Posledné kvapky Aralského jazera

Khodja Lepesh bol skúsený šofér a cestu k Aralskému jazeru meral svojím džípom už mnohokrát. Na sedadle spolujazdca mal položený telefón, ktorý vyzeral ako pevná linka – klasický telefón s káblom a slúchadlom. V skutočnosti to bola jeho vysielačka, a teda jediný prístroj, ktorý mu zabezpečoval kontakt so správcami jurty na brehu jazera. Minuli sme niekoľko vrtov zemného plynu a potom nasledovala už len púšť, piesok a suchý porast. „Tento krík sa volá saksaul“, vysvetľoval Khodja Lepesh. „Je to jediná rastlina, ktorá tu prežije, aj keď trochu živorí. Keď však zaprší, krásne sa naleje zelenou farbou.“ O svojej krajine hovoril s láskou. Typický Karakalpak, hrdý na svoj kraj. Počas cesty som bola navonok veselá, no vnútri som tŕpla, kedy mu zazvoní jeho komická, ale spoľahlivá vysielačka. Okolo nás sa totiž schyľovalo k búrke a vedela som, že ak aj pri jazere bude zlé počasie, v tom prípade tam nebudeme môcť prenocovať, ako to bolo naplánované. „Čakám na ich telefonát. Určite vás však chcem zobrať čo najbližšie k brehu jazera, nech uvidíte more aspoň na chvíľku. V prípade dažďa sa tam však nebudeme môcť dlhšie zdržať, lebo by sme uviazli v blate“, upozornil nás náš šofér. Vtom telefón zazvonil. „Mhm. Rozumiem. Je tam silná búrka.“ Takmer mi aj slza vyhŕkla pri tej správe. Po troch hodinách trmácania sa nekonečnou púšťou, vetrom a strašným prachom napokon ani neuvidím Aralské jazero?! Vonku zúrila prašná búrka. Chvíľami mi to pripadalo ako scéna z Nekonečného príbehu, keď sa nezastaviteľná Ničota valí a hltá všetko, čo jej príde do cesty. Náš džíp niekoľkokrát oblapil piesok a prach, takže sme niekoľko sekúnd nič nevideli. Takto neúspešne skončí moje cestovanie po strednej Ázii? Aral mal byť predsa čerešničkou na torte celého výletu! Ale Khodja Lepesh vyzeral byť odhodlaný zaviezť nás k brehu aspoň na chvíľu. Dobre. Moje oči uzrú možno posledné kvapky Aralského jazera tak či tak. V duchu som sama sebe dohovárala, že by som za to mala byť vďačná. Neprestávala som veriť, že sa počasie predsa len umúdri. Som dieťa šťasteny a moja prosba bola opäť raz vyslyšaná. Onedlho krajinu osvetlilo slnko, vyčistila sa obloha a zo silného vetra ostal už len príjemný morský vánok. Na obzore sa zjavilo Aralské jazero. Oblial ma pocit šťastia. Presne ten pocit, ktorý mávam iba vtedy, keď sa mi splní nejaký veľký sen. Khodja Lepesh zastavil džíp a kým sme sa my od radosti fotili v pozadí s morskou hladinou, vytiahol ešte svoju čudesnú vysielačku a zisťoval aktuálny stav od správcov jurty.

O pár minút sme dorazili k nášmu táborisku. Pozostávalo z jednej, nie veľmi komfortnej jurty v chátrajúcom stave, z dvoch stanov – kuchyne a spálne správcov, jednoduchej vonkajšej sprchy a asi o 20 krokov ďalej stála latrína. Ako umývadlo slúžil lievik pripevnený o drevenú tyč s malým zrkadielkom, ktorá bola zastoknutá do zeme. Do lievika sa nalievala voda z bandasky. Jeden zo správcov sa práve holil, keď sme dorazili. Nič viac tu nebolo. Najbližší kemp, lepšie povedané stan alebo jurta, boli od nás vzdialené asi kilometer. Správcovia táboriska boli dvaja mladí muži. Boli tu už niekoľko mesiacov, úplne odrezaní od civilizácie. Spýtala som sa ich, ako sa im tu darí. „Veľmi ťažko“, posťažoval sa Sirek, ale ochotne nás obslúžil a ponúkol teplý čaj. „Niet tu ženy.“ To, že im chýba najmä ženská spoločnosť, som pochopila keď na mňa pozeral ako na maľovaný obrázok a zahundral „očeň charóšaja“.

Umyla som si tenisky a nohy, ktoré som mala po členky od blata. Bolo šesť hodín a ešte stále celkom teplo. Čo tak okúpať sa v Arali? Khodja Lepesh sa ponúkol, že ma odvezie k vode na štvorkolke. Peši by mi to v tom blate bolo trvalo večnosť. Vrhla som sa do vody ako malé dieťa. Šofér sa v momente stal mojim osobným fotografom a fotil ma ako sa tam čvachcem a zbieram piesok a lastúry na pamiatku. Voda bola príjemne vlažná a vôbec nebola špinavá. Bola však veľmi plytká a tak som sa musela prejsť hodný kus dovnútra, kým sa v nej dalo aj zaplávať.

