisy si mohli odpustiť a nejaký dôstojný pamätník na spomienku toho, čo sa tu stalo by úplne stačil. Z minulosti sa treba poučiť a nie takto sa ju snažiť pochovať. Poslednú dobu vidíme, že Černobyl sa stáva čoraz viac turisticky navštevovaný. To máme aj tam čakať obrovské nápisy „I love Pripjať“ priamo nad blokmi bývalej jadrovej elektrárne?
Kde majú podľa vás zatiaľ najlepšie cesty?
Mimo Európu jednoznačne v Turecku. Turecko je veľká krajina a samozrejme všetky cesty neboli skvelé. K odľahlejším miestam, opusteným plážam alebo k malým zapadnutým dedinkám viedli často kamenisté cesty, kde sa objavili i veľké balvany a blato, ale inak väčšina hlavných ťahov boli krásne rovné cesty s dvomi prúdmi v každom smere. Niekedy sme sa sami čudovali ale aj k malej dedine uprostred ničoho viedla dvojprúdovka.
Čo by ste teraz pri plánovaní urobili inak?
Zrejme by sme zmenili smer cesty. Cestu sme plánovali mimo iného hlavne podľa ročných období, aby nás nikde teoreticky nezastihla veľká zima alebo obdobie dažďov. Zo Slovenska sme vyrážali na jar, cez Strednú Áziu do Vladivostoku od kadiaľ chceme prepraviť auto do Severnej Ameriky aby sme tam stihli byť ešte pred zimou. Vychádza nám to celkom dobre len to znamená, že na Áziu sme mali len 3 mesiace čas. Keby sa zdržíme dlhšie, tak pravdepodobne by sme auto posielali do zimy a aj veľa národných parkov na severe Ameriky by bolo možno už zatvorených. Ak by sme podobnú cestu plánovali znovu, zrejme by sme sa v Ázii zdržali oveľa dlhšie a potom poslali auto do Južnej Ameriky, kde by začínala hlavná sezóna.
V zahraničí sú takéto cesty ,,normálne“, len na Slovensku sa bojíme vycestovať vlastným autom aj do Ázie. Prečo máme také predsudky? Čo by ste odkázali ľuďom, aby sa nebáli vyraziť na podobné dobrodružstvo?
Je pravda, že na cestách sme stretli veľmi málo Slovákov čomu sa už dlhšiu dobu čudujeme. Stretnúť nemecké auto alebo karavan je celkom bežné a stretli sme aj veľa Čechov alebo o veľa Čechoch vieme, čo cestujú podobným spôsobom. Je to zvláštne keď ešte nie tak dávno sme boli jedna krajina, máme veľa spoločného ale bratia Česi nám prídu trochu dobrodružnejšej povahy 🙂 (možno je to ale len tým, že ich je dvakrát toľko, tak teoreticky aj vo svete na cestách sa ich dá stretnúť dvakrát viac). Ale na druhú stranu musíme povedať, že sme žili aj na Islande a keď sme o našich plánoch rozprávali tam, tak hlavne niektorý starší Islanďania tiež často reagovali veľmi prekvapene, či to je vôbec bezpečné a hlavne prečo nezostaneme na Islande, keď je tam tak dobre 😀 Ale to je prístup ľudí z jednej z najbezpečnejších krajín na svete, kde sme ani raz nemali zamknutý dom a naši kolegovia v práci si nezamykali ani autá a nechávali kľúče v zapaľovaní. A narozdiel od Slovenska, na Islande sa skôr negatívne zmieňovali o Centrálnej Amerike a nie o Ázii.
Najviac sa nás ľudia na Slovensku pýtali či sa nebojíme, že sa nám pokazí auto a či sa hlavne nebojíme ísť do Ázie a pohybovať sa tam mimo bežných turistických trás. Či sa bojíme, že sa niečo pokazí? Určite by sme boli radi keby sa nič nepokazí, ale pýtate sa napríklad svojich kolegov z práce, ako to dnes zvládli? Či sa ráno báli naštartovať auto? Čo budú robiť ak sa im nedaj bože pokazí cestou z práce? Tak ako na Slovensku aj všade inde vo svete je postup rovnaký. Auto sa buď opraví alebo náklady na opravu budú už neúnosné a auto skončí na vrakovisku. A o Ázii má veľa ľudí predsudky, ale keď si človek pozrie zoznam krajín usporiadaných podľa kriminality tak napríklad USA kde lieta ročne tisíce Slovákov je často krát hodnotené horšie ako veľa krajín Ázie. A tam sa ľudia neboja ísť…
Ktoré netradičné miesta ste doteraz navštívili o ktorých tu doma toľko nevieme?
