Raj menom Južná Georgia

Počuli ste niekedy o týchto ostrovoch, ktoré sa nachádzajú neďaleko Antarktídy? Vedeli ste, že na začiatku 20. storočia bolo snom nejedného nórskeho muža dostať sa na tieto ostrovy a zarobiť si na dom a pozemok? Alebo že dnes ide o jednu z najchránenejších oblastí na svete, ktorá patrí Veľkej Británii?

Dostať sa na ostrovy nie je vôbec jednoduché. Neexistuje tu žiadne letisko a najbližšia pevnina s trvalým ľudským osídlením sa nachádza na Falklandoch vzdialených vyše 1 500 kilometrov. Dokonca sa vôbec neuvažuje o postavení pristávacej plochy, aby sem chodilo čo najmenej ľudí. Takže jedinou možnosťou je loď. Buď si vyberiete klasickú výletnú loď, alebo ako ja plachetnicu, s ktorou som sa plavil z Ushuaie cez Antarktídu do Kapského Mesta.

Priznám sa, že o Južnej Georgii som nemal nijaké poriadne informácie. Antarktída bola mojim veľkým snom a plavbu do Kapského Mesta so zástavkou som vyslovene bral ako spríjemnenie plavby. A aké bolo moje prekvapenie! S odstupom času musím povedať, že Južná Georgia predčila všetky moje predstavy a vyslovene prekonala Antarktídu, i keď nemám rád takéto porovnávania. Možno tomu pomohlo aj nádherné slnečné počasie, ktoré sme mali vyše štyri týždne. A čo tu vlastne človek vie nájsť a čo ho vie tak príjemne prekvapiť?

Predstavte si, že na celom ostrove žije vyše 300 výskumníkov z Anglicka a potom milióny tučniakov, tuleňov, tisíce albatrosov a stovky veľrýb, kosatiek… Nikde na svete som nevidel toľko zvierat pokope a nikdy v živote som nezažil, že všetko je prispôsobené životu zvierat. Na to, aby si mohol vidieť hociktorú kolóniu, musíš dostať špeciálne povolenie, ktoré vydáva mestečko Grytviken, zároveň hlavné mesto Južnej Georgie a Sandwichových ostrovov.

Prosto zvieratá majú prednosť a je to cítiť. Ako? Napríklad tak, že človeka neberú ako niečo cudzie a nebezpečné. Neutekajú, necítia ohrozenie a len tak okolo teba prejdú. Napríklad také tučniaky si len tak pochodujú okolo, zastavia sa, pozrú na teba a idú ďalej. Práve tučniaky patria medzi hlavné atrakcie. Na ostrovoch sa nachádzajú dve najväčšie kolónie kráľovských tučniakov na svete. Na jednom mieste je vyše pol milióna tučniakov, ktoré si „štebocú“ obklopené krásnou prírodou zaliatou ľadovcami. Keď som prvýkrát videl tú masu tučniakov na jednom mieste, nechcel som veriť, že som toho svedkom. Ten pocit by som doprial vyslovene každému. Tučniaky okolo teba škriekajú, pochodujú, zvedavo sa pozerajú, krútia hlavou… Presne tak, ako keď pozeráš krásny dokumentárny film od National Geographic. Vážne nepreháňam a keď neveríš, tak sa príď presvedčiť na vlastné oči.

Počas celých ôsmich dní, ktoré sme strávili na ostrovoch, sme sa na plachetnici plavili popri fjordoch a „objavovali“ rôzne kolónie sloních tuleňov, tučniakov, „klasických“ tuleňov, albatrosov či len tak obdivovali nádheru, kam dnes veľa ľudí nechodí.

Napriek tomu sem na začiatku 20. storočia prišiel známy nórsky cestovateľ a objaviteľ Larson, ktorý založil najväčšiu spracovateľskú fabriku na veľryby v Grytvikene. To je dnes hlavným mestom ostrovov. Len pre ilustráciu: V prvej polovici 20. storočia sa veľrybí tuk používal ako olej do lámp, mazací prostriedok do strojov alebo aj ako prísada do margarínu, zmrzliny, ale aj do rúžov na pery. Ak máte vyše 55 rokov, tak verte, že ste aj nevedomky boli konzumentom veľrybieho tuku.

Práve v tom období bolo vylovených v južných moriach vyše 300-tisíc veľrýb a z toho vyše 170-tisíc bolo spracovaných práve v Grytvikene. Každý deň medzi októbrom a aprílom, sedem dní v týždni v 12-hodinových smenách spracovali denne okolo 25 veľrýb a jeden kus mohol mať aj 200 ton! 170 Nórov vedelo rozporciovať jednu veľrybu za neuveriteľných 20 minút. Zo začiatku sa bral len tuk a všetko ostatné sa hodilo do mora. A teraz si viete predstaviť ten smrad, ktorý tam musel byť. Práve guvernér Falkland, keď videl nielen tú spúšť, ale aj cítil smrad, rozhodol sa vydať nariadenie, že veľryba musí byť komplet spracovaná. Čiže aj mäso a kosti. Celá stanica bola uzavretá v roku 1960, hlavne preto, že populácia veľrýb klesla na drasticky nízke čísla a neverilo sa, že sa veľryby dokážu z toho dostať.

Dnes je v Grytvikene sídlo popredných vedcov, ktorí sledujú nielen veľryby, ale aj ostatnú faunu a flóru a chránia ju. Aj preto je dnes Južná Georgia jednou z najchránenejších oblastí na svete, kde sa život krásne vracia na pôvodné čísla. Kým sa tam však dostaneme, bude to ešte chvíľu trvať. A teraz si opäť predstavte, ako to muselo vyzerať, kým tam neprišiel Nór menom Larson.

Ako sa sem vieš dostať? Pozri podrobné rady so zaujímavými informáciami o ostrove.

Páčil sa ti tento článok? Získajte zdroj základných informácií pre cestovateľov.