Počula som, že voda Aralského jazera je veľmi znečistená, dokonca toxická. Pár dní pred príchodom do Karakalpacka som sa však stretla s nemeckými turistami, ktorí sa v Arali okúpali. Tak som si povedala, keď to neublížilo Nemcovi, neublíži to ani mne. Aj Khodja Lepesh ma uisťoval, že vo vode sa dá kúpať a nemusím sa obávať. Riziko kúpania sa v Arali som teda ďalej neskúmala a pri pohľade na vodu nado mnou zvíťazila ľahkovážnosť. Ale keď sa ma po príchode domov moji známi vypytovali, či sa neobávam nejakých ochorení, len som nasucho pregĺgala. Zatiaľ som zdravá. Dúfam len, že keď jedného dňa budem chcieť mať dieťa, neporodím jednookého kyklopa.

Nastavila som si budík na 5:30. Bolo ešte tma a Khodja Lepesh sa modlil v jurte. Ja a môj spolucestovateľ z Anglicka sme ticho čakali na východ slnka. Horizont sa pomaly zalieval oranžovým svetlom. Bolo to mrazivé a veterné ráno. Oblečená v troch mikinách som trkotala zubami a zdalo sa mi neuveriteľné, že ešte včera večer som sa veselo kúpala v jazere. Takéto teplotné rozdiely sú pre púštne oblasti typické a sú ešte výraznejšie na brehu jazera. Zima pri Arali je údajne extrémne tuhá.

Východ slnka bol úžasný, ako vlastne celý výlet k Aralu. Vidieť Aralské jazero bolo pre mňa unikátnym zážitkom. Aral bol v 60-tych rokoch štvrtým najväčším jazerom na svete s rozlohou okolo 66 000 km2. V súčasnosti však jeho rozloha klesla na približne 3 300 km2 a ďalej vyschýna. Voda z riek Amudarja a Syrdarja bola totiž odvádzaná na účely masového pestovania bavlny. Neblahý zavlažovací systém spôsobil postupné vysychanie Aralského jazera. Oblasť bola navyše znečistená chemikáliami, pretože zníženú úrodnosť pôdy spôsobenú v dôsledku monokultúry sa snažili zvýšiť pesticídmi a hnojivami. Ako jazero postupne vyschýnalo, ostala po ňom soľ, minerály a toxické látky. Plyny vyparujúce sa z (voľakedajšieho) morského dna a škodlivé látky sú teraz vetrom a piesočnými búrkami roznášané do povetria a v okolitých oblastiach sú zdrojom mnohých chronických ochorení. Časté sú najmä respiračné ochorenia, či rakovina. Smutným paradoxom je, že pestovanie bavlny zostáva naďalej hlavnou časťou poľnohospodárskej produkcie regiónu a zdrojom zamestnanosti. Samozrejme, vyskytujú sa aj diskutabilné názory, podľa ktorých ekologickú katastrofu a ochorenia populácie majú na svedomí iné faktory a nie zlý zavlažovací systém.

Aralské jazero nie je turisticky vábnou destináciou. Neohúri vás možno ani tak krásou ako skôr svojím smutným príbehom. Väčšina turistov ani nejde ďalej ako je mestečko Muynak – kedysi prosperujúce rybárske mesto a prístav na brehu Aralu, dnes smutný a miznúci tieň svojej minulosti. V súčasnosti leží asi 150 km od brehu jazera. Nájdete tam vraky rybárskych lodí, ktoré opustene „kotvia“ namiesto vody v piesku. Angličan Ian a ja sme však išli ďalej. Hnala nás podobná motivácia. Ja som mala túžbu vidieť jazero skôr, než definitívne zmizne, Ian bol fascinovaný mŕtvymi a pochmúrnymi miestami, alebo ako sám vravieval „miestami, kde sa ľudia k sebe a k prírode nesprávali práve najlepšie.“

Napriek smutnému príbehu Aralského jazera som na rozdiel od väčšiny Uzbekov a Karakalpakov spočiatku nepocítila skľúčenosť ani hnev. Na tomto krásne tichom a osamelom mieste ma skôr zachvátil pocit šťastia a vďačnosti. Smútok ma však dolapil o niekoľko dní neskôr v Nukuse, hlavnom meste Karakalpacka, keď som uvidela bezprízorne tečúcu rieku Amudarja. Táto rieka Aralské jazero takmer nedosahuje a jej delta už dávno neexistuje. Legendárna Amudarja, kolíska civilizácie je mŕtva… Z detstva si pamätám, ako sme sa o nej učili na hodine zemepisu. Vtedy som si ešte nemyslela, že raz sa budem stáť na jej brehu. Teraz tu stojím tu a je mi smutno z toho nezvratného pustošenia. Obrátim sa jej chrbtom a odkráčam po vlastných stopách v piesočných dunách.

 

Pridať komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Môžete použiť tieto HTML atribúty:

<a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Zdieľaní