To je ťažké povedať čo je netradičné, pre každého to môže znamenať niečo iné 🙂 Pre nás pri tejto ceste, keď sme prvý krát v Ázii je netradičných veľa vecí. Možno i taká rutinná vec ako tankovanie na pumpe. Napríklad v Turecku na pumpách obsluha najskôr do jedného automatu zadala číslo auta, do ďalšieho automatu zadala množstvo benzínu. Ak chceme plnú nádrž, musel prísť nadriadený a potvrdiť to. Po natankovaní sme dostali lístok s ktorým sme šli k pokladni, kde nám po zaplatení dali ďalšie dva lístky z ktorých sme jeden odovzdali obsluhe stojanu, ktorá to potvrdila a až potom sme mohli odísť. Ale napríklad sme si obľúbili stredoázijské bazáre, kde to vonia najrôznejšími koreninami a bylinkami, v islamských krajinách mešity a na minútu presné pravidelné zvolávanie na modlitbu, veľhory a tyrkysovo modré jazerá v Tadžikistane a aj napriek chudobe nesmiernu pohostinnosť a vrúcnosť miestnych ľudí, v Turecku sa aj bežná vojenská kontrola premenila na pozvanie na obed priamo na vojenskej základni, kde sme neskôr skončili ako hostia na kurdskej svadbe, malé ťažko prístupné dedinky v Gruzínsku obklopené horami a divokou prírodou. Pri predchádzajúcich cestách sme sa zamilovali do nekončiacich fínskych lesov, v ktorých by sa dalo túlať celé týždne, zdolanie Kinnaroden najsevernejšieho bodu Európy v Nórsku a sledovanie polnočného slnka nad severným ľadovým oceánom. Tieto a stovky ďalších miest a zážitkov boli pre nás netradičné a rozhodne sa na tieto miesta znovu vrátime 🙂
Koľko taká cesta približne vyjde a čo je najväčšou položkou?
Koľko to bude celé stáť by sme aj my radi vedeli 😀 Pri plánovaní sme sa snažili spočítať koľko pohonných hmôt potrebujeme, hľadali sme ceny benzínu v jednotlivých krajinách, overovali si cenu vstupeniek do pamiatok, národných parkov, poplatky na hraniciach, poistenie atď. Nad touto témou sme aj my dlho premýšľali a robili rôzne kalkulácie koľko financií potrebujeme a hľadali štatistiky iných podobných ciest. Nechceme zavádzať našimi výpočtami, pretože sme ich robili vzhľadom na naše malé auto so spotrebou do 5 litrov benzínu, zväčša kempujeme, po ceste si nekupujeme alkohol ani cigarety, ale zase naopak si trochu dávame záležať na strave, čítame zloženie potravín, snažíme sa nekupovať nič s palmovým olejom, každý deň jeme ovocie a zeleninu. Hoci je Ázia veľmi lacná tak sme si ale všimli, že niekedy sa tu za kvalitnejšie potraviny musí priplatiť viac ako u nás na Slovensku. Zatiaľ nás 3 mesiace v Ázii s vlastným autom, spolu so všetkým vrátane benzínu, jedla, lístkov na pamiatky, poplatkov na hraniciach vyšli okolo 2600 euro. Ešte nemáme všetko presne spočítané ale keď sa k tomu dostaneme (dúfame čoskoro) na našej stránke Spolu na cestách – Together on roads (https://www.facebook.com/togetheronroads/) plánujeme zverejniť podrobnejší rozpočet :). Nechceme niekoho od podobnej cesty odradiť našimi predbežnými kalkuláciami a radšej budeme pre istotu postupne zverejňovať ako to naozaj bolo. A najväčšia položka zrejme bude preprava auta cez oceán, ktorú budeme potrebovať celkovo 3 krát. Ale napríklad aj také poistenie na 2 roky nie je lacná záležitosť.
Prečítaj si rozhovor s prvým Slovákom, ktorý prešiel známu Pacific Crest Trail
Autor
Čítať viac článkov